Boli ste súčasťou procesov vzniku SR, ako ste vnímali toto obdobie?

Vtedy, v podstate od decembra 1989, keď sme dvanásti pracovníci slovenského ministerstva financií podpísali list, v ktorom sme žiadali Václava Klausa, federálneho ministra financií, aby nepoužíval spojenie „české peníze“ na pomenovanie spoločnej meny, a ten sa ospravedlnil, až do môjho odvolávania z funkcie na čele Národnej banky Slovenska (NBS) v apríli 1994, som si neuvedomoval, že išlo zrejme o najkrajšie roky môjho spoločenského života. Nebolo ich veľa, ale stáli za to. Ešte raz sa „chceli vrátiť“, v roku 2010, keď som vo funkcii predsedu Matice slovenskej vystriedal „neodvolateľného“ Jozefa Markuša, ale to už neboli dni, keď sa lámal osud tohto národa.

V tom čase ste boli okrem iného aj iniciátorom pomlčkovej vojny. Čo tomu predchádzalo?

Po novoročnom prejave 1. januára 1990 som napísal prezidentovi Havlovi a požiadal som ho, aby sa zasadil o pomenovanie spoločného štátu tak, ako je uvedené v prvých dokumentoch spred prijatia ústavy v roku 1920, teda Česko-Slovensko. Odpoveď z Prahy neprišla, ale práve témy z tohto listu, osobitne „boj o pomlčku“, boli na začiatku procesu rozdelenia Česko-Slovenska. V istom zmysle som inicioval onú „pomlčkovú vojnu“. Pomlčka, teda spojovník, pre Čechov „znaménko“ v názve štátu bol v podstate kľúčový moment, prečo sa rozpadol štát, v ktorom reprezentácia českej väčšiny neuznávala rovnoprávnosť, a teda rovnocennosť menšieho národa. V tom čase, od 19. januára už som bol námestníkom ministra Kováča, budúceho prezidenta. Ten nás, svojich námestníkov, vyzýval: „Chlapi, ak nie my, tak kto už má písať o tom, či sa na Slovensko dopláca alebo nedopláca?“ A tak som odvážne písal a vecne dokazoval, že vyčísľovaný transfer peňazí zo západnej do východnej časti štátu vyplýva len z cenových a daňových deformácií. Na vtedy typickú otázku: „Doplácajú Česi na Slovákov či Slováci na Čechov?“ napríklad v Práci z 28. marca 1990, či v Literárnom týždenníku zo 4. mája 1990 v rozhovore s veľa hovoriacim titulkom Samostatnosť a financie, kde som vlieval slovenským pesimistom kvapky optimizmu, som odpovedal jednoznačne: „Nie.“ Možno som prihral na smeč aj nesmrteľnej replike Tóna Hrnka z marca 1990: „Dejiny nepoznajú taký národ, ktorý by sa silou-mocou držal druhého národa len preto, aby mohol naň doplácať.“ S Luckou, vtedy 13-ročnou dcérou, pretrpeli sme májový dážď na bohoslužbe pápeža Jána Pavla II. na vajnorskom letisku v roku 1990. Cítili sme sa priamou súčasťou dejín. Pápež pokľakol a pobozkal slovenskú zem, a potom predniesol povzbudzujúce slová: „Nebojte sa, Slováci!“ A tak som sa nebál.

Ing. Marián Tkáč sa narodil 25. septembra 1949 v Čičave. Po absolvovaní štúdia finančníctva na VŠE v Bratislave sa v roku 1972 zamestnal v mestskej finančnej správe. V rokoch 1974 – 1992 pracoval na ministerstve financií, od roku 1986 ako riaditeľ odboru štátneho rozpočtu. V roku 1981, keď sa stal kandidátom vied, mu namerali IQ 139. V porevolučnom januári 1990 ho pracovníci ministerstva zvolili za námestníka ministra. Na tomto poste sa aktívne angažoval za samostatnosť SR, bol členom iniciatívy 61 krokov k slovenskej identite, podieľal sa na prípravách Ústavy SR. V septembri 1992 ho vymenovali za viceguvernéra Štátnej banky česko-slovenskej pre SR a v tejto funkcii sa podieľal na založení Národnej banky Slovenska, ktorú do konca júla 1993 vo funkcii viceguvernéra riadil. Bol ideovým autorom nových bankoviek a mincí samostatného Slovenska. Do roku 1995 pripravoval systém poistenia vkladov v SR a odvtedy pôsobil ako vedúci archívu NBS a zároveň reprezentoval Slovensko v Európskej asociácii pre bankovú a finančnú históriu so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom. Od roku 2002 do roku 2008 prednášal na Ekonomickej univerzite. Členom Rady STV bol od roku 2007 do jej zániku (2010). V dvoch funkčných obdobiach 2010 – 2017 bol predsedom Matice slovenskej. Dodnes je aktívnym publicistom a patrí k popredným autorom magazínu Extra plus. Má svojský zmysel pre humor a dokáže sa novinársky zhostiť akejkoľvek témy. Na svojom spisovateľskom konte má niekoľko rozhlasových hier a televíznych inscenácií a popri troch skriptách a deviatich knižných spoluautorstvách napísal aj 31 vlastných kníh z oblasti financií a histórie, ako aj beletrie: Národ bez peňazí, S vlastnou peňaženkou, Národ a peniaze, Slovenské banky v Uhorsku (Tak vznikala Hornouhorská banka Tatra), Zemplínske nebo, Hospodárske súvislosti slovenskej štátnosti, Krátky slovník nárečia slovenského zemplínskeho z Čičavy podľa Mariána Tkáča, Kniha o Čičave, Veľký sen (prvá kniha bankovníckej ságy), Stále o tom istom, Vôňa peňazí, Bratislavské banky, Zemplínske nebo – Druhá epocha, Pravdivý slovenský príbeh, Turzovci, Čičavskí Tkáčovci a ich príbuzní, Päť slovenských rodov, Bernolák, Kráľovná národa (scénické pásmo), Ochrankyňa národa, Naše dejiny v obrazoch od najstarších čias po Trianon, Zemplínske nebo na dražbe, Francisci, Neznámy slovenský príbeh, Príbeh slovenskej koruny, V slovenskom zrkadle, Vráťme Nitru do našich dejín, Tiso – posledných 12 hodín života, Beneš – umieranie intrigána, Viching – strach pred Svätoplukom, Masaryk – pôvod neznámy, príbeh utajený. Práve má rozpísaný životopisný román Gustáv Husák – hriechy odpustené.

