Navrhovať olympijské stavby je prestíž aj riziko zároveň. Každý hostiteľ sa snaží prekonať svojho predchodcu – odvahou tvarov, technologickými inováciami či citom pre krajinu. Olympijská architektúra sa tak mení na súťaž ideí, je laboratóriom, kde sa testujú hranice estetiky, funkčnosti aj udržateľnosti.
Architektúra ako olympijská disciplína
Málokto dnes už vie, že v počiatkoch zrodu moderného olympizmu nestála architektúra iba okolo štadiónov, ale priamo na stupňoch víťazov. V rokoch 1912 až 1948 udeľoval Medzinárodný olympijský výbor medaily aj za tvorivé umenie, v piatich kategóriách – v architektúre, maliarstve, sochárstve, literatúre a hudbe. Architekti tak súťažili rovnako ako atléti.
Pierre de Coubertin, otec moderných hier, veril, že šport a umenie majú kráčať bok po boku, tak ako v starovekej Olympii. „V čase rozkvetu Olympie sa výtvarné umenie harmonicky spájalo s hrami, aby vytvorilo ich slávu. Toto sa má opäť stať realitou,“ napísal. A na niekoľko desaťročí sa to skutočne podarilo.
V Štokholme 1912 získali zlato Švajčiari Eugène-Edouard Monod a Alphonse Laverriere za projekt s názvom Plán výstavby moderného štadióna. V Amsterdame 1928 triumfoval Jan Wils so svojím olympijským štadiónom, v Berlíne 1936 ocenili Hermanna Kutschera za návrh lyžiarskeho areálu, ktorý však nikdy nevznikol. Poslednú zlatú medailu si v Londýne 1948 odniesol Adolf Hoch za projekt skokanského mostíka. Potom umelecké súťaže zanikli – vraj pre priveľa profesionálov na „amatérskych“ hrách. Architektúra síce zmizla zo súťažného programu, no zostala vpísaná v betóne, oceli a urbanistických víziách, ktoré dodnes rozprávajú príbeh o spojení tela, ducha a priestoru.
Štadióny ako zrkadlo epochy
Už antické hry sa odohrávali v presne vymedzenom priestore, no moderná olympijská architektúra začala písať svoj príbeh až na prelome 19. a 20. storočia. Štadióny sa postupne stali viac než len športoviskami – premenili sa na symboly národnej identity, technologického pokroku aj politických ambícií.
Jedným z prvých moderných štadiónov bol ten v Štokholme v roku 1912 od Torbena Gruta. Tehlový štadión z 400-tisíc tehál s dvojicou veží, pôvodne zamýšľaný ako dočasný, stojí dodnes a hostí aj prestížnu atletickú Diamantovú ligu. Je dôkazom, že architektonická striedmosť môže mať dlhší život než okázalé gesto.
Berlín 1936 ukázal monumentalitu architektúry v službách ideológie, zatiaľ čo Rím 1960 citlivo prepojil moderný šport s antickým dedičstvom. Tokio 1964 prinieslo technickú odvahu – hala Jojogi od Kenza Tangeho s dramatickou zavesenou strechou sa stala symbolom povojnovej obnovy Japonska a jednou z najvplyvnejších športových stavieb 20. storočia. Táto hala slúžila počas dvoch hier. V roku 1964 tu prebiehali vodné športy a v 2020 slúžila hádzanárom.
Čítajte viac Príbeh hodný učebníc: Prvá Slovenka z okolia Košíc získala olympijskú medailu pred 90 rokmi Mníchov 1972 odpovedal ľahkosťou a transparentnosťou – stanová strecha olympijského areálu dodnes pôsobí ako manifest optimizmu modernej architektúry. Montreal 1976 napísal odvážnejší, no komplikovanejší príbeh. Štadión s naklonenou 175-metrovou vežou, prezývaný „Veľké O“, sa stal ikonou technickej ambície aj finančných ťažkostí. Zo zimných hier výrazne rezonoval Innsbruck 1964 a 1976, kde sa alpská krajina stala prirodzenou kulisou architektonickej kompozície športovísk, či Grenoble 1968 s modernistickou víziou horského mesta.
