Petra Srníková (1982) pochádza z Veľkého Krtíša, od roku 2015 žije vo Švajčiarsku v dedine v kantóne St. Gallen, kde pracuje ako upratovačka.
Vyrastali ste vo Veľkom Krtíši. Cítili ste v 90. rokoch, že ide o chudobný kraj, kam vedú nedobré cesty, v ktorom padá jeden podnik za druhým, stúpa tam nezamestnanosť a mladí odtiaľ utekajú?
Ako mladá som si neuvedomovala, že žijem v hladovej doline. Bolo to dané tým, že tam fungovala rodina aj kamaráti, zdalo sa mi to teda ako prirodzené prostredie. Po maturite som síce odišla za prácou do Bratislavy a potom do Banskej Bystrice, ale zdalo sa mi to normálne, veď aj iní okolo mňa cestovali za prácou stovky kilometrov.
Áno, už vtedy bolo naše mesto špecifické v tom, že sa v ňom len ťažko dalo zamestnať bez známostí. Často to bolo o tom, kto si kam niekoho dosadí. Dnes je to už úplný extrém, lebo vidím, že o mnohých pozíciách rozhodujú najmä smerácki nominanti. Pri všetkej úcte, o odbornosti viacerých z nich, keďže ich osobne poznám, pochybujem.
Koniec koncov dnes je v Krtíši relatívne nízka nezamestnanosť len preto, že mnoho ľudí pracuje v zahraničí a domov dochádzajú raz za mesiac či dva.
Od roku 2015 žijete vo Švajčiarsku. Nedávno ste mi povedali, že je vám to síce ľúto, lebo v Krtíši dožívajú vaši rodičia, ale vrátiť sa žiť na Slovensko už nedokážete. Prečo?
Také je moje momentálne nastavenie. Keď som odišla a prvé dva roky vo Švajčiarsku mi bolo ťažko, pohrávala som sa aj s myšlienkou návratu. Lenže detailne sledujem, čo sa doma deje, až som za posledný rok a pol dospela k názoru, že návrat je nemožný. Nechcem žiť v krajine, v ktorej sa v komunálnej aj vo veľkej politike dejú také strašné veci, nechcem tam vychovávať dcéru. Chodím tam navštíviť rodičov, milujem ich, svoj domov aj krajinu ako takú, ale, žiaľ… Nejde to.
Existuje k tomu jedna výstižná skladba od raperov Veca a Tona S. z albumu Ultrazvuk, volá sa Vráť sa domov. Jej text hovorí za všetko, mám z neho až zimomriavky. Pochopila som, že pomáhať Slovensku a jeho ľuďom môžem aj na diaľku, že angažovanosti doma pobyt v cudzine nebráni.
Tak priamo – nechcete sa vrátiť, lebo tu vládne Robert Fico a jeho koalícia?
Áno, nechcem sa vrátiť pre systém, ktorý na Slovensku vytvoril Fico so svojimi ľuďmi. Krajine dlhodobo ubližujú, ťahajú ju smerom, ktorý si neželám. Je mi až nevoľno z toho, ako sa správajú k občanom. Prestáva fungovať jedna inštitúcia za druhou, nik za to nenesie zodpovednosť, zločinci ostávajú bez trestov, človek sa nevie dovolať spravodlivosti… Ešte aj prezidentom sa stal Ficov človek, ktorý v kampani klamal.
Nie náhodou žijú v zahraničí státisíce Slovákov. Mnohí by sa aj chceli vrátiť domov, ale do takých podmienok? Prečo by mali ísť do horšieho, do rizika, tobôž ak vidia, že krajina sa stáča smerom na východ? Prečo by chceli fungovať v polarizovanej spoločnosti, kde sa neustále zvyšuje nevraživosť medzi ľuďmi? Vysoká politika ma rozčuľuje priam brutálne. Kam sa pozriem, tam vidím zlyhania a vážne problémy. A denne pribúdajú nové.
Začnime teda úrovňou inštitúcií.
Najhlavnejšou inštitúciou je parlament. Ten slovenský je priam katastrofa. Švajčiari sa ma neraz pýtajú, čo to tam máme za cirkus. Už o tom písali aj švajčiarske noviny. Vonku nás vnímajú ako národ, ktorý stráca kultúrnosť. Vážne si politici myslia, že svet nevidí, ako sa správajú? Že poslanci nevedia diskutovať bez humbugu, hádok, osočovania, primitívnych urážok? Parlament je prosto hanbou Slovenska, inak sa to nedá nazvať. Neviem, ako sa zaň hanbíte doma, ale ja vonku sa hanbím strašne.
Vy ten parlament aj sledujete?
Samozrejme, a dosť často. Sledujem parlamentné schôdze, čítam médiá, pozerám tlačovky, počúvam podcasty. Nechcem byť odtrhnutá od diania doma, veď všetko, čo sa tam deje, sa týka aj mojich rodičov, kamarátov a ďalších blízkych. Žiaľ, musím povedať, že je to žalostné.
Ak nefunguje štát na vrcholovej úrovni, prenáša sa to aj nižšie. Prídem domov na políciu, lebo potrebujem pas, prídem na mestský úrad a zažívam šoky. Navyknutá na Švajčiarsko, kde sú úradníci zásadne príjemní a ochotní, zdravia sa a snažia sa pomôcť, zrazu narážam na neochotu a nevrlosť. Som navyknutá byť k úradníkom milá, napriek tomu zažívam arogantné odpovede. Veľmi ma to ruší, irituje, dotýka sa ma to. Netvrdím, že na Slovensku nie sú aj príjemní a ochotní úradníci, naším právom však je, aby takí boli všetci. Už to, že v roku 2025 vôbec riešime tému základnej slušnosti, je absurdné.
Vo Švajčiarsku ste nikdy nezažili nepríjemných úradníkov?
Nie. Ani jedného. Za deväť rokov sa mi to nestalo, hoci som tam vybavovala kadečo. Manžel nič také nezažil za 17 rokov. A to som ešte nespomenula, že väčšinu vecí tam človek vybaví online či telefonicky, že nemusí nikam chodiť, lebo úradníci rýchlo a slušne reagujú aj na emaily a telefonáty. Netreba žiadne zbytočné splnomocnenia, inštitúcie jednoducho dôverujú občanom a občania im. Koľkokrát úradník na Slovensku ani len nezdvihne telefón?
Je to aj o iných inštitúciách. Ak vo Švajčiarsku nebodaj zabudnete zaplatiť nejakú faktúru, slušne vám zavolajú a poprosia vás o vyriešenie. Žiadna arogancia, vyhrážanie, nepríjemný tón. Rozumiem, že je ťažké tomu veriť, ale taká je moja osobná skúsenosť.
Pracujete tam ako upratovačka na ani nie 30-percentný úväzok. Vraveli ste mi, že keby to bol 50-percentný úväzok, dokázali by ste tam, síce veľmi skromne, vyžiť aj s dcérou.
Áno. Bol by to mimoriadne náročný a skromný život, ale prežili by sme, lebo práca je tu ohodnotená. Vysvetlím však, ako na tom sme – manžel pracuje ako hasič, ja som upratovačka, ktorá pracuje niekedy dve, niekedy tri hodiny denne. S našimi príjmami si môžeme v pohode dovoliť