Jozef Prokeš povedal, že matkou vzniku SR bola SNS a otcom HZDS, ktoré zo začiatku samostatnú SR nechcelo. Čo podľa vás nakoniec presvedčilo Vladimíra Mečiara a HZDS?

Slovenská národovecká inteligencia. Koncom septembra 1990 som chcel pomôcť tápajúcemu predsedovi parlamentu Mikloškovi, ktorý vtedy evidentne nevedel (či nechcel vedieť?), čo a ako ďalej. Pripravil som teda 62 opatrení, tie som ukázal v kaviarni Krym Jarovi Chovancovi a Milanovi Ferkovi, s ktorými som sa stretol v komisii vtedy Schusterovej SNR na prípravu slovenskej ústavy. Tak vznikla výzva 61 krokov k slovenskej identite, ktorú Eduard Chmelár v Slove 16. januára 2008 zhodnotil takto: „Akokoľvek bizarne to znie, popri aktívnych politikoch treba za ,otcov nezávislosti‘ považovať aj autorov výzvy 61 krokov k slovenskej identite z 23. októbra 1990, a to Mariána Tkáča, Jaroslava Chovanca, Milana Ferka a Michala Gašpara, v ktorej predstavili pomerne podrobný a dovtedy najucelenejší program zvrchovanosti (v podstate samostatnosti) Slovenska, o ktorý sa neskôr čiastočne opieralo HZDS i SNS (vedené postupne Víťazoslavom Móricom, Jozefom Prokešom i Jánom Slotom), hoci v tom čase Vladimír Mečiar ešte verejne a jednoznačne opakovane deklaroval lojalitu k zachovaniu spoločného štátu.“

Vladimírovi Mečiarovi sa to nie úplne pozdávalo…

Aby bola pravda kompletná, predseda vlády Mečiar nariadil proti signatárom výzvy „príslušné opatrenia“. Kandidát na námestníka ministra privatizácie Mojmír Mamojka sa námestníkom nestal. Ja som námestníkom ostal, lebo minister Kováč ma poslal na rokovanie vlády do Košíc namiesto seba. Už cestou v lietadle som na námietku predsedu vlády, že som mohol byť prvým slovenským bankárom v Prahe, ale že som si to podpisom 61 krokov pokazil, odpovedal: „Tak mi kázalo svedomie.“ Keďže práve vtedy, v novembri 1990, sa intenzívne rokovalo o novom rozdelení kompetencií medzi federáciou a republikami, aktuálna bola otázka, či je lepším riešením pre Slovensko „vlastný byt so spoločnou strechou“ s Čechmi ako „vlastná spálňa so spoločnou kuchyňou“. Bol som za prvé riešenie a asi som Mečiara aj presvedčil, pretože po rokovaní vlády, keď ho odvolali z tlačovej besedy so slovami „Pán Mečiar, čaká vás Klaus v Prahe“, poprosil novinárov, aby sa s ďalšími otázkami obracali na „námestníka Tkáča“. Teda nie na prítomných ministrov na čele s Jánom Čarnogurským. Jedenásteho septembra 1991 sme v ateliéri Viliama Hornáčka podpísali vyhlásenie Za zvrchované Slovensko. Vtedy som sa možno neprozreteľne spýtal Mečiara, či si pamätá, že pred rokom ma chcel za podobný podpis odvolať. A on: „Nespomínajte staré hriechy!“ Stal som sa členom výboru iniciatívy spolu s Romanom Kaliským, Jozefom Markušom, Milanom Kňažkom, Antonom Hykischom, Igorom Uhríkom, Bartolomejom Kuncom, Jozefom Darmom, Dušanom Slobodníkom, Vladimírom Kompánkom, Jozefom Magalom, Jánom Budajom, Andrejom Ferkom, Jánom Cuperom, Štefanom Kvietikom a Vladimírom Repkom. Osudy týchto mužov sa potom vyvíjali rôzne. Iniciatíva 61 krokov pripravila návrh Deklarácie SNR o zvrchovanosti, ktorý aj keď v trochu inom znení prijala SNR 17. júla 1992.

Marián Tkáč s manželkou Dagmar Vanečkovou Tkáčovou spolu manželmi Machalovcami na Krahuliach, kde sa stretli s Vladimírom Mečiarom.

