Nedávno si skúsila réžiu vo vlastnom projekte, ktorého tvorba si vypýtala dva roky života. Odstrihnúť sa z neho nie je ľahké ani dnes, po každom odohratom predstavení. Inak jej však roly do života nepresahujú, už pri aplauze je znovu Kristínou, ktorú poznajú kolegovia a najbližší. So známou slovenskou herečkou sme hovorili o ľudskosti aj o smrti, o podobách lásky aj reholi v hereckej profesii, ktorú zdieľa s manželom – športovým pretekárom. Ich svadbu jej, mimochodom, predpovedali divadelné kolegyne.
Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou podobou relácie Rozhovory so Zdenom Gáfrikom, ktorú Kristína Turjanová navštívila pred pár týždňami. Pozrieť si ju môžete nižšie.
Manžela som najprv odmietla, priznala Kristína Turjanová. Hviezda nového seriálu o živote s pretekárom aj o tom, prečo sa vytráca ľudskosť
Video
Zdroj: Pravda
Stretli sme sa v závere týždňa, vy ste k nám prišli priamo z kastingu na novú rolu. Predpokladám, že máte za sebou tento týždeň aj pár odohratých predstavení. Ako to máte s „vypínaním“ sa z postáv? V akom momente sa stávate skutočnou Kristínou Turjanovou a rolu nechávate za sebou?
V momente, keď diváci tlieskajú, som to už ja. Skôr je to náročnejšie počas štúdia postavy. Vtedy moja hlava pracuje stále, aj keď práve reálne nedržím v rukách scenár. Nad úlohou premýšľam, čo je podľa mňa dôležitejšie a prínosnejšie ako samotné memorovanie textov. Hľadám nápady a inšpiráciu. Pomáhajú mi knihy, fotografie, videá či filmy. Nasávam informácie a následne sa ich snažím do postavy pretaviť.
Máte to tak, že keď sa nejaký projekt končí – napríklad dotočíte seriál alebo sa prestane hrať inscenácia – vedome postavu odložíte a už sa k nej nevraciate?
Ak nemusím, tak sa k nej nevraciam.
Zaujíma ma to preto, lebo česká herečka Elizaveta Maximová mi spomínala, že s postavami si spája konkrétne veci. Má napríklad parfum alebo drobnosť zo scény, ktorú po skončení takmer rituálne odloží alebo zahodí, aby sa postavy zbavila.
Nie, nič také nemám. Pri seriáloch je to iné, nie sú až také náročné a dokážem jednoducho urobiť strih a ísť ďalej. Možno pri filme by to bolo iné. V divadle si však postavu musím v sebe uchovať. Hráme v repertoárovom systéme, inscenácie sa vracajú v cykloch a ja ich musím mať uložené v emocionálnej pamäti. Ale aj tam viem jasne oddeliť prácu od súkromia.
Začínali ste s hraním pomerne skoro, ešte v tínedžerskom veku.
V profesionálnom divadle som začala v pätnástich rokoch. Bolo to v Nitre v predstavení Perinbaba, kde som stvárnila Alžbetku.
Foto: Tina Botková
Carovne j Ablko kristina TURJANOVa V rozprávke Čarovné jablko sa objavila aj Kristína Turjanová.
Pätnásť rokov je vek, keď sa človek ešte len hľadá, formuje si osobnosť a doznieva uňho puberta. Aké to bolo pre mladú Kristínu Turjanovú, ktorá ešte nebola úplne sformovaná a už do seba musela prijímať iné postavy?
