Slovinský cyklista Tadej Pogačar sa teší z víťazstva Zdroj: SITA/AP/Mosa’ab Elshamy
PARÍŽ – Epickú bitku na Tour de France tento rok, rovnako ako aj minulé, všetkým pokazil aktuálne najväčší záporák pelotónu.
Po výkonoch Jonasa Vingegaarda na posledných dvoch Grand Tour, ktoré ovládol, sa čakalo, že po dvoch slabších rokoch na Tour de France opäť plnohodnotne vyzve slovinského fenoména. Nasvedčovali tomu aj jeho odhodlané slová, keď hovoril, že sa cíti v najlepšej forme od pádu na pretekoch Okolo Baskicka, ktorý výrazne pribrzdil jeho kariéru.
Okrem neho prišlo do Francúzska viacero mladých pretekárov, ako Juan Ayuso či najväčšia vychádzajúca hviezda Paul Seixas. V silnom zložení dorazil aj tím Red Bull-Bora-hansgrohe, ktorého lídrami sú Florian Lipowitz a Remco Evenepoel.
Veľa sa očakávalo aj od Isaaca Del Tora, ale jeho úloha mala byť hlavne pomôcť Tadejovi Pogačarovi k piatemu žltému dresu na „starej dáme“. Schyľovalo sa tak k bitke, ktorá mala byť jednou z najepickejších za posledné roky a zároveň možno absolútnou čerešničkou rivality medzi Pogačarom a Vingegaardom.
Prvé vážne trhliny dostali tieto plány hneď v druhej etape, ktorú vyhral Del Toro pred dvojnásobným majstrom sveta. Ten bol ale jasne najsilnejší a keby chcel, tak by svojho mladšieho kolegu bez problémov porazil.
Vyrovnaná Tour de France sa stala definitívne len zbožným želaním v etape číslo šesť. Legendárny Col du Tourmalet videl epický nástup Tadeja Pogačara, postupne navyšujúceho svoj náskok, a do cieľa prišiel s rozdielom jasne značiacim, kto je kráľom súčasného pelotónu.
Namiesto uznania či rešpektu, ktoré, samozrejme, prišli, ale prevažuje škrípanie zubov, frustrácia a obvinenia z dopingu či dokonca poškodzovania cyklistiky.
Pravdaže, úspech sa neodpúšťa nikde a nikomu, každá dominantná éra bola sprevádzaná vlnou frfľania a negatívnych reakcií, ale hovoriť o mužovi, vďaka ktorému sa z často nudných procesií stalo totálne pretekanie, začínajúce veľakrát aj 50 kilometrov pred cieľom a všetci favoriti musia ísť absolútnu hranu, že ničí atraktivitu celého športu, je, mierne povedané, silná káva.
Nudná dominancia vyzerá úplne inak
Nie je to tak dávno, čo cyklistike vládli jazdci typu Chrisa Froomea, ktorí napriek dominancii na Tour de France veľa rozruchu nepriniesli. Britský jazdec vyhrával svoje žlté dresy takmer vždy už na prvom stúpaní celej Tour, čo je v podstate jediné, čo mal s Pogačarom spoločné.
Podobné veci, aké predviedol Slovinec v druhej etape, by ste v jeho repertoári hľadali márne. Aj preto sa nachádzalo množstvo kritikov, ktorí hovorili, že jeho štýl pretekania je nudný. To sa napokon pokúsil zmeniť, pamätný je jeho útok na vrchole Col de Peyresourde, kde agresívnym zjazdom zaskočil úplne všetkých.
Slovenskí fanúšikovia si pamätajú jeho nástup v rovinatej etape po boku Petra Sagana, ktorým pokazili radosť typickým šprintérom. Rovnako legendárny je aj jeho 80-kilometrový útok na Gire 2018, vďaka nemu vyhral ružový dres.
Ani náhodou však nešlo o cyklistu, ktorý by dokázal bojovať a dokonca pravidelne vyhrávať monumenty. Pogačar ale podobných koncertov predviedol len počas minulej sezóny ohromné množstvo a mení tak šialenosti, aké definovali kariéry legiend, na etapových pretekoch na bežné utorky či piatky.
