vyborna stranka pre tych, co sa zvyknu hadat o tom, ci bolo lepsie
jedine co sa nezmenilo, ze ten nabytok mali vsetci rovnaky – vtedy z tychto socialistickych vyrobnych podnikov a dnes z IKEA 😀
A čo môžme čakať, keď väčšina ľudí na Slovensku má pamäť akvaríjnej rybičky.
> Hlavné rozhodnutia v prospech populačného rastu prijímali ústredné orgány v rokoch 1970 – 1973, čiže počas vládnutia Gustáva Husáka. Išlo najmä o zavedenie materského príspevku, zvýšenie pôrodného a ďalšie výrazné zvýšenie rodinných prídavkov.
> Najväčší účinok však mali mladomanželské pôžičky so štátnym príspevkom zavedené v roku 1973. Boli určené pre manželov vo veku do 30 rokov, ktorí mali dovedna nižší hrubý mesačný príjem ako 5-tisíc korún, a tiež samoživiteľkám. Pôžičky v maximálnej výške 30-tisíc korún mali slúžiť predovšetkým na zaobstaranie a zariadenie bytu.
> „Rodinám, ktorým sa poskytla pôžička a ktorým sa potom narodí dieťa, prináleží – ak sa dožije jedného roku – štátny príspevok vo forme odpisu z pôžičky,“ písalo sa vo vládnom nariadení. Odpisy boli vo výške 2-tisíc korún na prvé dieťa a 4-tisíc na druhé a každé ďalšie. Doba splatnosti bola určená na 10 rokov, ale s narodením dieťaťa sa splatnosť pôžičky predlžovala o jeden rok.
> „Mesačné splátky boli 300 korún, úroky okolo dvoch percent a po narodení druhého dieťaťa sa pôžička už ani neúročila,“ spomína pani Anna, dnes dôchodkyňa, vtedy učiteľka v základnej škole. „Z tej pôžičky sme si takmer kompletne zariadili dvojizbový byt, kúpili sme si nábytok do obývačky aj do spálne, koberec, tri lustre.“
> Podľa informácií, ktoré vtedy zazneli vo federálnom parlamente, len v roku 1973 poskytol štát pôžičky pre novomanželov vo výške 2,6 miliardy korún. Viac ako 60 percent z toho sa využilo na nákup nábytku, ktorého sa preto už v roku 1974 predalo takmer o štvrtinu viac ako v predchádzajúcom roku.
Samozrejme, teraz platíme relatívne podstatne menej za výbavu bytov, no namiesto toho platíme hypotéku za byt samotný.
> Veľkým problémom však zostával nedostatok bytov dostupných pre obyčajných mladých ľudí. Pani Anna a jej manžel, začínajúci lekár, čakali na byt v poradovníku iba dva roky, ale mnohí iní záujemcovia najmä vo veľkých mestách nemali také šťastie. Začiatkom 70. rokov vládla na Slovensku bytová kríza a brzdila zakladanie rodín. Poviete si asi, že presne ako dnes. Čo s tým?
> Na Obvodnom národnom výbore Bratislava – Vinohrady evidovali pred 50 rokmi 1 556 žiadateľov o pridelenie bytu, z nich bolo 657 bez vlastného bytu, 531 žilo v preľudnených bytoch, 106 v hygienicky a zdravotne nevhodných atď. Takmer tretina žiadateľov čakala v poradovníku už dlhšie ako 10 rokov.
No toto znie ako ehm – problém.
>Podstatné bolo, že baby boom sprevádzal panelákový boom. Už v roku 1974 dokončili stavbári na Slovensku 48-tisíc bytov. V prevažnej väčšine štátnych a družstevných (v súčasnosti sa dokončí ročne okolo 18-tisíc bytov, z toho 99 percent v súkromnom sektore a väčšinou v rodinných domoch). Podľa docentky Márie Zúbkovej zo Stavebnej fakulty STU prebiehala vo vtedajšom období na Slovensku najintenzívnejšia bytová výstavba v celej Európe.
> Najdlhšie trvala bytová kríza v Bratislave. Obrat nastal už v spomínanom roku 1974, keď sa rozbehla výstavba Petržalky – najväčšieho sídliska v strednej Európe. V ďalších rokoch sa v hlavnom meste odovzdávalo do užívania okolo 5-tisíc bytov ročne. (V súčasnosti to býva každoročne o polovicu menej napriek tomu, že Bratislava má o tretinu viac obyvateľov ako pred polstoročím.).
7 comments
[https://buraniemytov.sk/](https://buraniemytov.sk/)
vyborna stranka pre tych, co sa zvyknu hadat o tom, ci bolo lepsie
jedine co sa nezmenilo, ze ten nabytok mali vsetci rovnaky – vtedy z tychto socialistickych vyrobnych podnikov a dnes z IKEA 😀
A čo môžme čakať, keď väčšina ľudí na Slovensku má pamäť akvaríjnej rybičky.