Veľmi stresujúce. Nehrala som na malej scéne, ale vo veľkej sále pre šesťsto divákov. Zodpovednosť aj tlak boli obrovské. Stále som si opakovala texty, bola som v kŕči a sledovala som reakcie režiséra. Inscenáciu pripravoval Anton Šulík a ten sa mi snažil pomôcť otvoriť sa. Niekedy som v Nitre zostávala aj spať, aby som nemusela stále cestovať do Bratislavy. Kolegovia ma brali von, aby sme sa vzájomne spoznali, ale mne to veľmi nešlo. Cítila som sa uzavretá, kŕčovitá, stále som sa kontrolovala – ako vyzerám, čo robím. Bolo to náročné, ale samotné predstavenie dopadlo dobre. Skúsenejší kolegovia ma podporovali a odovzdávali mi energiu. Napríklad nebohá Adela Gáborová, ktorá hrala Smrť, ma navigovala a viedla. Mala som vtedy veľa učiteľov – nielen v predstavení Perinbaba, ale v celom Divadle Andreja Bagara – a som im za to vďačná. Skúsenosti využívam dodnes. Vďaka nim som na javisku tam, kde som.
Pamätáte si na konkrétny moment, keď kŕč zmizol a nahradila ho ľahkosť?
Človek dospieva a nadobúda skúsenosti, no vždy príde nová výzva, ktorú ešte nemá preverenú, a znova sa dostaví istý nepokoj. Stále sa to opakuje. Vždy sa objaví niečo, kde musíte prekonať samého seba. To je však dobré. Človek by mal na sebe stále pracovať a zdolávať ďalšie ciele.
Čítajte viac Vodu som nosil zo studne ešte na základnej škole, hovorí herec Vladimír Čema. Keď dostal nomináciu na Slnko v sieti, neovládol slzy
To je ideálny mostík k ďalšej otázke. Výzvou pre vás určite bola réžia predstavenia Objím ma, čo je váš režisérsky debut. Ako ste ho zvládli? Čo bolo v procese najnáročnejšie?
Pracovala som na tom dva roky. Mala som jasnú víziu aj konkrétny dôvod, prečo chcem titul robiť. Inscenáciu som si sama napísala, text sme neskôr selektovali s dramaturgičkou. Najťažší však bol čas strávený s celým projektom. Herečka si odrobí svoje a má voľno, ale režisér procesom prechádza stále. Musí byť prítomný v každej jednej scéne. Niekedy som skúšala dvanásť až pätnásť hodín denne. Pracovala som individuálne na troch monológoch, herečky sa pri mne striedali, ale ja som zostávala v sále.
Už som vo viacerých rozhovoroch rozoberal striedanie pozícií herca a producenta, ale ešte som sa nezhováral s nikým, kto kombinuje hereckú a režisérsku úlohu v jednom projekte. Ako sa to dá „prepínať“, aby ste obe polohy zvládli na sto percent?
Nie som si istá, či som hereckú úlohu v tejto inscenácii zvládla úplne stopercentne. Minimálne premiérový divák moju maximálnu formu asi nevidel. Musím sa priznať, že som bola mysľou inde. V prvom rade mi záležalo na kolegyniach, aby sa na javisku cítili komfortne a boli spokojné so svojím výkonom. Okrem nich tam účinkuje ďalších osem dievčat tvoriacich zbor. Na seba som v tom procese tak trochu zabudla. Svoju scénu som začala nahadzovať až v poslednom štádiu s prístupom, že sa uvidí, ako to dopadne. Prioritou bol zvyšok súboru.
Foto: Federika Csekeiová
frederika csekeiova objim ma-15-1920×1282-1 Herečky Eva Pavlíková (vľavo) a Kristína Turjanová, ktorá je aj režisérkou v predstavení Objím ma.
Vybrali ste si náročnú, no potrebnú tému – ženské svedectvá z vojny. Často sa však stretávam s názorom, že divadlo by malo byť najmä ľahšie, zábavné a nemalo by diváka stresovať. Naozaj takéto ťažké témy potrebujeme?
Presne som vedela, prečo túto inscenáciu robím. Mám pocit, že ľudia začali byť voči hrôzam imúnni, pretože sme nimi v médiách sústavne masírovaní. Informácie cez nás len pretekajú a my si neuvedomujeme ich podstatu. Počúvame správy a prejavy politikov, kde sa riešia financie a mocenské napätie, no ľudský život je na poslednom mieste. Zabúda sa na obyčajnú ľudskosť. To som chcela v predstavení zdôrazniť. Máme za sebou trinástu reprízu a vypredané hľadisko – hoci scéna je malá a pojme len 180 divákov – svedčí o tom, že ľudia o takéto témy majú záujem. Vidím na nich, že pochopili zmysel diela. Potlesk po posledných tónoch piesne Objím ma je pre mňa nesmierne dojemný.