Dôležité stretnutie však prebehlo koncom mája 1992 na Donovaloch…

Bolo to týždeň pred voľbami v zariadení žiarskej hlinikárne, ktorej riaditeľom bol Ľudovít Černák, a išlo o kongres slovenskej inteligencie. Jeho „hýbateľmi“ boli Roman Kaliský, Imrich Kružliak, Vladimír Mináč a ďalší. Jednoznačne sme vyzvali slovenských politikov vyhlásiť nezávislosť Slovenska. Voľby v júni 1992 nahradili referendum: v nich viac ako 63 percent hlasov získali politické zoskupenia, ktoré mali v programe „medzinárodnoprávnu subjektivitu Slovenska“, resp. 17. júla 1992 hlasovali za Deklaráciu o zvrchovanosti. Nasledovala abdikácia Václava Havla z Pražského hradu na Benešov spôsob, a keďže ďalší česko-slovenský prezident už zvolený nebol, uspokojil sa Havel aj s českým prezidentským stolcom, aj keď sa zaprisahával, že po pol roku odstúpi. Zvrchovanosť sme oslavovali v Martine na festivale slovenskej mládeže, kde som rozdával aktuálnu knihu Národ bez peňazí a šampanské doslova „tieklo z plafónov“. Večer vyvrcholili oslavy pri vatre v strede Európy na Krahuliach.

Isto si pamätáte Výzvu za spoločný štát pod vedením Ivety Radičovej, kde sa podpísalo 891 ľudí, ktorí boli v tom období v menšine, dodnes však z toho mediálne ťažia a tvária sa ako väčšina. Súhlasíte, že naďalej treba bojovať o slovenskú štátnosť?

K Radičovej, ale aj Vášáryovej a spol. len toľko, že gény nepustia. Slovensko im smrdí cudzinou, bryndzou a haluškami. Kritériom vzťahu k našej prítomnosti a budúcnosti, ale aj minulosti, je odpoveď na otázku, či chceme alebo nechceme slovenskú štátnosť. Krátke dovysvetlenie: ocitol som sa 16. januára 2025 v budove SAV na Klemensovej ulici v spoločnosti s autormi knihy Slovenský štát v nás a na moje prekvapenie aj herečky Magdy Vášáryovej. Zaujala ma téma diskusného podujatia: Reflexie Slovenského štátu v politike, kultúre a pamäti po roku 1945. Ukázalo sa, že kniha i diskusia sú totálne jednostranné, všetko, čo sa udialo na Slovensku v rokoch 1939 – 1945, bolo zlé. Keďže takúto jednostranne „pravdivú“ diskusiu som ešte nezažil, prihlásil som sa do diskusie a predstavil som pravdivý príbeh môjho starého otca, ktorý v roku 1942 absolvoval cestu zo zemplínskej Čičavy za ministrom vnútra Machom do Bratislavy, aby protestoval proti prenasledovaniu židov a Cigánov. Keďže bol vládnym komisárom za HSĽS, chcel som tým povedať, že minimálne on sa nesprával ako „fašista“ (koniec koncov, fašisti vládli v Taliansku, nacisti v Nemecku, na Slovensku ľudáci). Nebol s tým spokojný prítomný historik Ivan Kamenec: „Prečo musel prezident poskytovať výnimky, ak ten štát nebol fašistický?“ Nuž preto, že majitelia peňazí z Európy i Ameriky „sponzorovali“ Hitlera rovnako, ako predtým boľševikov i Mussoliniho. A slovenská suverenita bola vtedy obmedzovaná, je len otázka, či väčšmi, ako je dnes. Ťažko povedať, po skončení vojny ostalo Nemecko (dodnes) dlžné Slovensku sedem miliárd korún, zatiaľ čo v súčasnosti nás finančne drží pod krkom Brusel. Eugen Löbl, komunista a väzeň režimu v emigrácii, zhodnotil Slovenský štát takto: „Musíme otvorene povedať, že slovenský národ a jeho zodpovední politici priviedli Slovenský štát k obdivuhodným úspechom… Nemožno paušálne zatracovať všetko, čo sa za vojny v Slovenskej republike robilo. Bolo by to preberanie komunistických a čechoslováckych kritérií a popieranie objektívneho zhodnotenia doby.“ A Gustáv Husák pre potreby Moskvy v júli 1944 písal: „Hospodárske otázky sa podarilo dobre zvládnuť. Dnes je na Slovensku oproti iným územiam, Česku, Maďarsku, Nemecku, Poľsku, najlepšie“. Už len toľko, že k slovenským dejinám patrí aj marec 1939, aj august 1944. Ak toto dokážeme s pokojnou hlavou pochopiť, začneme chápať aj logiku našich dejín a byť – Slovákmi.

Založiť štát bola jedna vec, oveľa dôležitejšie bolo, aby Slovenskú republiku a jej menu akceptovali štáty sveta. Čo sme stratili a čo sme získali?