Hry v Soči 2014 radikálne premenili čiernomorské pobrežie na nové športové centrum, ale bolo to za cenu najdrahších zimných hier v histórii, sprevádzaných otázkami korupcie a dlhodobej udržateľnosti. Naopak Vancouver 2010 či Lillehammer 1994 nastavili citlivejší kurz s dôrazom na udržateľnosť, krajinu a budúce využitie areálov. Olympijská architektúra tak opakovane dokazuje, že hry nie sú len športovým sviatkom. Sú momentom, keď sa krajiny rozhodujú, ako chcú byť videné – a akú stopu chcú zanechať v priestore aj v pamäti.
Foto: SITA, Darron Cummings
Soči, počasie Mladé akrobatky a v pozadí olympijský oheň.
Olympijské architektonické ikony
Niektoré olympijské stavby dávno prerástli svoj pôvodný účel a stali sa legendami. Mníchov 1972 priniesol revolúciu – ľahkú, priesvitnú membránovú strechu od Freia Otta a Güntera Behnischa, ktorá namiesto ťažkého betónu ponúkla architektúru ako krajinu – napätú, transparentnú a poetickú. Mala symbolizovať otvorené a nové Nemecko. Strecha, pripomínajúca Alpy, je považovaná dodnes za majstrovské dielo a dodnes patrí k najväčším inžinierskym gestám 20. storočia.
Barcelona 1992 ukázala, že olympiáda môže byť motorom celomestskej premeny, nie iba izolovaným športovým podujatím. V novšom období sa hry stali aj prehliadkou „hviezdnej“ architektúry – Zaha Hadid, Herzog & de Meuron, Norman Foster či David Chipperfield navrhli športoviská balansujúce medzi sochou a infraštruktúrou. Pekinský Národný olympijský štadión prezývaný Vtáčie hniezdo (2008) od Herzoga a de Meurona sa stalo symbolom modernej Číny, kde spleť oceľových nosníkov vytvára silný vizuálny aj konštrukčný zážitok.
Foto: SHUTTERSTOCK, Ron Ellis
Londýn, OH, Zaha Hadid Plavecký areál London Aquatics Centre pre hry v roku 2012, navrhnutý architektkou Zaha Hadid, zaujme vlnitou strechou inšpirovanou pohybom vody. Dodnes patrí k najvýraznejším športovým stavbám Londýna.
Foto: Profimedia, John Stillwell / PA Images / Pro
Londýn, Zaha Hadid, OH Plavecký areál London Aquatics Centre pre hry v roku 2012, navrhnutý architektkou Zaha Hadid, zaujme vlnitou strechou inšpirovanou pohybom vody. Dodnes patrí k najvýraznejším športovým stavbám Londýna.
Londýn 2012 postavil do centra pozornosti udržateľnosť a budúce využitie areálov. Olympijský štadión bol navrhnutý tak, aby po hrách slúžil futbalu či koncertom. Britská architektka Zaha Hadid tu vytvorila Aquatics Centre – dynamickú betónovú vlnu, ktorá vniesla do športovej architektúry plynulosť a sochársku expresiu. Dočasné tribúny po hrách zmizli a nahradili ich sklenené fasády, čím stavba získala komornejší, mestský charakter.
V Aténach 2004 zanechal Santiago Calatrava monumentálnu, no éterickú stopu. Jeho oceľovo-sklenená strecha nad hlavným štadiónom chránila divákov pred slnkom a zároveň sa stala výrazným symbolom hier. Typické oblúky, predpäté konštrukcie a organické línie pretvorili celý areál vrátane velodrómu a elegantnej promenády. Calatrava sa olympijskému svetu predstavil už telekomunikačnou vežou v Barcelone 1992 a jeho rukopis neskôr rezonoval aj pri Múzeu zajtrajška v olympijskom Riu 2016. Architektúra tak opakovane dokazuje, že šport môže byť impulzom pre vznik ikon – stavieb, ktoré prežijú svoje hry a stanú sa symbolmi epochy.