V rozhovore pre portál Aktuality ste spomenuli, že počas skúšania padlo veľa sĺz. Hovoríte tiež, že tvorivý proces je najnáročnejší a samotné hranie už býva jednoduchšie. Platí to aj pri tejto hre alebo sa z nej po každom predstavení ťažko vymaňuje?
Keď dohovorím svoj monológ, tie ťažké slová sa ma stále dotýkajú. Vždy ma to prekvapí. Po predstavení idem do bufetu, kde sa stretnem s garderobierkou, a rozprávame sa o tom istom – o tom, akí vedia byť ľudia k sebe hrozní a koľko je v nich nenávisti. Stále cítim potrebu sa z toho po každom výkone vyrozprávať.
Zaujala ma jedna vec na vašom Instagrame. Roku 2004 ste si na Novej scéne zahrali Smrť v predstavení Na skle maľované a po dvoch desaťročiach túto postavu stvárňujete opäť v Nitre v DAB. Zmenil sa za tie roky váš postoj k smrti?
Určite áno. Bože, to je už toľko rokov, ani to nejdem radšej počítať! Som dospelá žena, vtedy som bola mladá a nádejná, teraz som už možno len tá nádejná (úsmev). Ale vážne, keď som písala inscenáciu Objím ma a zbierala informácie o dianí vo svete, musela som si dávať aj trojtýždňové pauzy. Aj vďaka tejto režisérskej skúsenosti sa na smrť pozerám inak. Čo sa týka predstavenia Na skle maľované, aktuálne stvárnenie je úplne odlišné od toho z roku 2004. Iný režisér, iný súbor. Pôvodne to bolo viac o tanci a speve, teraz je to postavené najmä na herectve. Som hrdá na to, že sa mi obe postavy podarilo uchopiť inak.
Nedávno ste začali účinkovať v novom seriáli Osud. Núka sa taká otázka – veríte na osud?
Nie. Toľkokrát mi už za posledné týždne dali túto otázku. Ale odpoveď zostáva rovnaká. Neverím naň. Ak by som si však niekedy dala vyveštiť z kariet, tak len kvôli svojim deťom. Chcela by som vedieť, čo ich v budúcnosti čaká. Kvôli sebe by som to neurobila.
Čítajte viac Život bez škandálov, kariéra bez pádov: Andrea Pálffy-Belányiová oslávila 50-ku. Diváci ju zbožňujú, ale do súkromia ich nepustí
Ste dvojnásobnou mamou a to zvyčajne nanovo definuje hodnoty aj myslenie človeka. Zmenilo vás materstvo?
Každá žena sa prirodzene zmení, keď sa stane matkou. Životné okolnosti, ktoré deti prinášajú, si vyžadujú veľa trpezlivosti, lásky a odriekania. Je nevyhnutné nastaviť jasné pravidlá. Materstvo je obrovská zodpovednosť. Snažíte sa vychovať človeka, ktorý bude hodnotný, vyrovnaný a sám so sebou spokojný.
Nedávno som sa rozprával so Zuzanou Šebovou, tiež dvojnásobnou mamou. Spomínala, že vnímala silný tlak okolia a tendenciu ľudí hovoriť jej do výchovy či stravovania detí. Prežívate ako známa tvár podobný drobnohľad?
Určite existuje, ale vôbec ho neriešim. Nepripúšťam si to. Nesledujem sociálne siete, nečítam diskusie, Instagram ide úplne mimo mňa. Mám dosť svojich starostí, než aby som sledovala iných alebo im niečo vypisovala. Idem vlastnou cestou. Inšpirujem sa ľuďmi, ktorí sú mi blízki a s ktorými vediem dialóg. A potom sú ľudia, ktorých počúvať nebudem. Hotovo. Viem to odstrihnúť a nezaťažovať sa tým.