> Hlavné rozhodnutia v prospech populačného rastu prijímali ústredné orgány v rokoch 1970 – 1973, čiže počas vládnutia Gustáva Husáka. Išlo najmä o zavedenie materského príspevku, zvýšenie pôrodného a ďalšie výrazné zvýšenie rodinných prídavkov.
> Najväčší účinok však mali mladomanželské pôžičky so štátnym príspevkom zavedené v roku 1973. Boli určené pre manželov vo veku do 30 rokov, ktorí mali dovedna nižší hrubý mesačný príjem ako 5-tisíc korún, a tiež samoživiteľkám. Pôžičky v maximálnej výške 30-tisíc korún mali slúžiť predovšetkým na zaobstaranie a zariadenie bytu.
> „Rodinám, ktorým sa poskytla pôžička a ktorým sa potom narodí dieťa, prináleží – ak sa dožije jedného roku – štátny príspevok vo forme odpisu z pôžičky,“ písalo sa vo vládnom nariadení. Odpisy boli vo výške 2-tisíc korún na prvé dieťa a 4-tisíc na druhé a každé ďalšie. Doba splatnosti bola určená na 10 rokov, ale s narodením dieťaťa sa splatnosť pôžičky predlžovala o jeden rok.
> „Mesačné splátky boli 300 korún, úroky okolo dvoch percent a po narodení druhého dieťaťa sa pôžička už ani neúročila,“ spomína pani Anna, dnes dôchodkyňa, vtedy učiteľka v základnej škole. „Z tej pôžičky sme si takmer kompletne zariadili dvojizbový byt, kúpili sme si nábytok do obývačky aj do spálne, koberec, tri lustre.“
> Podľa informácií, ktoré vtedy zazneli vo federálnom parlamente, len v roku 1973 poskytol štát pôžičky pre novomanželov vo výške 2,6 miliardy korún. Viac ako 60 percent z toho sa využilo na nákup nábytku, ktorého sa preto už v roku 1974 predalo takmer o štvrtinu viac ako v predchádzajúcom roku.
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/589983-husakovych-deti-bolo-ako-smeti/
Samozrejme, teraz platíme relatívne podstatne menej za výbavu bytov, no namiesto toho platíme hypotéku za byt samotný.
> Veľkým problémom však zostával nedostatok bytov dostupných pre obyčajných mladých ľudí. Pani Anna a jej manžel, začínajúci lekár, čakali na byt v poradovníku iba dva roky, ale mnohí iní záujemcovia najmä vo veľkých mestách nemali také šťastie. Začiatkom 70. rokov vládla na Slovensku bytová kríza a brzdila zakladanie rodín. Poviete si asi, že presne ako dnes. Čo s tým?
> Na Obvodnom národnom výbore Bratislava – Vinohrady evidovali pred 50 rokmi 1 556 žiadateľov o pridelenie bytu, z nich bolo 657 bez vlastného bytu, 531 žilo v preľudnených bytoch, 106 v hygienicky a zdravotne nevhodných atď. Takmer tretina žiadateľov čakala v poradovníku už dlhšie ako 10 rokov.
No toto znie ako ehm – problém.
>Podstatné bolo, že baby boom sprevádzal panelákový boom. Už v roku 1974 dokončili stavbári na Slovensku 48-tisíc bytov. V prevažnej väčšine štátnych a družstevných (v súčasnosti sa dokončí ročne okolo 18-tisíc bytov, z toho 99 percent v súkromnom sektore a väčšinou v rodinných domoch). Podľa docentky Márie Zúbkovej zo Stavebnej fakulty STU prebiehala vo vtedajšom období na Slovensku najintenzívnejšia bytová výstavba v celej Európe.
> Najdlhšie trvala bytová kríza v Bratislave. Obrat nastal už v spomínanom roku 1974, keď sa rozbehla výstavba Petržalky – najväčšieho sídliska v strednej Európe. V ďalších rokoch sa v hlavnom meste odovzdávalo do užívania okolo 5-tisíc bytov ročne. (V súčasnosti to býva každoročne o polovicu menej napriek tomu, že Bratislava má o tretinu viac obyvateľov ako pred polstoročím.).
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/589983-husakovych-deti-bolo-ako-smeti/
jo no, ale to je iba jeden aspekt. Argumenty mojej babky su ze : vsetci mali pracu, neboli bezdomovci, vsetci mali kde byvat 😀
No lenze vsetci to mali vsetci doma ujebane z roboty
Priemerná HRUBÁ mzda bola 2300 Kčs.
Na druhej strana tá skrinka bola dyhovaná a nie laminovaná a prežila 50 rokov.