K založeniu štátu, ktorým sme získali šancu prežiť ako národ, nám dopomohla aj vtedajšia medzinárodná situácia, rozpadol sa ZSSR aj Juhoslávia. KoZa (kolektívny Západ) sa po strate kolónií v Afrike a Ázii buchol po čele: veď tu vedľa sú štáty, satelity Moskvy, ktoré nám výpadok Afriky a Ázie „nahradia“, len ich zmenšiť a oslabiť. Stalo sa, čo však nič nemení na historickom význame našej samostatnosti, ktorej sme sa mali báť. Počuli sme výstrahy, že do pol roka kolenačky budeme prosiť Prahu o návrat. Keď na Nový rok 1991 otváral vtedajší predseda KDH darované víno od talianskej konzulky a povzdychol si: „Keby sme mali svoj štát, koľko len vína by sme potrebovali“, zareagoval som, že chvalabohu, veď slovenské víno by sa dostalo konečne do sveta. Pripil som „na zvrchovanosť“, čo nechápal Čarnogurský, ktorý príťažlivo maľoval osobitnú slovenskú hviezdičku a stoličku v EÚ, ale až „potom“. Mal štyri argumenty proti: nemáme na to ekonomicky, neuzná nás svet, napadnú nás Maďari a Slováci zase povstanú proti vlastnému štátu tak ako v roku 1944. Vynárali sa aj otázky, či sa nebudeme mať bez Čechov horšie. Alebo či máme dostatok odborníkov, ktorí by vedeli riadiť samostatný štát. George Bernard Shaw povedal, že „sloboda znamená zodpovednosť, preto sa jej väčšina ľudí bojí“. Prax potvrdila, že sme mali odborníkov, ktorí boli zodpovední aj odvážni. Avšak postupne sme sa ich začali zbavovať. Slovenskému osamostatneniu pomohol i svojsky definovaný záujem Čechov pod vedením Václava Klausa, ktorí si od rozchodu sľubovali rýchlejšiu transformáciu českej ekonomiky bez záťaže slovenských zbrojoviek. Česi za svoje plus považovali aj vytvorenie bariéry proti nepokojnému Balkánu a rozpadajúcemu sa ZSSR, nepohodlné im boli aj slovenské starosti s maďarskou menšinou a medzinárodný spor s Maďarskom, ktoré práve vtedy odmietlo dokončiť vodné dielo Gabčíkovo – Nagymaros. Bez Slovenska mali Česi ľahšie dosiahnuť ich hlavný geopolitický cieľ: rýchly vstup do NATO, čo sa aj podarilo, a do Európskej únie, kam napokon vstúpilo Slovensko naraz s Českom.

Pri príležitosti celonárodných osláv 150. výročia vzniku Matice slovenskej (MS) v Martine (3. augusta 2013)ocenili 20 významných osobnosti, ktorým odovzdal drevené sochy vtedajší predseda MS Marián Tkáč. Na snímke cenu si preberá renomovaný ekonóm, národohospodár, pedagóg, bývalý premiér a prezident Českej republiky Václav Klaus. V pozadí herečka Eva Kristinová a Juraj Jakubisko. Zdroj: Pavol Ďurčo/TASR

Dôležitým míľnikom vášho života je participácia na založení Národnej banky Slovenska, ktorej ste boli istý čas aj viceguvernérom. Ako prebiehal proces vzniku takej dôležitej inštitúcie?

Po voľbách 1992 už bolo zrejmé, že treba chystať inštitúcie, ktoré samostatný štát potrebuje. Ôsmeho septembra 1992 ma slovenská vláda odklepla do funkcie viceguvernéra ŠBČS pre Slovensko s úlohou zriadiť NBS. Príslušný dekrét mi však podpísal zastupujúci prezident Jan Stráský až 22. októbra – uplynulo teda 44 dní a do 1. januára 1993 ostávalo už len 70 dní. Podarilo sa však. V zrýchlenom tempe sme pripravili „na zelenej lúke“ fungujúcu centrálnu banku, ako aj slovenskú menu. Dni do konca roka sme využili maximálne efektívne. Boli to dni nesmierne náročné na čas i množstvo roboty, ktorá nás čakala. Bolo treba nových ľudí a pre tých ľudí, ktorých počet sa za niekoľko týždňov zdvojnásobil zo 120 na 419, bolo treba hľadať priestory. V budove na rohu Štúrovej a Gorkého ulice (dnes Generálna prokuratúra) sídlilo centrum banky, pracovníci však prinajmenšom v piatich-šiestich prenajímaných priestoroch. Bolo teda treba prijímať nových ľudí, kresliť organizačnú štruktúru novej banky, pripraviť informačný systém a platobný styk, chystať vlastnú menovú politiku. Práce na organizačných a vecných podmienkach pre vznik novej centrálnej banky meškali aj preto, že slovenská časť ŠBČS nemala zhruba pol roka šéfa. Ale podarilo sa a hneď po novom roku 1993, ktorý sme vítali na bratislavskom námestí, začala nová centrálna banka v plnom profile fungovať. Ak pred vznikom NBS zo 120 pracovníkov, ktorí dovtedy pracovali v ústredí, sa netechnickým a neadministratívnym prácam venovalo len okolo 60 a v Prahe do tisíc, už len tieto dve čísla hovoria jasne, že náročnosť na zriadenie novej centrálnej banky v Bratislave a v Prahe bola diametrálne odlišná. Napriek tomu cenu pre guvernéra za založenie novej centrálnej banky dostal český guvernér Josef Tošovský. A mňa nielenže nevymenovali do funkcie šéfa NBS – riadil som ju šesť či sedem mesiacov len ako poverený viceguvernér, ale v apríli 1994 ma aj z tejto funkcie odvolali. Priznám sa, že sa mi nechce spomínať na tie nechutnosti, ktoré sa začali vystúpením predsedu HZDS Mečiara v Zlatej Idke 28. novembra 1993, mojím obvinením z falšovania kolkov, neodbornosti atď. Úspech sa u nás neodpúšťa.

