Slovensko bolo jediným spojencom nacistov v útoku na Poľsko, ako prebiehala vojna o Tatry

(Článok pokračuje pod obrázkom)

„Slovenská republika sa týmto stala jediným spojencom Nemecka v protipoľskej vojne, čím svojou mierou prispela k začiatku druhej svetovej vojny a súčasne sa skompromitovala v očiach demokratických veľmocí. Na druhej strane bola účasť Slovenska vo vojne i reakciou na predchádzajúcu expanzívnu politiku Poľska, ktoré sa v roku 1938 snažilo o anexiu časti Slovenska a vytvorenie spoločnej hranice s hortyovským Maďarskom,” píše v popise Lackovej knihy Ústav pamäti národa.

Územie Slovenska sa rozhodnutím Berlína stalo operačným priestorom Wehrmachtu a slovenská armáda sa tak z istého hľadiska stala súčasťou nemeckých vojsk – konkrétne 14. armády generála Wilhelma von Lista. Poľná armáda dostala krycie meno Bernolák, velil jej generál Ferdinand Čatloš a v čase začiatku Druhej svetovej vojny disponovala po mobilizácii vyše 50-tisíc vojakmi.

Bola zložená z troch peších divízií s názvami Jánošík, Škultéty a Rázus, a jednej rýchlej skupiny Kalinčiak. V okolí Tatier, na Spiši a v Pieninách operovala divízia Jánošík, ktorej veliteľský štáb sídlil v Spišskej Novej Vsi. Jej veliteľom bol reaktivovaný rakúsko-uhorský dôstojník, v jeseni 1939 už generál, Anton Pulanich. Divízie Škultéty, Rázus a rýchla skupina Kalinčiak pôsobili ďalej smerom k severovýchodným hraniciam slovenského štátu.

Slabo vyzbrojení Poliaci kapitulovali

Protivníkom nemeckej a slovenskej armády bola poľská armáda, ktorú tvorili tri fronty – Severný, Centrálny a Južný. Južný front pozostával z armády Łodź, Kraków a Karpaty. Práve posledne menovaná armáda Karpaty sa v najväčšej miere dostala do styku s armádou slovenského štátu.

Pokiaľ ide o pomer síl na slovensko-poľskom pohraničí, Lacko konštatuje, že jednotky poľskej armády boli značne slabšie než útočiace slovenské formácie. „Poľská armáda doplácala na nízky stupeň mechanizácie, nedostatok tankovej, delostreleckej či protilietadlovej techniky a na značnú nesúrodosť – nielen po národnostnej línii, ale aj po materiálno-technickej stránke,“ tvrdí Lacko v knihe Proti Poľsku. Odraz ťaženia roku 1939 v denníkoch a kronikách slovenskej armády.

(Článok pokračuje pod obrázkom)

Téme slovensko-poľskej vojny sa v minulosti venovali viacerí autori, ale komplexné knižné spracovanie témy priniesol až v roku 2006 historik Igor Baka z Vojenského historického ústavu v knihe Slovenská republika a nacistická agresia proti Poľsku.

Poľsko nemalo proti presile nepriateľa žiadnu šancu, situácia sa dramaticky zhoršila po pakte Ribbentrop – Molotov. Šlo o zmluvu o neútočení podpísanú medzi fašistami a komunistami, v skutočnosti si však Adolf Hitler rozdelil s Josifom Stalinom sféry vplyvu v Európe na prahu druhej svetovej vojny. Už 17. septembra 1939 Poľsko z východu napadla armáda Sovietskeho zväzu. Varšava preto pod vojenským tlakom kapitulovala 28. septembra toho istého mesiaca a poľská vláda utiekla do zahraničia.

Približne v rovnakom čase sa z Poľska stiahli aj slovenskí vojaci. V ťažení ich podľa historika Igora Baku padlo asi 20, desiatky mužov utrpeli zranenia. S počínaním si maličkého Slovenska panovala v hitlerovskom Nemecku spokojnosť. V októbri 1939 preto oficiálne súhlasilo s návratom sporných pohraničných území v Poľsku späť do rúk svojho verného spojenca – Slovenskej republike.

