Dnes ráno sa ma kolega pýtal či som zachytil túto informáciu:
https://myhornanitra.sme.sk/c/23093881/skolska-psychologicka-deti-maju-strach-z-buducnosti-ich-psychicky-stav-sa-zhorsuje.html
Asi som starý alebo čo, ale neviem ako si to vysvetliť, je to skutočne tak alebo len prvý pokus o šetrenie energií? Ja som chodil do školy v čase kedy by niečo také neprešlo a už vôbec by nikomu nedoporučili oddeliť deti a zavrieť ich doma. Vždy bolo dôležité byť v kolektíve aby sa prišlo na iné myšlienky.
3 comments
Je to pod paywallom, takže som nečítal celý článok, ale je to zvláštne.
Viem že počas COVIDu boli problémy s tým že mnohí rodičia neboli moc dobrými rodičmi, teda že neumožnili deťom plnohodnotné štúdium, nepodporili ich a neriešili s nimi školu. To nie je nič nové, deje sa to aj keď deti chodia do školy, ale COVID to ešte zhoršil.
Neviem is však predstaviť ako je riešenie tohoto problému poslať deti domov
Tu súkromná doucovatelka, v kontakte s učiteľmi zo školy.
Áno, psychické zdravie detí sa po pandémii rapídne zhoršilo. Ide najmä o absolútny nezáujem o akékoľvek aktivity, apatiu, absenciu seba disciplíny. Deti nie je možné takmer nijakým spôsobom zaujať, upútať ich pozornosť. Všetko sa im zdá nudné a trápne. Aj skupinové vzdelávacie hry, aj pozeranie YouTube videí je nudné. Skutočne už učitelia nevedia, ako zaujať, ako motivovať.
Nároky na učiteľov stúpajú. Napríklad na našej škole musia učitelia povinne zadávať informácie a pokyny pre chýbajúcich po každej jednej hodine na internet. Čo myslíte, koľko % deti a rodičov tieto informácie číta a splní si úlohy?
Sledujem starších skúsenejších učiteľov ako úplne strácajú silu a stávajú sa doslova zúfalí. Už nemajú kam znížiť latku očakávaní a deti stále robia menej a menej. Ďalší kolega po príchode domov len ležia a pozerajú do stropu, úplne vyčerpaní.
Deti aj mne v súkromí otvorene povedia, že nemajú záujem sa nič nové aktívne učiť. Žiačka, ktorú poznám od malička a zvykla sa na moje hodiny učiť a pripravovať po pandémii absolútne stratila motiváciu a normálne mi povedala, že ona sa doma mimo hodiny nebude učiť nové slovíčka. Hodiny ju bavia, pretože ich robím hravou a interaktívnou formou, takže sa ku mne chodí zabaviť, ale nevidí význam v tom učiť sa aj doma. Ide o vysoko inteligentne dieťa z veľmi dobrej a slušnej rodiny. Jej prípad podľa mňa plne vystihuje celkovú realitu u mnohých žiakov po lockdowne.
Deti uplne stratili sociálne návyky, ti čo boli predtým hanblivejsi sa zmenili na úplných asocialov. Je pravda a mam potvrdene tiež zvýšené návštevy psychológov.
Na druhej strane ale treba povedať, že u detí vnímam dva extrémy – buď sa im vôbec nikto nevenuje. Mam na mysli prípady “otec neznámy, matka v zahraničí, suseda dohliada na 13r chlapca ci je o 22h doma”. Otrasne vysoký počet rozvedených rodín a rodičov pracujúcich v zahraničí. Viacero mladších deti sa mi rozplakalo, že mamička ide na mesiac do Rakúska atď. O chýbajúcich otcoch nehovorím.
Na druhej strane sú deti úplne zahltene informáciami a aktivitami. Každý deň iný krúžok, rôzne aktivity, sociálne siete a úplne paralelný svet, digitálna identita.
Toto všetko v kombinácii s 2 rokmi sociálnej izolácie malo na mozog vo vývine devastacny účinok.
Čo si ja všímam je akoby strata zvedavosti a vlastnej iniciatívy u detí. Všetko očakávajú naservírované na zlatom podnose. Akoby mali obmedzenu kapacitu samostatného myslenia a iniciatívy.
Čo sa týka článku, nerozumiem ako by ďalšia izolácia mohla tomuto stavu pomôcť.
Mam dobrych znamych, ktorym sa dieta pocas COVIDu obesilo na strome v zahrade. Malo 14 alebo tak nejako. Vsetci boli doma ked sa to stalo. Podla mojho nazoru strata “skolskeho” kruhu, ktory nahradzal zmenu v domacom prostredi, ked rodicia viac casu venuju digitalnym technologiam a praci na ukor deti, ma velky vplyv na deti. Vacsinou negativny.