Nemali ste obavy prevziať zodpovednosť za vznik NBS?

Nebolo času na obavy. Na dekrét z Prahy som čakal v úradovni námestníka ministra financií na Kýčerského ulici, kde sa rodili prvé návrhy samostatnej menovej politiky, organizácie banky, tam vznikala slovenská mena. Zašli mi radiť ešte žijúci muži, ktorí pracovali v prvej Národnej banke u Karvaša. Bol medzi nimi predovšetkým vzácny muž Rudolf Návrat, aj Ján Valach a iní. Nie, obavy som nemal a nemám nikdy z ničoho, do čoho sa pustím. Popri hŕbe veľmi dôležitých činov, ktoré sa udiali aj vďaka ľuďom, ktorí boli a aj sú pripravení na veľké činy, rozbehli sme banku, ktorá nemohla nevychádzať z metód práce a menovej politiky ŠBČS, ak navyše sme 37 dní mali s Českom menovú úniu. Kolkovali sme česko-slovenské bankovky, lebo rozdelenie meny prišlo skôr, ako sme predpokladali a vlastné „peniaze“ okrem mincí z Kremnice sme nemali. Bolo šťastím, že sa v NBS zamestnali šikovní manažéri, ktorí napríklad pod vedením Juraja Ondriša dokázali v rekordne krátkom čase upraviť používaný informačný systém v ŠBČS, známy pod skratkou ABO, na podmienky NBS tak, že hneď po Novom roku 1993 začal fungovať aj informačný, aj platobný systém. Bolo treba mať aj logo, symbol, ktorý obviali veky. Zvolili sme kombináciu Biateka, keltskej mince z čias rímskeho Caesara, so sokoliarom z Moravy.

Ste otcom slovenskej koruny, čo ste prežívali pri razbe slovenských mincí a tlači slovenských bankoviek?

Ocitol som sa dokonca pri raziacej mašine v Kanade a prvý raz som ovoňal slovenskú bankovku. Bolo to vzrušujúce rovnako ako diskusie o tom, ako naše bankovky a mince budú vyzerať. Vzrušenie. Pod našimi rukami vznikal totiž popri hymne a vlajke najdôležitejší symbol štátu: peniaze, ktoré ľudia brali denne do rúk. Na bankovky sme umiestnili osobnosti, a tak si mladí ľudia konečne všimli portrét v nedávnych časoch utajovaného Štefánika či Hlinku. Na minciach sa ocitli „archeologické dejiny“. A vznikli aj problémy. Mikloško sa obával, či je vhodné denne chytať do rúk Madonu – myslel na jednu korunu s kremnickou Madonou. Na tisíckorunáčku sa dostal Andrej Hlinka a v súčasnosti „voľne plávajúci“ Peter Weiss, vtedy šéf SDĽ, hovoril pri mojom odvolávaní z funkcie viceguvernéra NBS o mojej „nekompetentnosti“. Na otázku „v čom som bol nekompetentný?“ mi povedal: „Čuduješ sa, veď si na tisíckorunáčku dal ,fašistu Hlinku‘.“ Opýtal som sa ho, či sme tam mali dať Saddáma Husajna. Otázka aj dnes aktuálna: keby bol Hlinka „fašista“, vyšiel by v bratislavských Židovských novinách po jeho smrti nekrológ plný úcty? Takže nielen úspech sa neodpúšťa, ale ani národovectvo. Akoby byť skutočným Slovákom malo byť trvalým dedičným hriechom pod Tatrami.

Bolo množstvo osobností, ktoré ovplyvňovali nové osudy SR, na koho si z tohto obdobia najviac spomínate a prečo?