Foto: TV JOJ
DSC08238 Herečka Kristína Turjanová.
Ku komu si teda chodíte po radu, keď ju potrebujete?
Keď boli deti malé, radila som sa s mojou mamou alebo so svokrou. Každá prvorodička je v istom zmysle neskúsená. Môžete mať načítanú literatúru, no každý malý človek je iný, má vlastný biorytmus a vyžaduje si špecifickú starostlivosť. Človek sa musí prispôsobiť. Hľadala som teda skúsenosti u matiek v mojom okolí alebo u kamarátok.
Vnímajú synovia, že ich mama je známa z televízie či divadla? Videli vás už pri práci?
Vnímajú, ale do divadla nechodia veľmi radi. Teda, poopravím sa, naposledy ich nadchla divadelná „prespávačka“. Syn, ktorý chcel byť pôvodne plochodrážnym pretekárom, mi vtedy oznámil, že chce byť hercom. U nás sa to rýchlo mení.
Čítajte viac Nová hviezda Sľubu Michaela Čobejová: Nemením názory podľa toho, čo o mne kto napíše na internete
Takže raz je inšpiráciou otec a inokedy mama?
(smiech) Momentálne ani jeden. Teraz u nás dominuje futbal, obaja chcú byť futbalistami. Som s tým úplne stotožnená a šťastná.
Vy ako herečka sa v rámci svojich úloh emočne obnažujete, váš manžel (pozn. plochodrážny pretekár Martin Vaculík) je zase úspešný pretekár v pomerne rizikovej disciplíne. Kde sa tieto dve profesijné dynamiky stretávajú u vás doma?
Hoci máme odlišné povolania, v niečom sú si veľmi podobné. Obe vnímam ako rehoľu. Vyžadujú si systematickú a ustavičnú prácu na sebe – či už fyzickú, alebo v mojom prípade hlasovú a psychickú. Nestačí len vyštudovať školu, musíte na sebe stále „makať“. V tom sa s manželom stretávame. Čo sa týka rizika v jeho športe, tam naozaj niekedy ide o život. Snažím sa na to pozerať pozitívne, prajem mu úspech, želám si, aby bol spokojný, vyhrával a najmä jazdil bez zranení. Vedome pracujem na tom, aby som sa nedala ovládať strachom. Problémy riešim, až keď nastanú. Dôverujem mu a do jeho remesla mu nezasahujem.
Čítajte viac Herec musí poraziť ego, inak hrá len seba, hovorí Dzuríková. S hviezdou Sľubu o 30 rokoch v SND, cenzúre v kultúre aj o tom, prečo ju diváci milujú ako mrchu
To je váš pohľad na jeho profesiu plochodrážneho pretekára. Je Martin pre vás rovnakou oporou, keď prežívate náročné obdobia, napríklad počas spomínanej réžie hry Objím ma?
Na jednej strane mu podľa mňa trochu prekáža moje dochádzanie do Nitry. Predsa len je to z Bratislavy kus cesty a niekedy mi vyčíta negatíva ako časovú náročnosť či cestovné náklady.
Ale veď aj on jazdí dosť, nie?
(smiech) To ste trafili presne! Počuješ to, Martin? Áno, jazdí veľa, hoci jeho zárobky sú v inej kategórii. Napriek výhradám mi však nesmierne pomáha s deťmi a stará sa o ne veľmi zodpovedne. Dokonca má rád vedenie domácnosti. Je to taký malý „Monk“, miluje poriadok. Nikto nedokáže naložiť riad do umývačky tak dokonale ako on. Mám v ňom skvelého pomocníka. Hoci niekedy na moju prácu hundre, v kľúčových momentoch ma podrží. Réžia Objím ma bola extrémne náročná na čas, v podstate som dva mesiace s rodinou takmer nebola. Ale dalo sa to zvládnuť, deti to bez mamy tie dva mesiace prežili.
Manžela ste vraj najprv odmietli, keď vás prvýkrát pozval na rande. Čo napokon rozhodlo, že ste mu dali šancu?
