Legendárny krasokorčuliar Karol Divín, idol slovenského športovca storočia Ondreja Nepelu, by sa 22. februára dožil 90 rokov. Zomrel 6. apríla 2022.
Narodil sa v Budapešti ako Karol Finster. Otec Antonín bol vášnivý futbalista a neskôr ho očarilo krasokorčuľovanie. Karol mal osem rokov, keď jeho rodina utekala pred blížiacim sa frontom na západ. Túto dobrodružnú cestu na jeseň štyridsiateho štvrtého si zapamätal do smrti. Trvala mesiac, presúvali sa v nákladnom vozni najskôr do Linzu a odtiaľ do Plzne a do Prahy.
Tam otca postrašili. Máš nemecké meno, ktovie, čo sa bude diať po vojne, zmeň si ho. Otcova mama, Karolova slovenská babička, sa volala Divínová a tak sa z Karola Finstera stal Karol Divín. Netrvalo dlho a jeho nové priezvisko sa stalo pojmom v krasokorčuliarskom svete. Na veľkých podujatiach – ZOH, MS a ME – získal jedenásť medailí. A doma jedenásť titulov majstra Československa v rade.
Na ľade starom 5 000 rokov
Mal desať, keď sa rodina usadila v Bratislave. Bývali na skok od zimného štadióna. Sníval o futbalovej kariére, potom sa pokúšal presadiť v hokeji, ale otec bol neoblomný. Jeho budúcnosť videl na ľade, ale nie s hokejkou v ruke, ale v čarovnom kráľovstve piruet a skokov. Sám bol jeho prvým krasokorčuliarskym trénerom a naučil ho najmä nesmiernej pedantnosti a vytrvalosti, ktorú potom ocenil v tréningu povinných cvikov. Piloval ich do absolútnej dokonalosti.
Nepela chcel byť niekým, kým nemohol byť, hovorí herec Josef Trojan
Video
Krasokorčuliar Ondrej Nepela je jednou z našich najväčších športových legiend. Na budúci rok by bol oslávil 75. narodeniny, no zomrel ešte mladý, mal len 38 rokov. Jeho výnimočný príbeh sa rozhodli stvárniť hneď dva tvorivé tímy – v produkcii spoločností Ivana Ostrochovského a Rudolfa Biermanna vzniká film Nepela, ktorý režíruje Gregor Valentovič. Titulnú úlohu stvárňuje český herec Josef Trojan. Ako si poradil so slovenčinou a ako naňho zapôsobila postava Ondreja Nepelu? / Zdroj: TV Pravda, Robert Hüttner
Karolov veľký talent si všimol uznávaný odborník Ivan Mauer a v bratislavskom Slovane vyrástol pod jeho rukami svetový krasokorčuliar. Mauer bol nadšenec, ktorý stále vymýšľal rôzne tréningové postupy. Karola mnohé bavili. Najmä v lete riešili často problémy s ľadom. Najviac ho nadchol Mauerov nápad trénovať v Dobšinskej ľadovej jaskyni.
„Škoda premárniť leto, keď máme takúto jaskyňu, vravel mi. Vtedy ešte netušil, koľko povolení musí zohnať. Ale napokon nám dovolili trénovať na 26 metrov hrubom a päťtisíc rokov starom ľade vo Veľkej sieni unikátnej jaskyne. Dva dni sme jazdili, potom ľad poliali a tretí deň, kým zamŕzal, sme mali voľno. Vyrazili sme do Slovenského raja na huby, čučoriedky či brusnice, stále cítim na perách ich slastnú chuť. Alebo sme holými rukami chytali pstruhy v potoku či šliapali na Kráľovu hoľu. Niektoré letá sme tam strávili aj tri mesiace, ešte neboli ani prázdniny. Vláčikom sme denne dochádzali do školy v Telgárte,“ spomínal Divín.
Neskôr už trénovali v Starej Boleslavi v malej hale s umelým ľadom, ktorá mala rozmery tenisového dvorca. Dal ju postaviť v záhrade svojej vily pre dcéru niekdajší továrnik Rudolf Pachl. Alebo pre krasokorčuliarov držali ľad aj v lete na zimnom štadióne v Hodoníne. Ale romantika Slovenského raja to už nebola, povzdychol si po rokoch slávny krasokorčuliar.
Doma sa dočkal prvého zlata
Nemal ešte osemnásť a už bol pripravený na najvyšších fórach zbierať ovocie dlhoročného poctivého tréningu. Predstavil sa na svojich prvých majstrovstvách Európy: v Bolzane 1954, v Budapešti 1955 a v Paríži 1956 – získal vždy bronzovú medailu. O rok neskôr sa konali ME vo Viedni a odtiaľ si už priviezol striebornú medailu.