Slováci si územia vzali späť

Slováci zabrali aj oravské a spišské dediny, ktoré Poľsku po rozpade Uhorska pripadli ešte v roku 1920. Aj keď obce severného Spiša a Oravy v rokoch 1939 až 1945 patrili k Slovensku, po druhej svetovej vojne sa slovensko-poľské hranice vrátili späť do stavu spred roku 1938.

V regióne poľského Spiša a Oravy však zostalo slovensky hovoriace obyvateľstvo. Postupom času založili Spolok Slovákov v Poľsku so sídlom v Krakove, ktorý vydáva slovenský časopis Život a knihy o týchto udalostiach a ťažkých osudoch ľudí na Spiši a Orave.

Pre pochopenie príčin vojny proti Poľsku po boku Hitlerovského Nemecka je nutné poznanie ďalších súvislostí z medzivojnového obdobia. Po prvej svetovej vojne Poľsko v roku 1920 anektovalo časti krajiny, ktoré predtým patrilo do monarchie Rakúsko – Uhorska.

(Článok pokračuje pod obrázkom)

Jednou z takýchto dedín bola Jablonka, ktorá je medzi. Slovákmi dlhé roky mimoriadne obľúbená vďaka legendárnemu trhovisku podobnému tomu v Nowom Targu. Ďalšou takou dedinou s významnou slovenskou enklávou sa stala Nedeca pri Spišskej Starej Vsi. Počas druhej svetovej vojny, keď Nedeca spadala pod Slovenský štát, sa tam v učiteľskej rodine narodil populárny slovenský herec Michal Dočolomanský.

Ďalšími dedinami, kde bývali najmä Slováci, a po roku 1920 pripadli Poľsku, bolo Chyžné, Podvlk, Pekelník, Nižná a Vyšná Zubrica, Oravka, Jurgov či Čierna Hora. Dokopy šlo o 25 dedín, v ktorých žilo okolo 25-tisíc ľudí.

Historické súvislosti posúvania hraníc

K jedným z hlavných dôvodov poľského ťaženia sa radila snaha dosiahnuť spoločnú poľsko-maďarskú hranicu. Uhorsko totiž celé storočia patrilo k najväčším priateľom a spojencom Poliakov. Po rozpade Rakúsko-Uhorska vzniklo v Poľsku úsilie, aby nová hranica viedla medzi poľsko-ukrajinským Haličom a Uhorskom, ktoré v severnej časti obývali Slováci.

Za riekou Visla prevládali nacionalistické myšlienky okolo obnovenia “Veľkého Poľska”, ktoré by pod seba zahrnulo aj územia obývané ukrajinským, bieloruským, slovenským a českým etnikom. Poliaci čoraz odvážnejšie deklarovali požiadavku, aby k Poľsku pribudli celé Tatry, Liptov, Spiš, Orava, Kysuce, Šariš a Zemplín.

Odôvodňovali to tým, že napríklad gorali, ktorí obývajú okolie Tatier a Pienin, hovoria nárečím, ktoré patrí k poľskému jazyku a sú teda “poslovenčenými Poliakmi, ktorí zabudli na svoju poľskú identitu”.

Miestni obyvatelia však mali na túto tému opačný názor a hlásili sa k Československej republike. Na Spiši, Orave či Pieninách malo o pripojení k Poľsku prebehnúť všeľudové hlasovanie – takzvaný plebiscit, ale napokon sa oba regióny rozpojili hranicami bez hlasovania ich obyvateľov.

Keď nacistický vodca Adolf Hitler rozdelil Mníchovským diktátom Československú republiku, Poliaci na jeseň 1938 využili príležitosť a anektovali sliezske Tešínsko a niekoľko slovenských pohraničných dedín. K tejto epizóde slovenských dejín sa viaže viacero dramatických udalostí.

Vojna o Tatry

Patrí k nim napadnutie Tatranskej Javoriny a Podspádov poľskou armádou, pričom počas incidentu dokonca hrozilo, že v Poľsku skončí aj Ždiar a poľské tanky sa zastavia až v Tatranskej Kotline. Bojový stret československej a poľskej armády v Tatrách patrí k pomerne málo známym udalostiam.