Foto: SHUTTERSTOCK
Atény, OH, štadión, Calatrava Olympijský štadión v Aténach (2004) s charakteristickou oblúkovou strechou z ocele a skla od Santiaga Calatravu. Prepojenie antickej tradície s architektúrou 21. storočia.
Čo po záverečnom ceremoniáli
S rastúcou veľkosťou hier rastie aj zásadná otázka – čo zostane, keď olympijský oheň zhasne? Štadióny v Aténach, Riu či Soči dnes miestami chátrajú alebo žijú len obmedzeným životom. Architektúra, ktorá mala symbolizovať budúcnosť, sa tak neraz mení na drahú kulisu bez publika a z mnohých sa stanú aj ruiny. Aj preto sa posledné roky do popredia dostáva udržateľnosť, adaptabilita a dočasnosť. Úspechom už nie je iba ohromiť svet, ale navrhnúť stavbu, ktorá bude fungovať aj po odchode kamier a divákov. Londýn 2012, Paríž 2024 či Miláno – Cortina 2026 stavajú na princípe „menej je viac“. Trendy sa stali rekonštrukcie existujúcich objektov, modulárne riešenia a jasný plán druhého života.
Foto: Profimedia, ČTK / AP / Kaname MUTO
Milano Santa Giulia Ice Arena, Miláno, štadió, OH Nová hokejová hala Milano Santa Giulia Ice Arena v Miláne pre ZOH 2026 spája modernú architektúru s funkčným športovým priestorom.
Napríklad Tokio 2020 ponúklo zaujímavý experiment – gymnastická hala Ariake od Nikken Sekkei vznikla ako dočasná drevostavba, „drevená loď v zátoke“ s jednou z najväčších drevených striech na svete. Materiál pochádzal z rôznych regiónov Japonska a odkazoval na históriu miesta. Po hrách ustúpila ďalšiemu rozvoju – ako vedomé priznanie, že aj olympijská architektúra môže byť pominuteľná.
Iné stavby zase vznikali s ambíciou pretrvať. Londýnske Aquatics Centre od Zahy Hadid sa po hrách zbavilo dočasných tribún a otvorilo sa mestu ako plavecké centrum. Vancouver 2010 zasa premenil olympijské areály na parky a komunitné haly. Ukazuje sa, že skutočné dedičstvo hier sa nemeria len rekordmi, ale schopnosťou architektúry zostať živou súčasťou mesta.
Olympijská elegancia v srdci Milána
Zimné hry Miláno – Cortina 2026 vstúpili do olympijského príbehu s jasnou ambíciou – veľké podujatie nemusí zanechať veľké jazvy v krajine. Namiesto monumentov organizátori stavili na obnovu – zrekonštruovali historické aj funkčné športoviská v Miláne, Cortine d’Ampezzo, Anterselve či vo Val di Fiemme.
Novostavby vznikli iba dve: hokejová aréna Milano Santa Giulia a multifunkčná aréna v Cortine, zatiaľ čo zvyšok hier je príbehom adaptácie, dočasných riešení a citlivého zásahu do prostredia. Otvárací ceremoniál sa konal na legendárnom San Sire – aréne, ktorá sto rokov patrila talianskemu futbalu (je domovom klubov AC Miláno a Inter Miláno). Na chvíľu sa teraz stala javiskom svetového športového divadla. Paradoxne, po olympiáde ju čaká zbúranie a na jej mieste vyrastie nový moderný štadión pre oba kluby. Olympijský oheň tak na San Sire vzbĺkol naposledy ako bodka za jednou architektonickou epochou.