Čítajte viac Zradca! Úspech krasokorčuliara rozhneval ruského ministra, chce mu zakázať návrat domov. A nielen jemu Československý šport žil vo veľkom očakávaní. Chystal sa na výnimočnú udalosť. Európsky šampionát sa v roku 1958 uskutočnil na zimnom štadióne v Bratislave, kde vyrastal. Divín splnil nádeje fanúšikov. Získal prvé zlato. A o rok v Davose ho obhájil.
„Na bratislavský šampionát si dobre pamätám. Bola som maturantka a ešte som sama jazdila. Na slávnostnom otvorení sme mladé kočky zo Slovana vykorčuľovali na ľad s vlajkami zúčastnených krajín a pomáhali sme pri organizácii všade, kde bolo treba. A, samozrejme, hltali sme v hľadisku Karolovu jazdu a držali mu palce. Bol jeden z nás, dobre sme sa poznali a z jeho úspechu sme mali veľkú radosť,“ spomína dnes 85-ročná Felicitas Babušíková, bývalá krasokorčuliarka a neskôr najmä špičková funkcionárka a rozhodkyňa, ktorá pôsobila aj na mnohých veľkých svetových podujatiach.
Divín mal doma pred zrakmi najbližších a tisícov fanúšikov trému. S voľnou jazdou nebol úplne spokojný, hoci ho po nej dekorovali za nového majstra Európy pred veľkým súperom Alainom Gilettim, ktorý predtým tri razy po sebe vybojoval na ME zlato. Tretí skončil ďalší Francúz, o štyri roky mladší Alain Calmat, aj v nasledujúcich rokoch veľký Divínov súper a výnimočný šampión.
„Nemal som z môjho výkonu najlepší pocit,“ bilancoval neskôr Divín. „Radšej spomínam na ME v Davose, ktoré sa konali o rok a kde som obhájil titul. Tam som zašiel výborne obe časti programu – povinné cviky i voľnú jazdu. To bol môj vrchol.“ Ale na domáci šampionát nedal dopustiť, mal pre neho špeciálnu príchuť. A bratislavská medaila sa mu páčila. Dokonca viac ako olympijská, ktorú získal o dva roky neskôr.
Nerovný súboj Divín – Nepela
Ak sa reč zvrtne na Karola Divína, Felicitas Babušíková si spomenie aj na jeho rodičov. „Bola som ešte mladé dievča a pamätám si, že Karolovi rodičia chodili pravidelne na zimný štadión a venovali sa aj nám deťom, učili nás základy. Karol bol o niekoľko rokov starší ako ja, bol vždy veľmi slušný, elegantný mladý muž a taký bol aj neskôr, keď už pôsobil ako tréner. Mal príjemné vystupovanie, nikdy nepoužíval neslušné výrazy, nekričal, tak bol vychovaný z domu, rovnaký dojem som mala vždy aj z jeho rodičov.“
Bývalá krasokorčuliarka dodáva, že v Slovane so skupinou dievčat nacvičili rôzne revuálne programy a s nimi vystupovali na rôznych miestach v Československu. „Dostali sme nové svetre, prvé pančucháče, z toho sme sa tešili. A aj sme si niečo zarobili. Úspešný bol najmä program Polstoročie v rytme. Naši rodičia nemuseli platiť za ľadovú plochu, funkcionári ju financovali z peňazí, ktoré sme dostali z vystúpení. Takto to fungovalo až do mojej maturity. Potom som dala prednosť štúdiu prírodných vied, venovala som sa biochémii a takmer celý život som bola zamestnaná v špitáli, v laboratóriu.“
Popri tom funkcionárčila a vypracovala sa aj na známu rozhodkyňu. V začiatkoch zažila aj kurióznu situáciu. „Rozhodovala som preteky v Košiciach ešte na otvorenom štadióne. Súťažili naraz Karol Divín a aj Ondrej Nepela, ktorý bol nielen o pätnásť rokov mladší, ale bol ešte naozaj chlapec a polovica z Divína,“ smeje sa po rokoch.
Ako skúsená rozhodkyňa vedela oceniť Divínove krasokorčuliarske prednosti. „Jeho silnou stránkou boli povinné cviky. To neskôr platilo aj v Nepelovom prípade, pre ktorého sa stal Divín vzorom. Pozorne ho sledoval, mnohé veci po Divínovi opakoval, mal jeho školu. Povinné cviky si vyžadovali v tréningu ohromnú trpezlivosť a poctivosť. V tom čase boli významnou súčasťou hodnotenia. Karol vedel, že ak ich zvládne, získa v súťaži pred voľnou jazdou výhodu. Bol silný aj v nej, mal elegantný prejav, hoci vtedy sa skákali dlho len dvojité skoky a z dnešného pohľadu by mohli tieto vystúpenia pôsobiť na niekoho až smiešne,“ približuje Babušíková.
