Foto: Pravda, Ivan Majerský
IMP Slovenská herečka Barbora Bobulová. Slovenská herečka Barbora Bobulová.
Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou podobou relácie Rozhovory so Zdenom Gáfrikom, ktorú herečka Barbora Bobuľová navštívila pred pár dňami. Celú v pôvodnom znení si ju môžete pozrieť nižšie.
Všimol som si, že vo vašom mene už dnes nepoužívate mäkčene ani dĺžne. Je to praktické rozhodnutie kvôli životu v Taliansku, alebo ste za tou slovenskou verziou mena definitívne zavreli dvere?
Bolo to čisto praktické. Odkedy žijem v Taliansku, bolo pre tamojšie úrady aj okolie nesmierne komplikované moje meno správne vysloviť či zapísať. Tak som to zjednodušila a dnes som už len Bobulova – znie to o niečo tvrdšie, ale v Taliansku to funguje.
Otec si želal syna, musela som dokázať, že si zaslúžim svoje miesto, spomína herečka Bobulová, ktorá získala talianskeho Oscara
Video
Zdroj: Pravda
Vaše detstvo je spojené s pomerne kurióznou prezývkou. Osem rokov vás na základnej škole volali „Čudná torta“. Ako k tomu prišlo?
Všetko sa začalo básničkou od Kristy Bendovej, ktorú som ako prváčka recitovala na Hviezdoslavovom Kubíne. Mala som s ňou obrovský úspech, až ma raz postavili pred celú školu v telocvični. Dodnes si pamätám ten moment – stála som pred mikrofónom, stovky detí na mňa pozerali a ja som z trémy dostala úplný skrat. Nevedela som, či skôr povedať meno autorky alebo názov básne. Celá telocvičňa sa začala smiať a prezývka bola na svete. Sprevádzala ma celou základnou školou.
Čítajte viac Vladimír Polívka: Keď od vás čakajú, že budete len pekný, je ťažké prísť s pupkom a byť v pohode
Pred kameru ste sa však postavili pomerne skoro, už ako dvanásťročná. Je pravda, že ste svoju prvú rolu získali malým podvodom?
(úsmev) Áno, v podstate za to môže detská arogancia. Moja staršia sestra išla s kamarátkou, ktorá túžila byť herečka, na konkurz do martinského divadla. „Idem s Jarkou na konkurz, povedala mi a moja prvá otázka bola, či sa môžem pridať. Bola som najmladšia z troch dcér a vždy som sa chcela na staršie sestry doťahovať. Režisér Roman Polák vtedy hľadal štrnásťročné dievča do filmu Poľovačka na otca. Keď ma zbadal, ako nazerám spoza dverí, zakričal na mňa: A ty čo tam nakúkaš? Poď sem, koľko máš rokov? Bez zaváhania som mu odvrkla, že štrnásť, hoci som mala o dva menej. Neveril mi, ale tú rolu mi nakoniec dal. Možno ho zaujala práve moja vtedajšia suverénnosť.
Pomohla vám táto črta v neskoršej kariére?
Práveže vôbec. Čím som staršia, tým som neistejšia a bojácnejšia. Tá detská arogancia sa mi úplne vytratila a dnes by som ju občas v tomto tvrdom svete potrebovala späť.
Spomínali ste, že ste najmladšia z troch dcér a v niekoľkých rozhovoroch ste priznali, že váš otec si veľmi želal syna. Cítili ste v detstve potrebu dokázať mu, že dcéra je „dosť dobrá“?
Vlastne ste si aj odpovedali. Priznávam, že ma to ovplyvnilo. Otec to v rodine vždy podával s humorom – na každej oslave spomínal, aký to bol preňho šok, keď sa mu narodila tretia dcéra. My sme to vtedy brali ako vtip, ale detská duša vníma veci inak. Podvedome som si asi povedala, že mu musím dokázať, že si zaslúžim svoje miesto v rodine.
Foto: Profimedia
Barbora Bobuľová Slovensko-talianska herečka Barbora Bobuľová v róbe Vivienne Westwood predstavila snímku Sicílske listy v Benátkach.
Rodičia vás však v herectve podporovali od začiatku. Zdedili ste po nich umelecké vlohy?
Otec inklinoval k ochotníckemu divadlu a mama bola speváčka. Moje prvé pódiá boli vlastne koncerty mojej mamy, kde sme so sestrou robili akýsi „živý komparz“. Len nám povedala: „Hrajte sa tu na javisku, ako keby ste boli doma.“ Neskôr to bola práve mama, kto sledoval výzvy v televízii a posielala ma na konkurzy do Bratislavy. Sama by som v štrnástich tú odvahu nikdy nenašla. Pamätám si, ako ma otec sprevádzal do hlavného mesta na konkurz do filmu Vlakári. Keď sme tam prišli a ja som videla davy dievčat, od hanby som ho posielala preč, aby ma s ním nikto nevidel. Bola som jediná, kto prišiel s rodičom. A tie konkurzy som vyhrávala. Najprv Vlakárov, potom som si dokonca zahrala v opere Svätopluk, kde ma vybral pán Zachar. Musela som sa naučiť text a otvárať ústa do naspievanej árie. Natočila som niekoľko inscenácií, zdalo sa mi vtedy, akoby to všetko išlo samo.
