Slovensko je v kríze – politickej, ekonomickej, demografickej. Najmä však zlyháva pri správe vecí verejných v takej miere, že Rada pre rozpočtovú zodpovednosť hovorí o možnom bankrote Slovenska. Už takmer dve generácie si spravujeme vlastný štát a nepochybne sme právom očakávali zlepšenie kvality života jeho občanov; čo nám svojimi programami sľubovala každá vláda po zmene politického systému.

Od roku 1989 vládli na Slovensku rôzne bizarné politické zoskupenia: pri moci boli konzervatívci, liberáli, sociálni demokrati, národniari, národnostné menšiny; mali sme aj vládu jednej strany; súčasťou koalícií boli strany na jedno volebné obdobie, ktoré potom zanikli. Od 12. decembra 1989 do súčasnosti má Slovenská republika už svoju 17. vládu a 11. parlament. Veľmi zlým ukazovateľom však je, že v ostatnom prieskume Globsec Trends preukázalo Slovensko jednu z najnižších úrovní dôvery v tieto inštitúcie v Európe. Dôvera v parlament a vládu klesla pod 15 percent a v politické strany na cca 8 percent. Politika nadobudla z hľadiska dôvery doslova toxický rozmer – znamená to, okrem iného, značný pokles dôvery pre akúkoľvek inštitúciu od okamihu, keď začína byť vnímaná občanmi ako politická. Toto je reálne nastavenie zrkadla všetkým politickým stranám!

Nevieme gazdovať na svojom

Dôležitým ekonomickým faktorom je štátny rozpočet a s tým súvisiace ukazovatele verejného dlhu a HDP. Rozpočet Slovenska v roku 1993 bol prijatý ako vyrovnaný, v minulom roku so schodkom – 6,3 mld. eur ( príjem 27,6 mld. eur, výdaj 33,9 mld. eur). Verejný dlh v roku 1995 bol 20 percent HDP, ale v roku 2021 presiahol kritických 60 percent a stále rastie. Slovensko má najhorší ukazovateľ dlhodobej udržateľnosti dlhu v rámci celej EÚ. Žijeme teda na dlh a hlavne nám chýba aktuálna stratégia riadenia tohto procesu. Najväčší negatívny vplyv na udržateľnosť verejných financií majú tieto faktory: výrazné starnutie populácie a do budúcna neudržateľný dôchodkový systém, nízky hospodársky rast a stagnujúci regionálny rozvoj. Toto je reálne vysvedčenie, ako nevieme gazdovať na svojom!

Podľa Slovenského štatistického úradu začne onedlho klesať počet obyvateľov Slovenska: v roku 2030 o cca 37 000, v roku 2040 o 147 000 a v roku 2070 až o 660 000. Pritom dôchodky rastú od roku 2019 najrýchlejšie v EÚ, avšak slovenská populácia starne jedným z najrýchlejších temp v Európe. V priebehu 25. rokov sa počet ľudí v produktívnom veku na jedného dôchodcu zníži z dnešných 3,3 na 1,8. Rýchlo sa teda blížime k dôchodcovskej kríze. Aktuálne na Slovensku poberá od štátu nejakú formu penzie v rámci sociálnej ochrany 33,2 percenta občanov.

Treba škrtať financie

Toto je realita, ktorú zásadne nezmeníme! Do budúcna sa nám ponúkajú iba dve zásadné možnosti: obmedziť dôchodkový systém alebo znížiť náklady na fungovanie štátu. Ak rozmeníme prvú možnosť na konkrétne čísla, dozvieme sa, že v roku 2025 dosiahnu dôchodky úroveň 9,5 percenta HDP, hoci ešte v roku 2018 to bolo len 8 percent.

Škrtať financie v tejto oblasti sa však zrejme nikto neodváži. Ostáva teda iba druhá možnosť a tou je zásadná zmena – nie reforma – verejnej správy! Vo verejnom sektore pracuje každý piaty zamestnaný občan, celkovo je to cca 449 000 ľudí. Za posledných 15 rokov ich počet vzrástol o viac ako 100 000. Asi sa zhodneme, že na kvalite služieb od štátu sme to príliš nepocítili. Reforma verejnej správy, ktorá sa začala v roku 1990 a pokračovala v roku 2001, sa kompetenčne nedokončila. Ak chceme dostať štát von z tohto marazmu, nemôžeme robiť iba kozmetické úpravy. Návodom je nedávna analýza OECD, ktorá hovorí, že dôsledný subsidiárny presun kompetencií na nižšiu úroveň riadenia štátu môže priniesť rast HDP až do 10 percent.

Znamená to otvoriť diskusiu ku kompetenciám štátu – ktoré funkcie a kompetencie by si mal ponechať a ktoré by presunul s patričnými financiami na lokálnu (spolkovú ) vládu. Zdôrazňujem poradie dôležitosti: kompetencie, financie a až potom úvahy o možnej zmene volebného systému.

Extrémne polarizovaná spoločnosť

Vyššie územné celky by mali vlastnú vládu i parlament, ale hlavne jasne stanovené kompetencie a financie. Ich počet by sa odvíjal od výslednice kompetenčných prvkov a reálnych financií na zabezpečenie potrebných kvalitných služieb občanom na lokálnej úrovni. Východiskom by pritom mohol byť pracovný materiál Ministerstva vnútra SR z roku 2023. Podľa tohto návrhu by vznikol systém krajov 4 + 1, počet okresov by sa znížil na 46. Najnižšou úrovňou by sa stali subregióny a v nich by sídlili aj obecné úrady – bolo by ich 118, čo je výrazná zmena, keďže v súčasnosti sú v každej obci. K podobným výsledkom už v roku 2005 dospela Analýza mikroregiónov Slovenska, ktorú spracovala Prírodovedecká fakulta UK. Použila pritom desať ukazovateľov (centrá osídlenia, administratívne centrá, školské, zdravotnícke, dopravné centrá, ap.). Následne bolo identifikovaných 160 prirodzených centier, ktoré môžu slúžiť ako návrh zásadnej reorganizácie miestnej samosprávy. Pochopiteľne by sa znížil aj počet cca 24 000 starostov, primátorov a poslancov – len v Bratislavskom kraji je to 1 231 volených zástupcov samosprávy.

Stratili sme dvadsať rokov nesystematickým mudrovaním o úprave volebného systému, zmene územnosprávneho členenia znížením či zvýšením počtu krajov. Výsledkom je stagnujúca medziľudská dôvera na úrovni okolo 23 percent, extrémne polarizovaná spoločnosť a najhoršia udržateľnosť verejných financií v EÚ. Bohužiaľ, na nás platí stará Platónova myšlienka: Štát je natoľko dobrý, nakoľko má dobrú vládu. Ale zrejme nastal čas riadiť sa nie takým dávnym výrokom N. Machiavelliho: Štáty sa nespravujú otčenášmi, ani predvádzaním kresťanských cností; ale prezieravosťou, nemilosrdnosťou, rozhodnosťou a obsahom.