Moja kolegyňa.
Foto: TV JOJ
OSUD tri dcery foto TV JOJ 80 2 Tri dcéry Edgara Kráľoviča – v strede Mína (Veronika Mészárosová) , nad ňou Izabela (Kristína Turjanová) a Alžbeta (Viktória Petrášová).
Vážne?
Úplne vážne. Martin mi napísal krásnu správu na sociálnej sieti. Keď som si ho však „vygúglila“ a videla jeho vek, povedala som si: Tak toto je katastrofa! (smiech) A potom som to ukázala mojej kolegyni Gabike Dolnej z Divadla Andreja Bagara. Ona mi rázne prehovorila do duše: Okamžite, ale okamžite sa mu ozvi. Chvíľu som s ňou o tom ešte diskutovala, ale nechala som sa presvedčiť. Odpísala som mu, že sa môžeme stretnúť, ale musí prísť do divadla. Vybrala som psychologickú drámu Potkani, kde som hrala vrahyňu. Najvtipnejšie boli všetky moje kolegyne, ktoré ho sledovali spoza opony. „Už je tu, už je tu,“ chodili mi oznamovať do maskérne a jedna z nich mi dokonca povedala: „Ja to vidím, vy sa zoberiete!“ A tak sa stalo… (úsmev)
Máte doma zónu, kde práca ani pretekanie nemajú miesto a ste obyčajná rodina, dvaja bežní partneri?
Sme taká menšia „talianska rodina“. Deti majú momentálne obdobie, keď stále v niečom súperia. Snažíme sa na to nereagovať, aby si konflikty vyriešili samy, ale ak to trvá desať hodín, prípadne počas prázdnin či chorôb, je to u nás hektické. Chvíle vo dvojici sú vzácne, pretože večery trávim v divadle. Obrovským relaxom a psychohygienou sú pre nás oboch prechádzky so psom v lese. Tam čerpám energiu, čo mi pomohlo aj pri písaní hry Objím ma. Pes vniesol do našej rodiny osobité čaro a lásku. S Martinom občas vycestujeme do Prahy alebo iných miest, naposledy sme boli v Rige. Síce tam mal preteky, ale po nich sme ešte zostali pár dní, pochodili sme mesto, dali si večeru a strávili spoločný čas len vo dvojici. Hoci by sme potrebovali aspoň dva týždne na úplné vypnutie, zatiaľ sa nám darí vybehnúť len na pár dní. Najbližšie to bude práve Taliansko.
Diváci vás môžu vidieť v novom seriáli Osud, v nitrianskom divadle hráte v siedmich inscenáciách a debutovali ste ako režisérka. Čo pre vás momentálne znamená najväčší úspech? Vypredaná sála alebo pokojná chvíľa s rodinou?
To je ťažká otázka, pretože ide o dva diametrálne odlišné svety. Oba sa síce so mnou spájajú, ale naozaj sú úplne odlišné. Som nesmierne šťastná, že mám rodinu, zdravé deti a že sa manželovi darí. To vnímam ako obrovský úspech. Vážim si, že mám vďaka mužovi zázemie aj pochopenie a že mám lásku. Sú to bežné ľudské hodnoty, ktoré sú pre život najdôležitejšie.
Kristína Turjanová
Narodila sa 28. augusta 1978 v Trenčíne. Už ako pätnásťročná debutovala v Divadle Andreja Bagara v Nitre, v tom čase študovala na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Po ňom nasledovalo štúdium na VŠMU. V spomenutom DAB získala stále angažmán a rovnako hosťovala na ďalších scénach. Televízni diváci ju zaregistrovali najprv v seriáloch Ordinácia v ružovej záhrade a Panelák, nasledovali tituly ako Búrlivé víno, Oteckovia či Nemocnica a najnovšie Osud. Zahrala si aj v rozprávke Čarovné jablko alebo vo filme Neviditeľný svet. Je vydatá za pretekára Martina Vaculíka a majú spolu dvoch synov.