Dnes uplynulo pätnásť rokov odo dňa, keď svet prišiel o Amy Winehouse. Mala len 27 rokov, za sebou dva štúdiové albumy a kariéru, ktorá sa skončila skôr, než sa stihla naplno rozvinúť. Napriek tomu dodnes patrí medzi najvplyvnejšie osobnosti popovej hudby 21. storočia. Nie preto, že by jej život skončil tragicky, ale preto, že za sebou zanechala niečo, čo sa nepodarilo zopakovať nikomu – ani za pätnásť rokov.

Keď dnes počúvame Back to Black, nepočuť z neho nostalgiu. Znie súčasne. Je to paradox. Album vyšiel v roku 2006, no ani po dvoch dekádach nepôsobí ako dobový artefakt. Naopak, stále znie odvážnejšie než veľká časť dnešného mainstreamového popu. Pred Amy Winehouse sa veľké vydavateľstvá pozerali na soul skôr ako na okrajový žáner. Album Back to Black však ukázal, že vintage zvuk šesťdesiatych rokov, motown, doo-wop či jazz môžu znieť moderne, ak ich spojíte s úprimným textárstvom.

Nebola to retro póza. Producenti Mark Ronson a Salaam Remi spolu s kapelou The Dap-Kings vytvorili zvuk, ktorý nepôsobil ako napodobenina minulosti, ale ako jej prirodzené pokračovanie. Amy doň vložila vlastný život – rozpad vzťahu s Blakeom Fielder-Civilom, závislosti, sebadeštrukciu aj čierny humor. Výsledkom bol album, ktorý získal päť cien Grammy a odštartoval renesanciu soulu v popovej hudbe.

Bez Amy by možno nebola Adele

Vplyv Amy Winehouse sa dnes často zjednodušuje na účes, výrazné linky okolo očí alebo tetovania. To podstatné však bolo inde. Ukázala, že speváčka nemusí byť navonok dokonalá popová hviezda. Môže byť drzá, hovoriť o vlastných závislostiach, sexe či toxických vzťahoch bez filtrov a pritom ovládnuť hitparády. Jej texty boli surové, sebaironické a miestami až nepríjemne úprimné. Rehab nebola hymnou vzdoru, ale priznanie. Love Is a Losing Game nebola romantická balada, ale rezignácia. Na Back to Black nehrala divadlo zlomeného srdca. Ona ním bola.

Nie náhodou samotná Adele priznala, že práve album Frank ju presvedčil začať písať vlastné pesničky. Lady Gaga zasa spomínala, že Amy jej dodala odvahu veriť, že aj výrazne nekonvenčný umelec môže preraziť v hlavnom prúde. Grammy dokonca označuje Winehouse za interpretku, ktorá pripravila pôdu pre Adele, Duffy či ďalšiu generáciu britských speváčok. A jej odkaz pokračuje dodnes. V tvorbe Raye, Olivie Dean, Celeste či Loly Young počuť rovnakú snahu spojiť klasické soulové korene s moderným autorským popom.

Jej hlas nebol dokonalý, ale pravdivý 

Na Amy Winehouse bolo fascinujúce, že technická dokonalosť nikdy nebola jej cieľom. Jej hlas sa lámal, škrípal, miestami znel unavene. Práve preto pôsobil autenticky. Každá pieseň znela, akoby vznikala priamo pred poslucháčom. Dnešná popová produkcia je často posadnutá sterilnou presnosťou. Amy naopak ukázala, že najväčšou devízou speváka môže byť ľudská nedokonalosť.

A možno práve preto dodnes nemá skutočnú nástupkyňu. Nie preto, že by dnes neexistovali výborné speváčky. Ale preto, že málokto dokáže spojiť takú surovú úprimnosť, charizmu a prirodzený skladateľský talent do jedného celku. Po jej smrti sa z Amy Winehouse stala tragická ikona Klubu 27. Médiá si roky pripomínali najmä škandály, závislosti či bulvárne fotografie.

Je to škoda. O pätnásť rokov neskôr by sme sa mali rozprávať predovšetkým o hudbe. Pretože práve tá prežila všetko ostatné. Back to Black zostáva jedným z najdôležitejších albumov tohto storočia, nie kvôli tragédii, ktorá nasledovala, ale preto, že zmenil predstavu o tom, ako môže znieť moderný pop. A možno je to najväčší dôkaz Amyinho génia. Nie je legendou preto, že zomrela mladá. Je legendou preto, že aj po pätnástich rokoch znie, akoby prišla práve dnes.

Tip: Kašlite na recenzie: Back to Black o Amy Winehouse nie je zlý film. Len nevieme, či netápe v tme

Autorka: Miroslava Rabčanová