Pred „večnou federáciou“ nás zachránila na prelome rokov 1991 – 1992, keď prebiehali intenzívne rokovania medzi slovenským a českým parlamentom, polovica, teda desať „statočných“ členov predsedníctva SNR na čele s Jánom Klepáčom, ktorí odmietli „mílovské dohody“. Tie by boli v istom zmysle zabetónovali niečo, čo sa volalo „federácia“. Bol medzi nimi aj Anton Hykisch, Marián Andel, Jozef Prokeš. Vďaka Bartolomejovi Kuncovi som sa ocitol na Žabotovej ulici v ekonomickom klube KDH, pričom členom KDH som nikdy nebol, a doteraz spolupracujem s „našimi nacionalistami“ (tak nás tituloval Ján Čarnogurský) Viliamom Oberhauserom či Ivanom Tirpákom, „odpadlíkmi“, ktorí založili SKDH. Prvý, kto mi gratuloval k zvoleniu za predsedu Matice, bol Roman Kaliský, s Drahošom Machalom sme navštívili ďalšieho „spoluautora“ samostatnosti storočného Imricha Kružliaka v Mníchove. V mojej kancelárii na ministerstve financií sa v čase volieb v roku 1992 schádzali Michal Kováč, Sergej Kozlík a ďalší. Na utajenom zasadaní o potrebných krokoch pri osamostatňovaní zúčastňovala sa aj dáma, ktorú sme my, „radoví Slováci“, nepoznali. Sergej Kozlík mi prezradil, že je to pani Šujanová, sestra Lívie Kalusovej, manželky Václava Klausa! Bolo to pritom až také utajené rokovanie, že ja dodnes nijaký z vtedajších prijatých dokumentov nemám. Václav Klaus bol jeden z 20 osobností, ktorý v roku 2013 pri 150. výročí Matice a 20. výročí slovenského štátu dostal dreveného anjela nie za „založenie štátu“, ale za to, že nám v tom nebránil. V júni 1992 vznikla pracovná skupina, ktorá mala pripraviť všetky technické a vecné opatrenia na čas vzniku samostatného štátu. Pracoval som v nej spolu s Belom Bosákom, predtým prvým námestníkom slovenského ministra financií, Štefanom Nemešom, námestníkom ministra dopravy a spojov, Pavlom Peciarom z vnútra, Ivanom Zelinkom z ŠBČS. Výsledkom práce tejto skupiny v priestoroch Ústavu pre ďalšie vzdelávanie v stavebníctve na bratislavských Kramároch bol dokument, zameraný najmä na postup pri zavádzaní slovenskej meny. Táto pracovná skupina sa v časoch rozhovorov medzi Mečiarom a Klausom podieľala v spolupráci s českými expertmi na príprave 16 zmluvných dokumentov, ktoré podpísali po návrate z „odklepnutia“ v Londýne na pražskom letisku. Jedno z takýchto pracovných stretnutí bolo vo vládnej chate Kamzík v Starom Smokovci. Počas neho sa u mňa telefonicky informoval o priebehu premiér Vladimír Mečiar. „Dôverujem vám,“ počul som v slúchadle, „dozrite, aby to dobre dopadlo!“ O rok už všetko bolo inak. Nemožno zabudnúť ani na kolegov z ministerstva financií a potom z banky, na Štefana Králika, Pavla Hronca, Tibora Kašiaka, Jána Mathesa, Jozefa Baču, Dušana Garaja, Vladimíra Buššu a celý rad ďalších.

Ako sa pozeráte na vstup SR do EÚ a NATO, vzhľadom na to, že sme sa tým vzdali značnej časti suverenity?

Stalo sa tak pod tlakom sveta, ktorému sa nedalo odolať, napokon, kto z Varšavskej zmluvy či z RVHP odolal? Rusko, Bielorusko, Ukrajinu „lámu“ doteraz. Dokonca sa zdá, že aj jedinému platnému referendu u nás o členstve v EÚ umelo „pomohli“ ku kladnej odpovedi. Ja som sa na referende zúčastnil a hlasoval som proti. Apetít KoZa ovládnuť naše zdroje, náš trh a vôbec naše „všetko“ bol však neprekonateľne veľký. Malý štát je ako malý pes, ktorý má byť pod stolom, keď sa veľkí psi bijú. Ale ak je príležitosť, mal by aspoň občas zaštekať. Štekáme, ale či dostatočne a správnou tóninou? Ja osobne som pri posledných parlamentných voľbách kandidoval za stranu, ktorá hlásala vystúpenie z NATO a po dohovore, povedzme V4, aj z EÚ. Tá strana získala len 0,8 percenta hlasov a ja som sa „zapísal“ ako nenapraviteľný „nacionalista“ – nie buržoázny, tým bol Husák, a v roku 1954 takmer prišiel o krk. Veľakrát som už aj v tomto mesačníku citoval Josepha Stiglitza, nositeľa Nobelovej ceny za ekonomiku: keby východoeurópske štáty neboli členmi EÚ a neodovzdali celý svoj priemyselný potenciál do rúk Západu, mali by sa minimálne dvakrát lepšie.

Predpokladáte, že EÚ a NATO prežije?

Predpokladám, že neprežije najmä po ohlásení novej americkej stratégie. Avšak obávam sa, že nemáme predstavu, čo ďalej a ani nepracujeme či dokonca neuvažujeme o pláne, čo potom. Aspoň ja o tom neviem. Vždy sa nájdu možnosti. Vstúpime do Európskeho združenia voľného obchodu, sídliaceho v Ženeve, kam nateraz patrí Švajčiarsko, Nórsko, Lichtenštajnsko a Island? Alebo vytvoríme nový spolok? Pod patronátom kardinála Duku – ktorý je už vo večnosti, sa v Prahe od roku 2023 stretávajú predstavitelia stredoeurópskych štátov a snívajú o Stredoeurópskej únii. Alebo nás niekto prinúti byť súčasťou Trojmoria? Ja som aj za spoluprácu s Českom, ale len „s pomlčkou“! A ak zanikne NATO? Verím, že vieme o alternatíve nezávislého štátu, aj o vytvorení akejsi osi Švajčiarsko – Rakúsko – Slovensko – Ukrajina. Len či nám to povolia „naši“ zbrojári, všakže?

SR prijala euro a zrušila slovenskú korunu, ktorú doslova zlikvidovala do brikiet na kúrenie. Môže takto konať prezieravý štátnik?

Otázku trochu poopravím: ten, kto rozhodol o „zbriketovaní“ našich bankoviek a mincí, nebol štátnik, ale vtedajší šéf NBS. Na moju otázku, prečo neodložíme zásoby našich papierových peňazí a mincí podobne, ako to urobili Nemci s markou, odpovedal mi Ivan Šramko s úškľabkom: „Budeme kolkovať euro.“ Možno ironizoval naše úspešné dielo zo začiatku roka 1993, pri ktorom on ešte nebol.