Čítajte viac Paula Lopatovská: Hranicu, kedy skončiť v Sľube, nemám. Skrátka to milujem
Kedy sa z tej detskej hry stalo skutočné presvedčenie, že herectvo bude vaším životom?
Zlom prišiel na VŠMU. Dovtedy som to brala ako hru – veď aj prvé bozky pred kamerou boli len súčasťou scenára. No na vysokej škole, v ročníku u Emila Horvátha, išlo do tuhého. Hranie sa skončilo. Zrazu išlo o narábanie s vlastným vnútrom a to bol pre mňa šok. Keď sa pán Horváth opýtal na hodine, kto začne, vždy som čakala až do posledného spolužiaka. Všetci boli suverénnejší ako ja, aj napriek mojim skúsenostiam. Bola som najhanblivejšia a robilo mi obrovský problém emočne sa odhaľovať.
Čo vám pomohlo prebúrať túto bariéru?
Pochopila som, že som sa narodila s veľmi „tenkou kožou“. Všetko prežívam nesmierne citlivo, čo mi v rodine niekedy aj vyčítali. Ale môj pedagóg Emil Horváth ma naučil, že práve to je súčasť remesla. Hovoril nám, že nás učí liezť na Lomnický štít najťažšou cestou. Treba sa vedieť správne oprieť, chytiť a nepustiť. Trvalo mi to nejaký čas, ale bariéry som prekonala. Pomohli mi pedagógovia, s nimi aj celý kolektív spolužiakov. Boli úžasní a to spoločné vyučovanie, kolektívna práca mi veľmi veľa dala. A rady od pána Horvátha sa držím dodnes – vždy si hľadám najťažšiu cestu.
Z tohto pohľadu bol odchod do Talianska a hranie v cudzom jazyku asi poriadne strmým výstupom.
To nebol Lomnický štít, to bol priam Mount Everest! Pripravila som na seba poriadnu búdu. Hranie v cudzom jazyku je nesmierne komplikované, pretože tie primárne, najhlbšie emócie máme všetci spojené s materčinou. V taliančine môj kreatívny proces nikdy nebol priamočiary. Musela som si tie pocity v sebe doslova „vylomcovať“ a prácne prekladať do cudzej reči. Bola to, a stále je, obrovská drina.
Sníva sa vám dnes už v taliančine?
Áno, už sa mi sníva v taliančine. Ale viete, hranie v cudzom jazyku by som prirovnala k stavu, akoby ste hrali s amputovanou rukou alebo nohou. Musíte sa totiž zriecť časti svojho vnútra. Keď si pocity musíte v hlave prekladať, stráca sa prirodzené teplo, ktoré je spojené len s materinským jazykom. Je to niečo, čo vás v tvorbe neustále limituje.
Čítajte viac Antónia Lišková: Nie sme stromy, nemáme korene, ale nohy, aby sme spoznávali svet. Ale Slovensko som nikdy neopustila
Do Talianska ste odišli v roku 1997, keď filmová tvorba u nás upadala do hlbokej kómy. Vybrali ste si krajinu, kde sa točilo veľa, no začiatky museli byť náročné. Kedy nastal moment, aby ste si povedali: „Patrím k nim“?
To je ťažká otázka. V určitom zmysle slova sa tam už cítim doma – v podstate som v Taliansku strávila viac rokov svojho života než na Slovensku. Ale stále je to pre mňa vnútorný boj a hľadanie súžitia dvoch identít. Je to ako film Dvojitý život Veroniky od Krzysztofa Kieślowského – ja žijem taký „dvojitý život Barborky“. Jeden život, ktorý som začala tu, a druhý, ktorý si budujem v Taliansku. Snažím sa na tom neustále pracovať, aby tie dve Barbory v mojom vnútri nebojovali, ale aby sa navzájom prepojili.
Prekvapilo vás v Taliansku niečo na mentalite tamojších ľudí? Museli ste búrať vlastné predsudky?
Keď som tam prišla, mala som v hlave kopu klišé. Myslela som si, že všetky herečky tam gestikulujú a vyzerajú ako Sophia Loren. Hovorila som si: „Čo tam budem robiť ja, blondínka s modrými očami? Ako ma prijmú?“ Cítila som sa tam vtedy veľmi cudzinecky. Časom som však zistila, že taliansky svet je oveľa pestrejší a že to boli len stereotypy, ktoré som si niesla v sebe. Zistila som, že tam majú miesto aj typy, ako som ja, a že nie každá musí byť tou osudovou „Venušou“.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
IMP 0208 Slovenská herečka Barbora Bobulová.