Do USA na čestné slovo
Divín štartoval trikrát na zimných olympijských hrách. Prvý raz v Cortine d’Ampezzo 1956. Dvadsaťročný mladík piatym miestom potvrdil, že už patrí do svetovej špičky. Vrchol kariéry však zažil o štyri roky neskôr v americkom Squaw Valley. Hoci veľa nechýbalo a na ôsme zimné olympijské hry by vôbec necestoval.
Čítajte viac Putinova obľúbenkyňa sa vracia. Štvorročný dopingový trest ruskej krasokorčuliarky sa skončil Na sklonku roku 1959, olympiáda bola už za dverami, začal v tréningu úspešne skákať trojitý rittberger. Veril, že práve on bude jeho veľký olympijský tromf. Obzvlášť po tom, čo ho zvládol na majstrovstvách Československa na pražskej Štvanici. Bol prvý, kto ho v súťaži z Čechov a Slovákov skočil. Vzbudilo to veľký ohlas.
ZOH boli v bezmála dvojtisícovej nadmorskej výške, preto sa v januári vybral na sústredenie do Vysokých Tatier. „Aby som si zvykol na riedky vzduch, dva razy ma vyhnali až na Lomnický štít do dvaapoltisícovej výšky,“ pripomínal. Ohlásil sa televízny štáb a redaktor Rado Siváček chcel natočiť trojitý rittberger na popradskom štadióne. Divín súhlasil. Skočil ho raz, vzápätí aj druhý raz. Kameraman bol spokojný. „Skoč ho ešte raz a balíme,“ vyzval ho Siváček.
To je zákon schválnosti. Vyskočil a zacítil bolesť v bedrách. Na druhý deň ledva chodil. Vyšetrenia ukázali natrhnutie stredného sedacieho svalu. Začal sa boj s časom. Bolesť neustupovala a januárový európsky šampionát v Garmisch-Partenkirchene musel oželieť. A olympiáda? Visela na vlásku. Opatrne začal klusať a posilňovať. Najskôr sa pustil do kreslenia povinných cvikov. Skoky mal však ešte zakázané. Niekoľko dní pred odletom výpravy ho zavolali do Prahy a vyzvedali, ako na tom je a či ho majú do Ameriky vôbec poslať. „Ak tam pôjdem, urobím všetko, aby som súťaž dokončil,“ vyhlásil. Bol už dvojnásobný majster Európy a mal byť československý tromf. Jeho meno pripísali medzi členov výpravy…
Jediné striebro priniesol maród
Dostal sa do celkom komfortnej situácie. Nemal čo stratiť, nik od neho neočakával veľký výsledok. Mal jedinú úlohu: dokončiť súťaž. Na to dal čestné slovo a veril, že ho dodrží.
Vyžrebovali mu povinné cviky, ktoré mal rád. V štyroch z piatich dostal najvyššiu známku a po prvej časti súťaže viedol s náskokom 22,5 bodu pred superfavoritom Davidom Jenkinsom. Američan vedel, že Divín bude jeden z jeho veľkých súperov. Sledoval jeho kroky pred súťažou a nevedel, čo si o tom všetkom má myslieť. Čechoslovák sa správal záhadne. Najskôr vynechal majstrovstvá Európy, potom sa vyhýbal v dejisku olympiády verejným tréningom. A ak sa aj na niektorom objavil, skoro vôbec neskákal. Keby vedel, čo je za tým, asi by bol pokojnejší…
Čítajte viac Od tanca na ľade až do NHL. Dallas ohlásil príchod krasokorčuliara, ktorého preslávila olympiáda v Salt Lake City Najmä po svojej voľnej jazde, ktorú zvládol jedinečne, aj s dvoma trojitými skokmi. Tesne predtým ako Divín vykorčuľoval na voľnú jazdu, mu lekár Houbal pichol injekciu proti bolesti. Myslel len na to, aby bez väčších ťažkostí absolvoval svoj program. Trojitý rittberger, ktorý mal pôvodne v talóne? Ten neprichádzal do úvahy.
Voľný program absolvoval prvý raz po vyše mesačnej pauze. A ešte k tomu v dvojtisícovej nadmorskej výške. „Odskákal som, čo som vládal. Dokonca mi vyšiel aj dvojitý axel, ktorý sa skákal z inej nohy ako rittberger. Dojazdil som úplne vyčerpaný a hneď ako som zišiel z ľadu, nasadili mi ľudia z Červeného kríža kyslíkovú masku,“ popisoval.
Československí hokejisti vzápätí bojovali v Squaw Valley v zápase o bronz s tímom USA. Po dvoch tretinách viedli, ale potom aj oni pocítili náročnosť podmienok a v tretej im došli sily – podľahli v nej 0:6. Skončili napokon štvrtí. ZOH 1960 neboli pre československý šport príliš úspešné. Jedinú medailu – striebornú – doviezol domov krasokorčuliar Karol Divín…