V podstate z V4 sme jediný štát, ktorý prijal euro, neraz ste povedali, že sa vrátime k slovenskej korune, veríte stále tejto myšlienke?

Odpoveď na túto otázku bude čoraz zložitejšia. Súvisí totiž aj s oným predpokladaným vývojom EÚ. Ja ešte verím, ale „sily ma opúšťajú“ a mám, pri všetkej skromnosti, vôbec nasledovníkov v odvahe konať, ale i v logickom myslení? Ide jednak o technickú stránku veci, čo je zrejme najľahšia súčasť odpovede. Ide však aj o pripravenosť robiť vlastnú menovú politiku. Ale aj o otázky typu, ako by zareagoval po páde EÚ nielen svet, ale aj „naše“ priemyselné i obchodné podniky takmer stopercentne v rukách zahraničných majiteľov. Aká silná by v takom prípade bola koruna? Prijali by ju? Napokon aj praktická otázka: Čo s našimi úsporami v eurách?

Marián Tkáč s manželkou Dagmar Vanečkovou Tkáčovou odovzdávali dar pápežovi Benediktovi XVI.

Ako hodnotíte slovenský príbeh po 33 rokoch? Čo považujete za najzlomovejšie udalosti v ére samostatného Slovenska?

Rád by som povedal, že napriek všetkému je slovenský príbeh za tri desaťročia vcelku úspešný. Akýmsi zrkadlom nášho príbehu je však výstavba diaľnice spájajúcej Bratislavu s Košicami. Za toľký čas sme to nedokázali, čo má nanajvýš tú výhodu, že diaľnica nepriniesla do všetkých našich dolín onú „modernosť“, ktorá by dokázala vykynožiť všetky naše tradície. Všetkých našich viac ako 150 nárečí a s tým spojených zvykov, krojov, piesní, tancov. Pýtam sa: To sú príčiny, prečo sme diaľnicu nedokončili? Zaiste nie. Kto teda nechce, aby z Bratislavy do Košíc a naopak bolo bližšie cez Slovensko ako cez Budapešť? Neschopnosť niektorých, presne zistiteľných vlád a ministrov dopravy, daná im Bohom? Alebo podporovaná „zelenými papierikmi“ zo sveta? A aký je podiel našej vlastnej viny, a to nielen na dokončovaní diaľnic, ale aj na všetkom, doslova všetkom ostatnom, a aký je podiel vplyvu „okolia“, mocných sveta? Štát ešte stále máme. Bez neho by naša zástava neviala na športových podujatiach, naši hokejisti by neboli majstrami sveta, naši politici by nemohli vystupovať a hovoriť v mene vlastného štátu – aj keď to majú, vlastne my máme s nezávislosťou a suverenitou ťažké. Ak si však nezoberú aj naši politici do rúk dejepis, a nepoučia sa z našej minulosti a z činov svojich predchodcov, a to bez akýchkoľvek politických či ideologických škrupúľ, nečaká nás cesta hore, ale dolu. A presne s týmto zámerom by mali naši politici, predovšetkým teda tí, ktorí Slovensku prajú všetko dobré, prosperitu a budúcnosť aspoň tak ako sebe samým a svojim deťom (veríme, že takí sú), podporovať skutočne nezávislé médiá, aby tie neživorili, a mohli im ponúkať iné pohľady na problémy sveta i národa, ako im tlačia do hláv médiá platené z cudziny. Okrem samotného vzniku štátu a jeho inštitúcií je pozitívnych „zlomov“ za 33 rokov pramálo. Všetky predsavzatia, emócie, nadšenie a plány spred roku 1993, ale aj, povedzme, z rokov 1993 a 1994, čo boli roky „prírastkov“, už vybledli. Lebo tak, ako u politikov, v celom národe absentuje zdravý, nikým a ničím nekrivený obraz našej minulosti, konania a výsledkov našich predkov, opakujem, všetkých predkov bez ohľadu na ideologické a iné škrupule. A potom prišli roky „úbytkov“.

Pravicoví politici dlhodobo rozprávajú, že štát je najhorší vlastník. Bolo správne všetko rozpredať do cudzích rúk?

Bezhlavo sme takmer všetko, doslova všetko, čo nás živilo a dobre živilo, rozpredali či len akoby „rozdali“ do cudziny. Dá sa to dokázať číselne, že od čias tupej privatizácie poklesol podiel štátnych príjmov od právnických osôb, teda podnikov, osobitne strategických, a náš štát „žije“ z daní od fyzických osôb, osobitne z dane z obratu a spotrebných daní. Len pripomeniem, že nevýhodnú privatizáciu smerom do zahraničia dokopali do víťazného konca Mikloš a Dzurinda. Presne tak, štát je najhorší možný vlastník, hlásal Mikloš, myslel však len na štát slovenský, ktorý on a jeho „sponzori“ nemuseli. Ďalším gólom do vlastnej siete bolo zavedenie druhého dôchodkového piliera. Ten nemá ani jeden z našich susedov – to preto, že my sme od nich „múdrejší“? Nie, to nie. Hľadajme inú odpoveď. Miliardy eur, lepšie porozumieme, ak to vyčíslime v korunách, najmenej 4,5 – 5 biliónov slovenských korún sme poslali majiteľom bánk a peňazí do zahraničia a od nich si spätne požičiavame na krytie rastúceho štátneho dlhu. Ktorý vzniká aj preto, že im posielame časť poistných poplatkov. A ďalším zlomom bol deň prijatia eura. Prvý január 2009. Zatiaľ čo dovtedy, do roku 2008, sme dobiehali v tvorbe HDP na hlavu nielen Česko, ale aj priemer EÚ a vzďaľovali sme sa Poľsku a Maďarsku, potom sa to všetko zlomilo. Prišli sme o vlastnú menu a možnosť robiť vlastnú menovú politiku. Tú teraz za nás a pre nás robí Európska centrálna banka vo Frankfurte podľa nemeckých nôt. Náš podiel na tej politike je 0,7 percenta. Takú hodnotu má hlas guvernéra NBS v rámci eurozóny. A tak sme sa ocitli za všetkými susedmi, samozrejme, nerátame Ukrajinu, a za nami donedávna bolo už len Bulharsko. Keďže Bulhari práve vstupujú do eurozóny, asi nás nepredbehnú.