A čo kontrast v bežnom živote? Rimania sú známi svojím temperamentom, my sme predsa len iní.
Ten najväčší zlom nastal, keď som sa stala matkou. Mám dve dcéry, dnes už dospelé, no vtedy som začala veci vnímať inak. Taliani sú úžasne otvorený a extrovertný národ, cudzincov berú veľmi dobre. To, čo majú podľa mňa navyše oproti nám Slovákom, je flexibilita. My sme vo všetkom schematickejší, máme na všetko metódy a postupy. Ja som bola takisto vychovávaná v určitých schémach, ale v Taliansku som pochopila, že veci nemusia byť vždy nalinkované. Sú majstri improvizácie. Zo začiatku ma to vykoľajovalo, najmä ak mi režisér povedal, aby som zahodila text a hovorila to, čo mi napadne. Ježišmárja, to bol čistý horor (smiech) Chodila som za kolegami a každého sa pýtala: Ty by si to ako povedal? Nerobím tam chybu? V cudzom jazyku je improvizácia priam panický strach. Musíte byť absolútnym pánom jazyka, aby ste si ju mohli dovoliť.
Zmenilo sa vaše herectvo pod vplyvom Talianska? Je dnes iné, než keby ste zostali na Slovensku?
Myslím si, že ani nie. Nedávno som v Česku natočila dva filmy, kde hrám po slovensky, a bola som sama zvedavá, čo to po toľkých rokoch povie. Nevidím zásadný rozdiel.
Foto: Bontonfilm
Nikto ma nemá rád Sárinu matku vo filme Nikto ma nemá rád stvárňuje Barbora Bobuľová.
Hovoríte o filmoch Nikto ma nemá rád a Nevďačné bytosti. Pristavme sa teda pri prvom z nich. Tam sa pre vás zaujímavo uzavrel kruh, pretože hráte matku Rebeky Polákovej – dcéry Romana Poláka, ktorý vás kedysi objavil.
(smiech) To bol priam zásah zhora. Dlho som nemala odvahu vrátiť sa a hrať v slovenčine, ale keď mi prišiel scenár od Tomáša Weinreba a Petra Kazdu a dozvedela som sa, že hlavnú rolu hrá Rebeka, nevedela som povedať nie. Považovala som to za ruku osudu. Rebeku si pamätám ešte ako dieťa v kočíku a jej otec, Roman Polák, bol mojím „Pygmalionom“. On ma prvý postavil pred kameru a on mi dal hrať aj moju prvú Júliu v Slovenskom národnom divadle. Hrať jeho dcére mamu, hoci to bola postava charakterovo dosť náročná – strašne zlá mama, bola výzva. Musela som ju prijať.
Podobne to bolo aj pri filme Nevďačné bytosti od Olma Omerzu. Tam ste však mali jednu podmienku…
Áno, hrala som opäť komplikovanú mamu, ale trvala som na tom, že budem hrať po slovensky. Po všetkých tých jazykových trápeniach, ktorými som si v kariére prešla, som si povedala, že češtinu už nedám. Na to by som potrebovala dlhý tréning a život v tom prostredí.
Čítajte viac Po dvoch dcérach prišiel syn: Barbora Poláková privítala na svet Františka, internet baví reakcia jej expartnerka Lišku
Zaujímavé je, že hoci dnes excelujete v taliančine, začiatky boli o fonetickom bifľovaní.
Bolo to čisté bifľovanie textu bez toho, aby som jazyk dokonale ovládala. Na jednej strane som mala slovenský preklad, na druhej taliansky alebo anglický text. Pri mojom prvom talianskom filme Princ homburský išlo o verše Heinricha von Kleista, čo je ťažké sústo aj v slovenčine. Režisérovi sa však páčil môj prízvuk a nakoniec ma ani nenadabovali. Dnes sa sama sebe čudujem, ako som to vtedy mohla zvládnuť.
V roku 2005 ste získali prestížnu cenu David di Donatello, talianskeho Oscara. A dokonca päťkrát ste už boli nominovaná. Je to pre vás tá najväčšia odmena za roky v cudzine?
