Švédsko malo konsolidáciu, ktorá môže učiť Slovensko

Na začiatku 90. rokov neprežívalo finančnú krízu len Japonsko. Do podobných problémov pri páde trhu nehnuteľností sa dostalo aj Švédsko. Vláda musela zachraňovať domáce banky a dlh krajiny výrazne vzrástol. V rovnakom čase prišla do Európy ekonomická recesia a Švédsko sa dostalo do situácie, v ktorej muselo bojovať o prežitie.

 „Mali sme bankovú krízu, devízovú krízu a dlhovú krízu,“ povedal Stefan Ingves, bývalý guvernér centrálnej banky, ktorý pomáhal s vytvorením švédskej „zlej banky“. „V istom zmysle sme boli na konci cesty,“ povedal pre Reuters.

Vláda musela konať a v prvom rade uistiť investorov, že ich peniaze sú v bezpečí. A tak sa minister financií Goran Persson vybral do New Yorku na stretnutie s veriteľmi. Keďže Švédsko realizovalo skutočnú konsolidáciu, šetriť musel aj minister. V Spojených štátoch býval v lacnom hoteli plnom švábov.

G. Persson zaviedol politiku „absolútne žiadnej extravagancie“, ktorá mu dopomohla k tomu, že sa neskôr stal premiérom. S novým prístupom odštartoval politickú zmenu, ktorá bola základom pre dlhodobú udržateľnosť verejných financií krajiny. Svoje skúsenosti opísal v knihe z roku 1997 s názvom „Tí, ktorí sú v dlhu, nie sú slobodní“.

V inkriminovanom roku 1994 rozpočtový deficit vlády presiahol 12 percent a dlh sa vyšplhal nad 80 percent HDP. Vláda musela výrazne šetriť a realizovala škrty sociálneho systému, obrany a vzdelávania. Významne sa šetrilo aj na infraštruktúre, energetike, doprave či zdravotníctve. Celkové úspory dosiahli až na úrovni 8 percent HDP.

Ekonomika sa dostala do recesie a nezamestnanosť prudko vzrástla nad 10 percent. Išlo o situáciu, ktorú krajina nezažila od veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch. Významným zdrojom prepúšťania bola verejná správa, keď vláda znížila počty úradníkov o tisíce.

Napriek bolestivej situácii vo Švédsku nevznikol politický rozvrat. Naopak, koalícia aj opozícia dokázali spoločne s ekonómami pomenovať problémy aj riešenia. Povedomie o vzniknutom „národnom“ probléme a vysoká dôvera vo verejné inštitúcie dali priestor riešeniam.

A pritom nešlo iba o krátkodobé záplaty. Konsenzus, že vláda musí byť rozpočtovo zodpovedná, udržiavať výdavkové stropy a stanoviť si prebytkový cieľ verejných financií sa v hospodárskej politike krajiny udržal doteraz.

Porovnanie so Slovenskom