Vtedajší predseda vlády SR (26. február 2013)Robert Fico sa v Martine zúčastnil na otvorení Vedeckej konferencie Matice slovenskej, pri príležitosti 150. výročia založenia MS a 1150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie.

Zastavme sa na chvíľu pri vašom sedemročnom pôsobení na čele Matice slovenskej. Ako ho hodnotíte?

V novembri 2010, tri mesiace po odchode mojej mamy do večnosti – možno mi to ako národovkyňa vymodlila, som na poste predsedu Matice vystriedal „večného“ Jozefa Markuša. Za jeho čias bol mandát predsedu neobmedzený. Mal som svoje zámery, ale, žiaľ, veľa času som musel venovať riešeniu straty Národného pokladu, na ktorý sa Slováci skladali od januára 1993, a o ktorý sa mala starať Matica. Zatiaľ čo obrazy i kovová časť zbierky sa uchovala, peniaze môj predchodca riskantne investoval. Bol som nemilo prekvapený, keď pri mojej prvej návšteve u ministra kultúry Mareka Maďariča, ktorého som chcel informovať o svojich zámeroch na čele Matice, mi on hneď na úvod pohrozil: „Vy chcete čistiť Maticu? Nevyčistíte ju, a sám sa pritom zašpiníte!“ Tento minister sa za sedem rokov nezúčastnil na nijakej matičnej akcii, a Maticu ani raz osobne nenavštívil. Na rozdiel od Roberta Fica, s ktorým som sa za tie roky stretol na podujatiach či osobne minimálne desaťkrát. Zašpinil som sa? Nikoho som z Matice nevylučoval. Usiloval som sa, aby bola vyslovene národnou alternatívou všetkých tých inštitúcií, s ktorými sa jej poslanie prelína. Aj takto som chcel presvedčiť moderné Slovensko, že Maticu potrebuje. Verejne som „slovenskosť“ obhajoval, nebál som sa načrieť do histórie a odpovedať aj na tabuizované otázky len a len pravdivo. Začal som s budovaním búst významných slovenským národovcom v matičnom parku v Martine. A Andrejovi Hlinkovi, keď už mi ho na tisíckorunáčke tak veľmi zazlieval Peter Weiss, postavil som busty nielen v Martine, ale aj v Černovej, Terchovej, Vranove a rodnej Čičave. Napriek tomu, že by som rád bol predsedom ešte dlho, toľko toho som chcel zlepšiť, aby sa však aj mne nezapáčili „večné“ roky Markušove, navrhol som zmenu stanov tak, aby sa funkcionári Matice volili len dvakrát po sebe. Aby sa nestihli „zakresliť“ (od slova „kreslo“). Tento môj odkaz už však neplatí. Stále som ešte členom Matice a želám jej, aby konkrétnymi činmi preukazovala svoju opodstatnenosť.

Stojíme na prahu nového usporiadania sveta, ako v ňom vidíte postavenie SR? 

Bol som a ešte i som presvedčený, že Slováci patria medzi „najlepšie“ národy sveta: nevypovedali nikomu vojnu, znášali nadradenosť susedov, ostávali verní svojim najsvetlejším tradíciám, žili po dolinách bez hlavného mesta po páde Nitravy, boli národom bez peňazí, trpezlivo čakali na svoju príležitosť – a keď tá prišla? Pýtam sa však: Ešte sme dobrým národom ako celok? Máme dobrý „kádrový profil“, ale čo s nami robia, čo dovolíme robiť s nami elitám – zväčša s cudzím srdcom i telom? Čo s nami robia peniaze? Lebo už nie sme najchudobnejším národom. Neviem veru, či sme ešte ako celok jedným z najlepších národov sveta. Či dobrota ľudí, ktorí ostali ľuďmi aj v terajších zlých časoch, ešte preváži nekonečnú chuť po peniazoch u tých ostatných. O tých peniazoch už sme toho povedali dosť, hrozia nám, ale väčšmi nám hrozí vymretie. V 18. storočí bolo nás milión, rástli sme, piaty milión sme dosiahli okolo roku 1980. Šiesty milión už asi nedosiahneme. Súvisí to s množstvom faktorov. Od platnosti zákona o interrupcii – umelom prerušení tehotenstva (aj keď evidentne sa nič neprerušuje, ale končí), v roku 1957, nenarodilo sa asi poldruha milióna Slovákov. Pri neexistencii populačnej politiky budeme len početne upadať. Až posledný zhasne.