Pretože nikto podobný sa v modernej ére cyklistiky neobjavil. Právom je považovaný za najlepšieho cyklistu všetkých čias ešte pred dovŕšením 28. narodenín a jediným, kto sa k nemu v minulosti priblížil, bol Eddy Merckx.
História sa opakuje
Nejde ale až o tak chlpatú minulosť, čo rovnaké vrásky na čele spôsoboval na Tour Peter Sagan. Bolo dosť očividné, že tradičné cyklistické bašty na čele s Francúzskom z víťazstiev a hlavne dominancie slovenského „tourminátora“ nadšené neboli a dosť podobné je to aj momentálne.
Krásnym príkladom boli aj nedávne slová šéfa tímu EF Jonathana Vaughtersa, ktorý povedal, že vďaka Tadejovi Pogačarovi je cyklistika nudná a predvídateľná. Riešením sú podľa neho platové stropy, niečo také je ale ďalekou hudbou budúcnosti.
„Neviem, či je Pogačarova dominancia pre tento šport nevyhnutne dobrá, ale je zaujímavé sledovať, ako by to mohlo vyzerať. Pogačar si stále môže zarobiť svojich 10 miliónov eur ročne, ale zvyšok tímu si bude musieť vystačiť s minimom. Akoby Pogačar jazdil za Cofidis.
Vtedy by sme mali zaujímavé preteky a ja by som bol znova zvedavý, kto vyhrá. Teraz máte najsilnejšieho jazdca, ktorý jazdí za najsilnejší tím. To je príliš predvídateľné. Chcete šport, ktorý taký nie je, kde až do poslednej chvíle neviete, kto vyhrá. To je to, čo chcú fanúšikovia.
Na Strade Bianche viete každý rok, kde Pogačar zaútočí. Predstavte si teraz, že jeho tím nedokáže nič kontrolovať a po jeho útoku musí najprv dohnať únik štyridsiatich jazdcov, vtedy to začne byť opäť naozaj zaujímavé,“ uviedol bývalý cyklista.
Galéria fotiek (4)
Tadej Pogačar Zdroj: SITA/AP/Mosa’ab Elshamy
Pogačar a jeho tím tak majú byť v podstate potrestaní za to, že sú najlepší. A nahovárať si, že by dokázali všetci spolupracovať proti jednému jazdcovi, je ťažká utópia. To môžu robiť aj v súčasnosti a nestalo sa tak ani na jednej klasike či etapových pretekoch.
Ďalšou otázkou je, ako by tieto názory vyzerali v prípade, keby reprezentoval jednu zo spomínaných silnejších krajín. Riešila by Tour de France podobné názory aj v prípade, že by bol Pogačar Francúz? Menili by sa pravidlá bodovačky, keby sa Peter Sagan narodil namiesto v Žiline na predmestí Paríža?
Že sa tímy snažia čo najskôr zastaviť dominanciu slovinského fenoména, je, samozrejme, úplne v poriadku a je to podstatou športu. Na to by si ale mali pripraviť v prvom rade konkurencieschopné tímy a v druhom rade pádne argumenty.
Ak totiž dychberúce výkony, aké predvádza Pogačar, nie sú synonymom atraktívnej cyklistiky, tak potom nie je okulahodiace v podstate nič, čoho sme na cestách svedkami. Ale aby si celý svet uvedomil veľkosť a výnimočnosť rodáka z mesta Klanec, bude musieť prejsť ešte mnoho rokov a naplno budeme schopní doceniť jeho výnimočnosť až po veľmi dlhom čase. A niektorým zrejme nepomôže ani liečiteľ menom čas.
Radšej zostaňte doma
Situácia okolo Pogačara vyústila do toho, že ho niektorí fanúšikovia počas desiatej etapy spoločne s jeho kolegami z UAE vybučali. Týchto prejavov síce nebolo príliš veľa, ale dostatok na to, aby si ich všimol aj jeho najväčší rival Jonas Vingegaard, ktorý musel v nedeľu z pretekov odstúpiť.