Každé ocenenie je obrovská satisfakcia. Nominácia vám dodá pocit, že to, čo robíte, má zmysel. Naša profesia, najmä ak robíte len film a televíziu, je veľmi destabilizujúca. Sú tam dlhé momenty čakania – či vás niekto zavolá, či príde ďalšia práca. Vo filme nemáte nikdy záruku výsledku, nie je to ako v divadle, kde ten výsledok z veľkej časti držia v rukách herci tu a teraz. Film je v tomto nevyspytateľný. Takže keď príde ocenenie, poviem si: „Dobre, tak ešte to chvíľu potiahnem.“
Foto: BONTONFILM
Slovenská herečka Barbora Bobuľová vzala do Prahy na premiéru aj svoje dcéry. Slovenská herečka Barbora Bobuľová vzala do Prahy na premiéru aj svoje dcéry.
Verím, že aspoň pár ďalších dekád! Ale nahrávate mi slovami na ďalšiu otázku. Naučili ste sa už od svojej práce trochu odkročiť? Možno práve pre to, že výsledok je vždy dielo niekoľkých zložiek. Dokážete sa naň dívať s odstupom?
Moja veľká chyba je, že som až príliš autokritická. Polovicu svojich filmov by som najradšej spálila alebo pretočila. Len málokedy si poviem, že som niečo zahrala naozaj dobre. Stále v sebe cítim ten hlad a potrebu sa učiť. Keď ma v Taliansku volajú viesť workshopy pre študentov, hovorím im, že by som tam rada prišla, ale ako študentka. Stále sa pozerám na ten môj pomyselný Lomnický štít a cítim sa byť len v základnom tábore. S tými lyžami na pleciach a v ťažkých lyžiarkach, v ktorých sa mi kráča horko-ťažko, ale viem, že tam musím dôjsť.
Máte v Ríme niekoho, kto vám v týchto „krízach“ povie, že už dávno nie ste len v základnom tábore?
Sú to moji priatelia. Keď cítim, že som v kríze, zavolám im a oni vedia, že treba ísť na spoločnú večeru. Taliani pri jedle a v kruhu priateľov dokážu človeka úžasne podržať. V Ríme nemám rodinu, ale moji priatelia sú mojou rodinou.
Čítajte viac Tatiana Drexler: Manžela som našla na ulici. Doslova
Spomenuli sme aj narodenie dcér. Dnes sú už Lea a Anita mladé ženy. Má umelecké smerovanie vašich rodičov a vaša vlastná kariéra pokračovanie aj v tretej generácii?
Jedna z dcér má nádherný hlas, krásne spieva, dokonca už nahrala piesne do dvoch seriálov. Ale ona chce byť herečkou. Pýtam sa sama seba prečo, keď má taký dar v hlase…
Ale neodrádzate ju od profesie herečky?
Nie, to nemá význam. V jej veku deti potrebujú rodičom odporovať, takže ja jej radšej hovorím: „Skús to, ja ti môžem akurát o tomto svete porozprávať všetko.“ Ale tiež nechcem, aby ju moje slová zväzovali. Hovorím jej, ber to akoby som ti čítala rozprávku z knihy. Áno, snažím sa náš chlebíček vykresliť realisticky, ale viem, že si musí nájsť vlastnú cestu. Každý herec má iný príbeh a v kritických chvíľach musí človek počúvať hlavne svoju intuíciu.
Trúfli by ste si viesť ju ako herečku? Napríklad na spomínanom workshope?
Azda aj áno, ale bolo by to veľmi zvláštne. Hrať pred vlastnou mamou. Pamätám si, že keď som účinkovala v Bratislave a moji rodičia sa prišli pozrieť na predstavenie, bola som hrozne nervózna. Je veľmi ťažké odosobniť sa od pokrvnej väzby a rodičovského vzťahu.
Vrátim sa na záver ešte k tej peknej metafore. Myslím si, že už dávno ste na vrchole Lomnického štítu a nie v základnom tábore, ale človek si určuje stále nové méty. Aká je tá vaša?
(Barbore sa zalesknú oči) Moja méta? Aby som sa konečne dokázala z toho vrcholu len tak pozrieť dolu, zastaviť sa a užívať si tú výšku a krásu, ktorá zostala za mnou.
Barbora Bobulova sa narodila 29. apríla 1974 v Martine. Pred kamerou debutovala ako dvanásťročná vo filme Poľovačka na otca (1986), objavila sa v snímkach Vlakári či rozprávke Nesmrteľná teta. Od polovice 90. rokov pôsobí v Taliansku, kde sa vypracovala na jednu z najobsadzovanejších herečiek. Za film Sväté srdce (2005) získala cenu David di Donatello pre najlepšiu herečku, celkovo bola na cenu nominovaná päťkrát. Svetový ohlas jej prinieslo aj stvárnenie legendárnej návrhárky v snímke Coco Chanel (2008), spolupracovala s režisérmi ako Ferzan Ozpetek, Paolo Genovese či Nanni Moretti. Do domácej kinematografie sa po rokoch vrátila vo filmoch Nikto ma nemá rád (2024) a Nevďačné bytosti (2025). Je matkou dcér Ley a Anity.