Trvalou pamiatkou na túto olympiádu však zostane hokejová hala od Davida Chipperfielda, laureáta Pritzkerovej ceny 2023. Je to najvyššie ocenenie, aké architekt môže získať, ekvivalent Nobelovej ceny. Milano Santa Giulia Ice Hockey Arena s kapacitou 16 000 divákov kombinuje funkciu a sochársku estetiku – jej eliptický tvar evokuje rímsky amfiteáter, nad monolitickou základňou sa vznášajú tri kruhy s kovovou fasádou, ktorá sa cez deň trbliece a v noci žiari LED pásmi. Po hrách bude táto aréna pokračovať v živote mesta – bude hostiť hokej, koncerty a ďalšie podujatia, čím zanechá stopu v urbánnej krajine Milána ešte dlho po olympijskej eufórii.
Foto: Pavol Urbánek
Bergisel, Innsbruck, ZOH Výhľad z Bergisel na Innsbruck a cintorín.
Bergisel a Zaha Hadid
Skokanské mostíky majú medzi športovými stavbami osobitné miesto – sú na hrane techniky, krajiny a odvahy. Nie sú to len športové zariadenia, ale odvážne architektonické gestá v krajine, kde sa architektúra hrá s prázdnotou a vzduchom. Absolútnym kráľom medzi nimi je skokanský mostík Bergisel v rakúskom Innsbrucku od Zahy Hadid, ktorý sa vznáša nad mestom ako socha aj vyhliadka zároveň a stal sa symbolom mesta rovnako silným ako jeho historické centrum.
Foto: Pavol Urbánek
Innsbruck, OH Olympijský areál v Innsbrucku. kde sa konali zimné olympijské hry v roku 1964 a 1976. V kalichoch horel olympijský oheň.
Pôvodný mostík tu stál už od roku 1926 a bol svedkom dvoch zimných olympiád (1964 a 1976), ich otváracích ceremoniálov aj olympijského ohňa. Skákali sa tu aj legendárne preteky Turnaja štyroch mostíkov a v roku 1988 pod ním celebroval omšu Ján Pavol II. pre 80-tisíc pútnikov. Na prelome tisícročí však prestal spĺňať moderné technické a bezpečnostné nároky a mesto vyhlásilo medzinárodnú súťaž na jeho nové prevedenie. Mostík mal byť nielen športoviskom, ale aj vyhliadkou, kaviarňou a architektonickou dominantou, čo bol v tom čase dosť bizarný koncept. Mal sa stať symbolom Innsbrucku – mesta medzi športom a horami.
Do súťaže sa prihlásila aj Zaha Hadid, vtedy ešte pre mnohých len „papierová architektka“ známa odvážnymi kresbami a radikálnymi víziami. Vyhrávala architektonické súťaže, kritici obdivovali jej imagináciu, no všetci pochybovali, či sa dynamické a takmer nemožné formy dajú aj reálne postaviť. Bergisel sa však stal zlomom v jej kariére – v decembri 1999 súťaž vyhralo štúdio Zaha Hadid Architects a vízia sa premenila na realitu. Mostík sa stal jej prvým veľkým zrealizovaným projektom a odštartoval hviezdnu kariéru, ktorá vyvrcholila udelením Pritzkerovej ceny v roku 2004 – ako vôbec prvej žene v dejinách architektúry.
Foto: Pavol Urbánek
Bergisel, Innsbruck, Zaha Hadid Skokanský mostík Bergisel v Innsbrucku od architektky Zahy Hadid je dynamickou sochou v alpskej krajine – futuristická silueta symbolizuje odvahu a novú éru zimných športov.
Architektúra vznášajúca sa nad Innsbruckom
Nový skokanský mostík Bergisel, dokončený v roku 2002, je fascinujúcou kombináciou veže a mostíka. Dynamická nájazdová línia vyrastá z masívnej, no štíhlej betónovej šachty, ktorá ukrýva technické zázemie, kancelárie aj verejný priestor. K nej sa pripája zelená oceľová konštrukcia, integrujúca rampu, kaviareň a vyhliadkovú plošinu. Mostík má približne 90 metrov dĺžky a 50 metrov výšky, s dvomi výťahmi a schodiskom, ktoré návštevníkov vyvážajú hore, k panoramatickým výhľadom. Verejný priestor sa preplieta s nájazdom skokanov. Kým športovci sa pripravujú na skok, turisti sa kochajú výhľadom a kávou v ruke.
