Našiel som mapu so zaujimavím názvom, ako je v nadpise a veci sa majú takto: Tento proces postupného obsadzovania Slovenska československou armádou, nazývaný niekedy aj „okupáciou,“ bol kľúčový pre vznik spoločného československého štátu. Do konca roku 1918 a v začiatkoch roku 1919 československá armáda úspešne získala väčšinu slovenského územia. V januári 1919 bolo Slovensko už oficiálne súčasťou Československa, aj keď niektoré pohraničné oblasti ostávali sporné ešte niekoľko mesiacov.

by GustoLikeChilli

15 comments

  1. Nebola to slovenská armáda pod vedením Vavra Šrobára?

  2. Asi tu naseru bratry slováky, ale tohle fakt nebyla okupace slovenska, spíš osvobození, které chtěli jak češi, tak slováci.
    Jestli chceme mluvit o okupaci tak maďarska, neboli horního maďarska.

  3. Cool mapa, ale okupácia je definitívne zlé slovo v tomto prípade.

    Autor mapy pravdepodobne vychádzal z existencie Slovenskej republiky rád a teda vstup armády ČSR nazval okupáciou, aj keď to je veľmi ďaleko od pravdy.

  5. Môžem sa spýtať na zdroj, som zvédavý aký bias mal autor, možno pro-maďarský, reálne si lámem hlavu kto by situáciu vnímal takto.

  6. Bratia, tieto roky boli šialene, Uhorsko ako väzenie národov padlo a my Česi a Slováci sme sa dali dokopy pretože sme vedeli ze spoločne budeme silnejší.

  7. Keďže samotná mapa (okrem legendy a opisu) je maďarská, tipol by som, že pohľad ‘okupácie’ je z maďarskej alebo resp. pro-maďarskej strany. Nič, čo by bolo všeobecne rozšírené medzi Slovákmi.

  8. Maďarom sa to zdalo ako okupácia, realita je taká že to bolo vykúpenie a oslobodenie našeho starodávneho národa spod Maďarskej tyranie, Maďaari zabúdajú že to oni sú hosťami na našom území menom Potisie a Zadunajsko.

    Neserte nás Maďaróni lebo vás vysťahujeme späť do vašej rodnej Strednej Ázie

  10. Slovensko v té době neexistovalo. Česky a Morava existovali. Slovensko bylo vždy Uhersko. Po rozpadu Rakouska-Uherska vzniklo ČSR.

  11. Vážení kolegovia,

    ako Ľudovít Štúr, hoci som zomrel v roku 1856, cítim potrebu prehovoriť k vám z pohľadu svojho odkazu. Môj život a dielo boli vedené jasným cieľom – prebudiť slovenský národ a postaviť ho na vlastné nohy. V časoch môjho pôsobenia bolo Slovensko súčasťou Uhorska, kde boli naše práva a jazyk často potláčané. Môj cieľ bol jasný: ukázať nášmu ľudu, že sme rovnocenní a máme právo na vlastnú identitu a kultúru. Slovenský jazyk, ktorý som pomáhal kodifikovať, mal byť pilierom národnej hrdosti a cesty k sebavedomiu.

    Dnes sa napĺňa to, za čo som celý život bojoval. V novom Československu sa slovenský národ opäť prebudil a hľadal si svoje miesto.

    Dnes máme vlastnú republiku a náš slovenský jazyk je uznávaný a pevne zakotvený vo vzdelaní, kultúre i verejnom živote. To, za čo som bojoval, sa stalo skutočnosťou – slovenský národ má slobodu a dôstojnosť. Naša reč už nie je potláčaná, ale je základom našej identity. Nech si vážime tento dar a chránime ho pre budúcnosť. Stojme pevne a hrdí vo svojej republike.

  12. **Mal si si všimnúť čo tam chválili. Keď niekto začne zavádzať** a hanobiť spoločnú československú históriu, zvyčajne **má niečo v zálohe (propagandu), čo by rád pozdvihol** ako alternatívu alebo ako “skutočnú” cestu, ktorú malo Slovensko nasledovať.

    Takéto alternatívy sa používajú na **vytvorenie kontrastu** – napríklad keď niekto očierni Československo ako „zlý projekt“, je ľahšie **vyniesť na svetlo inú víziu**. V podstate ide o stratégiu propagandy: očierni to, čo bolo, a posväť to, čo si ty myslíš, že malo byť alebo čo ešte môže byť.

    Ak niekto **chce znechutiť súčasných Slovákov voči idei spoločnosti s Čechmi**, stačí, ak tú históriu trochu **„posolí“ nálepkami ako “okupácia”**. Je to taký osvedčený trik: **nasadiť slovo s negatívnym nábojom** a počkať, až ľudia začnú vnímať tú udalosť negatívne, aj keď bola pôvodne inak.

    Tu sa dostávame k politickému a **symbolickému využitiu histórie**. Niektoré **skupiny, s nacionalistickým alebo separatistickým zameraním, rady interpretujú udalosti tak, aby ľudia videli históriu ako reťaz nespravodlivostí spôsobených „cudzími mocnosťami“**. “Okupácia” tu slúži ako nástroj na vykreslenie Československa ako niečoho, čo bolo Slovensku vnucované – akoby Slováci nemali žiadnu kontrolu nad svojou budúcnosťou a jednoducho sa „poddali“ pod cudziu správu. Znie to hnusne, že? A presne o to ide: **nasadiť do hláv ľudí túto symbolickú predstavu, aby sa dalo lepšie manipulovať s ich názormi a pocitmi, na emócie ľudí čo berú do úvahy len symbolický význam to funguje**.

    …

    Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Československa v roku 1918, územie Slovenska nebolo jednoducho “voľné”, kam by si každá strana len tak prišla a spravila si svoje. Slovensko, resp. oblasť dnešného Slovenska, bolo zmiešané, s veľmi nejasnou národnostnou identitou a hranicami. Keď československé vojská vstupovali na Slovensko, nejšlo o okupáciu v tradičnom zmysle slova, ako keď armáda dobyje cudzie územie. Bolo to naopak – oficiálne si Československo nárokovalo toto územie na základe dohôd a princípov sebaurčenia, ktoré podporovali aj veľmoci (dohody Versailleskej mierovej konferencie a tak ďalej).

    Výraz „okupácia“ preto nevystihuje charakter tejto operácie. Bola to stabilizácia novovzniknutého štátu na jeho deklarovanom území a ochrana proti prípadným pokusom Maďarska o udržanie kontroly nad týmito oblasťami. **Česko-slovenské armádne sily jednoducho zabezpečovali, že územie, ktoré si nový štát nárokoval, bude skutočne jeho súčasťou**. Ak tam aj došlo k bojom, tie boli v podstate obranné proti Maďarom a zaručovali nárok na územie Slovenska v rámci nového štátneho zriadenia.

  15. Tak ta “okupacia” bola asi najlepsia vec, aka sa mohla Slovensku vtedy stat.

Comments are closed.