Došlo k nemu 27. novembra 1938, iba niekoľko dní po krvavom konflikte vojsk oboch štátov v Čadci. Príčiny napätia boli veľmi podobné a súviseli s vytyčovaním nových štátnych hraníc medzi Poľskom a Československom. Podľa poľskej nóty z 1. novembra 1938 malo z územia Slovenska pripadnúť Poľsku šesť lokalít v tesnej blízkosti hranice. Dokopy šlo asi o 200 kilometrov štvorcových s tisíckou obyvateľov.

(Článok pokračuje pod obrázkom)

Najväčší rozsah mali územné nároky v oblasti Tatranskej Javoriny, ktoré sa týkali značnej časti tatranských lesov a horských hrebeňov Vysokých a Belianskych Tatier. Požiadavka na pripojenie Oravy a Spiša k poľskému štátu sa objavila už v roku 1918, kedy sa po rozpade Rakúsko-Uhorska tvorili samostatné štáty. Poľské vojsko vtedy obsadilo Oravu a v polovici decembra 1918 aj Spiš, hoci mocnosti Dohody stanovili ako demarkačnú líniu niekdajšiu haličsko-uhorskú zemskú hranicu.

Už vtedy došlo k ozbrojeným zrážkam, ale poľské vojsko sa nakoniec stiahlo, lebo konečné slovo o hraniciach prislúchalo parížskej mierovej konferencii. Konferencia veľvyslancov pririekla v júli 1920 väčšinu sporného územia Československej republike, Poľsko získalo len asi 20 percent územia Oravy a iba vyše štyri percentá historického územia Spiša.

Návšteva gardistu Karola Murgaša

Tatranská Javorina síce napokon pripadla do Československa, ale zostávala predmetom ostrých sporov, ktorými sa zaoberal aj Medzinárodný súd v Haagu a Rada Spoločnosti národov. Poľské argumenty podporoval tiež fakt, že tatranská usadlosť sa v minulosti nenachádzala na uhorskej, ale na haličskej strane niekdajšej hranice.

K protestom proti odstúpeniu slovenského územia v prospech Poľska došlo aj v Tatrách. Podrobne ich opísal český historik Mečislav Borák vo svojich viacerých článkoch publikovaných napríklad v magazíne Historie a vojenství. V článku s názvom Incident pod Tatrami píše, že podľa správy veliteľa Horského pešieho pluku číslo 3 z Popradu sa v Tatranskej Javorine 15. novembra 1938 zdržiavala československá časť delimitačnej komisie, ktorá vytyčovala nové hranice.

V ten deň večer tam prišiel z Bratislavy zástupca veliteľa Hlinkových gárd a redaktor denníka Slovák Karol Murgaš, ktorého tam o prebiehajúcej zmene hraníc podrobne informovali. Murgaš sa veľmi čudoval, že Poliaci požadujú celú Javorinu, keď vraj bolo dohodnuté len odovzdanie doliny okolo hraničnej riečky Bialka.

(Článok pokračuje pod obrázkom)

Gardista preto ihneď telefonoval slovenskej vláde do Bratislavy, načo vraj Murgašom volaný minister Ferdinand Ďurčanský nariadil četníckej stanici v Javorine, aby zo svojich zásob vyzbrojila obyvateľstvo z okolia. Veliteľ stanice odmietol príkaz poslúchnuť a zbrane nevydal.

Murgaš pred odchodom vyhlásil, že privedie k obrane Javoriny 80 gardistov z Bratislavy a že “Poliaci Javorinu nedostanú, len cez mŕtvoly gardistov”. Túto udalosť potvrdzuje aj spomienka vtedajšieho veliteľa četníckej stanice v Javorine Františka Pribyla. Ten opisoval svoju hádku s Murgašom, po ktorej ho zo stanice vyhodil. „Ešte pred stanicou kričal, že sa postará, aby som ešte dnes bol zatknutý,” opísal Pribyla udalosti vo svojich spomienkach. Incident napokon ostal bez následkov.