Trojpodlažný objem, opláštený nehrdzavejúcou oceľou, vrcholí vyhliadkovou plošinou s 360 stupňovým panoramatickým výhľadom na alpskú scenériu. Hadid tu dokázala spojiť technickú logiku športovej stavby s novým, dovtedy neznámym prvkom – verejnou kaviarňou a slnečnou terasou – do jednej plynulej, dramatickej siluety. Mostík pôsobí ako zamrznutý pohyb skokana, ktorý sa práve odrazil do prázdna.
Stavba za zhruba 15,4 miliónov eur spočiatku čelila kritike miestnych obyvateľov kvôli kontrastu hypermoderného mostíka a starobylého mesta, no dnes je turistickou atrakciou, ktorú ročne navštívia tisíce ľudí. V roku 2003 sa Bergisel dostal do užšieho výberu architektonickej Ceny Miesa van der Rohe a v roku 2005 získal zlatú medailu za dizajn od Medzinárodného olympijského výboru. Dôležitejšie ako ceny však bolo niečo iné – architektonická obec konečne prestala pochybovať, či sa vízie Zahy Hadid dajú postaviť. Mostík sa stal pre ňu bodom zlomu, začiatkom jej obdobia globálnej hviezdy, ktorá dokázala svoje kresby pretaviť do betónu, ocele a skla.
Dnes je Bergisel nielen športovou infraštruktúrou pre prestížne podujatia ako Turnaj štyroch mostíkov či Svetový pohár FIS, ale aj ikonou súčasnej architektúry a turistickou atrakciou. Najlepší svetoví skokani tu lietajú až do výšky 140 metrov. Zaujímavosťou tohto mostíka je tá, že sa skokani odrážajú z nájazdu s výhľadom, aký nemá nik inde. Pod sebou vidia Innsbruck a pred sebou tichú siluetu cintorína. Je to zvláštny, až symbolický moment. Letia medzi nebom a zemou, medzi adrenalínom športu a pripomienkou pominuteľnosti. Kapacita štadióna je približne 28 000 ľudí a nachádza sa tu 13 informačných panelov o histórii tohto skokanského areálu.
Tekutá architektúra Zahy Hadid
Foto: Pavol Urbánek
Hungerburgbahn, Innsbruck, Zaha Hadid Futuristické zastávky pozemnej lanovky Hungerburgbahn v Innsbrucku od Zahy Hadid.
Fenomenálny úspech mostíka Bergisel otvoril Zahe Hadid v Innsbrucku dokorán ďalšie dvere – mesto jej zverilo návrh štyroch futuristických staníc a mosta zaveseného nad riekou Inn pre pozemnú lanovku Hungerburgbahn. Vynovená trať s jej zastávkami začala premávať v roku 2007. Trasa sa začína v centre mesta na stanici Congress, pokračuje k rieke na Löwenhaus, odtiaľ vedie ponad rieku Inn do vyššie položenej stanice Alpenzoo a vyvrcholí 288 metrov nad mestom na Hungerburgu, kde je možné prestúpiť na kabínkovú lanovku smerujúcu na vrchol Seegrube.
Foto: Pavol Urbánek
Hungerburgbahn, Zaha Hadid, Innsbruck Futuristické zastávky pozemnej lanovky Hungerburgbahn v Innsbrucku od Zahy Hadid.
Najvýraznejším prvkom tejto pozemnej lanovky sú samotné stanice – futuristické, snehobiele, fluidné objekty, ktoré pôsobia ako kusy ľadovca zosunuté do mesta. Hadid v nich uplatnila svoju typickú „tekutú“ architektúru, cit pre nadmorskú výšku a pohyb v krajine. Sklenené plochy sa prelínajú s konštrukciami dvojitej krivosti a vytvárajú dynamické škrupinové strechy, ktoré menia výraz podľa svetla a počasia. Hungerburgbahn tak nie je len dopravným projektom – je to manifest súčasnej architektúry, kde sa inžinierstvo, dizajn a krajina spájajú do jedného plynulého zážitku.