Toto je ukrajinsky anjelik, dostal som ho ako dar. Bol sity detmi, ktore stratili vsetko, ale hlavne lasku svojich najblizsich. Su to deti, ktore uz nemaju rodicov, domov a mnohe ani chut do zivota a nadej na lepsiu buducnost. Tychto anjelikov im davaju sit, aby ich niecim zamestnali, aby aspon na chvilu zabudli na tie hrozy zivota, ktore maju velmi zivo vryte do pamati do konca zivota. Tieto deti nemozu za to, a nesposobili si tu ukrutnu nenavist, ktora im uz navzy zmenila zivoty, pretoze nikomu nic zle nespravili. Napriek tomu nevyslovne trpia, a nezasluzia si to.
Preco to pisem? Pisem to preto, pretoze sme si ja to zvykli, mnohi to uz nechceme vidiet, a hlavne sa o tom nechceme rozpravat s ludmi, ktori maju ‘iny nazor’, pretoze je to tazke. Ale ten kto mlci a nepostavi sa zlu, nechava ho rast. Napriek tomu ake tazke to je, je extremne dolezite sa o tom s nimi rozpravat, pretoze neexistuje ziadne ospravedlnenie takehoto zla, utrpenia a nespravodlivosti. Neospravedlnuju ho ziadne vyhovorky, ziadne ‘ale on si prvy zacal’, ziadne biolaboratoria, ziadne reci o nacistoch. Deti niesu, a nemozu byt nacistami. Ako je mozne teda ospravedlnit tolke utrpenie? Tolku nenavist voci najmensim a najzranitelnejsim? Nijak. Neexistuje ziaden ekonomicky, politicky alebo iny dovod pre niekoho, aby takto tyral tych najmensich. A my mame povinnost to vysvetlovat tym, ktori toto nechcu vidiet a zakryvaju si pred tym oci, alebo to jednoducho zrelativizuju na ‘politiku’. Musime o tom hovorit nie s hnevom, ale s trpezlivostou a pochopenim, pretoze vela ludi je zmatenych, nechce a nevidi skutocny rozsah toho, co sa deje. Su zavadzani a klamani, a v mene nekonfliktnosti sme casto komplicitny s tymto morom zla, ktore sa spolocnostou siri. Ukazte im tohto anjelika, siteho s trasucimi sa rukami cez slzy, a porozpravajte im pribehy deti, ktorym zhasla aj posledna nadej na to, ze niekedy znovu uvidia svojich blizkych. Postavte sa zlu a klamstvu, kym nieje neskoro.
Peknu nedelu Vam vsetkym.
4 comments
Pekne napísané. Asi tu sú viacerí, ktorí vždy utnú konverzáciu pri tejto téme v záujme zachovania si mentálneho zdravia. Ale máš pravdu, j*bať. Nabudúce až prídem na Slovensko tak sa s otcom kvalitne pohádame a just si prinesiem knihu Dejiny Ukrajiny a vlajku EU
Slovami sa nedá opísať to trápenie čo musia tie úbohé deti na Ukrajine prežívať, aj by som skúsil ale to som si istý by asi vyzeralo ako zľahčovanie situácie či nedostatočne presný opis.
Ma niekto nejaké info o charitach, iniciatívach alebo projektoch čo majú rozbehnúte niečo takéto? Viem že sú ale moc ich okolo nevidím často…
modry konik original
Veľmi pekné, určite lepšie, ako čo by som ja bol schopný spraviť ako dieťa. V prvých týždňoch a mesiacoch vojny som častokrát videl ženy s deťmi vo vlakoch keď som dochádzal na intrák. Jednu si pamätám, žena s dvoma deťmi a jedným batoľaťom, išla so mnou celú cestu až domov. To batoľa hodiny plakalo, revalo, soplilo a vrieskalo. Viem že do určitej miery je to normálne, sám som bol urevanec, ale niečo také som ešte nepočul. Stále musím rozmýšľať nad tým čo asi zažili a ako to asi zvládajú teraz.
Tiež som robil z jedným ukrajincom vo fabrike, celkom sranda volal sa Ivan. Aj s jazykovou barierou sa s ním dalo pokecať, tak sme hovorili o jedle a všetkom možnom. Tiež mladý muž, o rok starší odo mňa. Rozmýšlam či teraz kvôli tomu plešatému, krpatému, zkurvysynovy hnije niekde v zákope.