Zmätky s mapkami nových hraníc

Sled ďalších udalostí ovplyvnilo dianie na Kysuciach a Orave. Po demonštrácii proti členom poľskej časti zmiešanej komisie 18. novembra 1938 v Čadci sa ďalšie rokovania na deň prerušili a Poľsko potom prišlo s novým územným návrhom, ktorý sa od pôvodnej nóty z 1. novembra v mnohom líšil. Tatranskej Javoriny sa zmeny síce nedotkli, ale navrhnuté poľské ústupky na Kysuciach mali byť kompenzované slovenským územím na Orave.

Táto požiadavka spôsobila nové nepokoje miestnych obyvateľov, ktorí v Oravskom Podzámku 24. novembra 1938 zahádzali kameňmi autobus s členmi poľskej komisie. Vodič autobusu utrpel ľahké zranenie. V odvete už na druhý deň ráno vstúpila poľská armáda bez oznámenia do Československa a začala obsadzovať okolie Čadce.

(Článok pokračuje pod obrázkom)

Uvítala ju streľba československých vojakov a urputné celodenné boje si vyžiadali niekoľko obetí na oboch stranách. Zasiahlo aj delostrelectvo a letectvo, včasný diplomatický zákrok však zabránil vážnejšiemu vojenskému konfliktu.

Poľsko po týchto udalostiach jednostranne zrušilo svoju nótu z 1. novembra, ktorej prijatie stanovilo obom stranám ako záväzný termín pre okupáciu delimitovaných území až 1. december 1938. Nová poľská nóta z 25. novembra konštatovala, že vzhľadom na incidenty znemožňujúce prácu komisie zaistí pokračovanie delimitačných prác poľské vojsko, ktoré všetky navrhnuté územia obsadí do 27. novembra dopoludnia.

Aj keď sa predpokladal hladký priebeh obsadzovania vytypovaných lokalít, medzi Podspádmi a Ždiarom sa napokon chvíľu bojovalo a strieľalo. Velitelia poľského vojska totiž disponovali rôznymi zákresmi nových hraničných bodov na mapách, ktoré výrazne prekračovali tie, ktorými disponovali československí vojaci. Poliaci sa z Podspádov vydali smerom na Ždiar, pričom boli upozornení, že ak v postupe neprestanú, ocitnú sa v paľbe zbraní.

Tankami prejde až do Tatranskej Kotliny

Podľa jednej z dobových správ hlásil československý styčný dôstojník z úseku Podspády-Ždiar, že veliteľ poľského vojska žiada postup až na západný okraj Ždiaru podľa zákresu na svojej mape, „a ak mu to nebude dovolené hrozí, že vezme bojom celú osadu Ždiar a tankami prejde až do Tatranskej Kotliny”.

(Článok pokračuje pod obrázkom)

V horskom teréne tak došlo k bojom medzi obomi vojskami, ktoré si na poľskej strane vyžiadali jednu obeť a niekoľko zranených. Padlému majorovi Stefanovi Ragovi na pamiatku Poliaci privalili na miesto jeho smrti obrovský balvan. Iróniou osudu bola skutočnosť, že v deň svojej smrti ráno na porade v krčme v Tatranskej Bukovine svoju smrť predpovedal slovami: „Z tejto vojny sa asi už nevrátim”.

Ďalšou konfliktnou zónou sa stali Pieniny za Spišskou Starou Vsou. Poliaci požadovali územie medzi riekou Dunajec a cestou z Lysej nad Dunajcom do Červeného Kláštora a celý kataster okolo obce Lesnica. Poľská finančná stráž obsadila hranicu podľa nového zakreslenia na svojich mapách, ale ustupujúce československé jednotky sa vzápätí nepozorovane vrátili na starú hraničnú líniu.

Ostré spory vyvolalo aj dočasné obsadenie kúpeľov Smerdžonka za Červeným Kláštorom. Napokon sa z nich aj po zásahu slovenskej vlády na čele s ministerským predsedom Jozefom Tisom Poliaci stiahli.