„Aj ja som to počul a nemyslím si, že by to malo byť v našom športe prípustné. Je v poriadku, že ho ľudia nepodporujú, ale nemali by na neho bučať. Prečo chodíte na športové podujatie len preto, aby ste niekoho vybučali? Fandite ľuďom a užite si preteky, alebo zostaňte doma,“ povedal Vingegaard, ktorý podobne tvrdé slová volí veľmi výnimočne.
Galéria fotiek (4)
Tadej Pogačar a Jonas Vingegaard Zdroj: SITA/AP/Mosa’ab Elshamy
Podobnému osudu ale čelil aj iný hviezdny muž, ktorý je podľa názoru mnohých najväčším športovcom svojej generácie. Práve z neho si berie Pogačar v tomto smeru ponaučenie, pretože to zažíval na dennom poriadku.
„Hejteri budú vždy nenávidieť, tak to skrátka chodí. Vždy myslím na Novaka Djokoviča a na to, akú skvelú mentalitu má. Mal v tomto smere jednu z najťažších kariér – čo sa týka bučania, a to úplne neopodstatnene, pretože je najlepší. Keď na mňa niekto bučí, vzhliadam k Novakovi Djokovičovi a myslím na neho.
V cyklistike toho nie je až tak veľa, 99 percent ľudí fandí všetkým. Fanúšikovia cyklistiky sú najlepší zo všetkých športov, takže by sme mali byť šťastní a vďační všetkým fanúšikom. Aj keď sa ozývalo nejaké bučanie, tak všetkým tým, ktorí bučali, chcem odkázať, že vďaka nim sme mali ešte viac sily,“ uviedol Pogačar.
Užívajme si to, kým máme možnosť
Ako sme spomínali, s podobnými prejavmi sa v určitej miere stretávajú prakticky všetci veľkí šampióni z každého športu. Len málo z nich ale dávalo fanúšikom tak málo dôvodov na nenávisť ako Tadej Pogačar.
Večný úsmev na tvári, férové pretekanie, žiadne škandály z osobného života a hlavne rivalita, aká nemá obdobu v dnešnom svete, ktorý je posadnutý úspechmi a medzi víťazstvom a prehrou nepozná nič.
Dvojica, ktorá ovládla v tomto desaťročí zatiaľ všetky ročníky Tour de France, nám priniesla jednu z najväčších rivalít v histórii nielen cyklistiky. Sporné okamihy, nenávistné prejavy či urážky by ste však hľadali márne.
Vďaka ich charakteru sú ich súboje len o športových výkonoch a nie o teatrálnych gestách či kontroverziách. Medzi oboma panuje obrovský rešpekt a ten si zaslúžia od všetkých, bez ohľadu na to, kto je komu viac sympatickejší.
Galéria fotiek (4)
Tadej Pogačar a Jonas Vingegaard Zdroj: SITA/AP/Mosa’ab Elshamy
Ani jednému nechýba pokora, ľudská stránka a schopnosť prijať prehru tak, ako to dokážu len ozajstní šampióni. Práve preto by sme si mali aktuálnu Tour a aj všetky preteky, na ktorých ich môžeme sledovať, užívať plnými dúškami a neoprávnenú kritiku či ničím nepodložené obvinenia o ničení cyklistiky vymeniť za slová uznania.
Cyklistika totiž stále nedosahuje rozmerov tých najpopulárnejších športov sveta a jedným z dôvodov môže byť aj prístup k jej najväčším hviezdam.
Pretože keď si sponzori pozrú, ako sa vyjadruje napríklad spomínaný Vaughters na adresu najväčšej hviezdy, akú tento šport kedy mal, tak sa doň hrnúť príliš nebudú a v konečnom dôsledku na to doplatí samotná cyklistika, ktorá by si väčšiu pozornosť rozhodne zaslúžila.
Autor: © Zoznam/ Milan Stano Zdroj: Športky