V kronikách zámorskej profiligy nájdeme množstvo prestupov, ktoré zmenili chod dejín. No len máloktorý kontrakt rezonuje hokejovým svetom tak, ako podpis nenápadnej zmluvy z 31. júla 2000. Tampa Bay vtedy získala hokejistu, ktorý stál na vtedajšie pomery doslova drobné – ligové minimum 250-tisíc dolárov.
Výsledok? Z nedraftovaného zúfalca sa stala ikona, ktorá z outisdera spravila rešpektovanú organizáciu a doviedla klub na samotný vrchol. Dámy a páni, toto je príbeh Martina St. Louisa.
Patrik Laine opäť mení dres. Jeden z najobávanejších, no zároveň najviac nečitateľných kanonierov poslednej dekády oficiálne uzavrel svoju kapitolu v organizácii Montreal Canadiens. Odkedy sa 1. júla otvoril trh s voľnými hráčmi, Fín patrí k mimoriadne diskutovaným menám. Hoci si so sebou nesie istú batožinu pochybností, jeho ofenzívny potenciál stále láka viacerých generálnych manažérov.
Aby sme pochopili absurditu celej situácie, musíme sa vrátiť v čase. Dnes už legendárny útočník mal dvadsaťpäť rokov, zbalené kufre a pred sebou takmer hotovú zmluvu vo Švajčiarsku. V zámorí ho skautingové oddelenia systematicky prehliadali pre jeho nízky vzrast, a to aj napriek tomu, že na univerzite patril k najžiarivejším hviezdam.
Drobnú šancu mu síce predtým poskytlo Calgary, no v systéme Flames plnil nevďačnú úlohu defenzívneho pracanta. Dvadsať bodov v 69 dueloch nepresvedčilo nové vedenie „plameňov“, ktoré nad ním bez milosti zlomilo palicu. Diagnóza znela nekompromisne: na NHL nemá potrebný potenciál.
Práve keď to vyzeralo na definitívny koniec amerického sna, hodili mu záchranné koleso na Floride. „Blesky“ v tom čase rozhodne nepatrili k elite ligy. Ich generálny manažér Rick Dudley však mal nos na talenty a v nízkom Kanaďanovi nevidel hendikep, ale obrovskú devízu. Tam, kde iní videli nedostatok centimetrov, Dudley vnímal fantastické korčuľovanie, nezlomnú morálku a brilantné hokejové myslenie.
V NHL sa zvyšuje platový strop, podpisujú sa rekordné kontrakty a hráči si pýtajú sumy, ktoré by pred pár rokmi boli nepredstaviteľné. Existuje však jedna výrazná výnimka, jeden tím, v ktorom idú peniaze na druhú koľaj – Montreal Canadiens.
St. Louis dostal v Tampe to, čo mu v Alberte chýbalo – ofenzívnu voľnosť. Namiesto boja o holé prežitie v štvrtej formácii začal rapídne prepisovať svoje dovtedajšie maximá a potvrdzovať, že do NHL jednoznačne patrí.
Skutočná explózia jeho talentu však prišla v pamätnom ročníku 2003/04. Z odpisovaného hráča bol zrazu vládca celej ligy. St. Louis v jednej sezóne dokázal to, čo pred ním naposledy velikán Wayne Gretzky – nielenže vybojoval pre Tampu jej premiérový Stanley Cup, ale individuálne zhrabol takmer všetko. Do vitríny mu pribudla Art Ross Trophy pre víťaza kanadského bodovania, Hart Memorial Trophy pre najužitočnejšieho hráča i prestížna Ted Lindsay Award, o ktorej rozhodujú priamo samotní hokejisti.
Týmto vrcholom sa však jeho spanilá jazda neskončila. V ofenzíve dominoval aj naďalej, čo potvrdil ziskom druhej Art Ross Trophy vo výlukovej sezóne 2012/13, či svojím kariérnym bodovým maximom zo sezóny 2006/07 (43 gólov a 102 bodov). Z nenápadného chlapca sa stala tvár celej organizácie. Hoci jeho výmena k newyorským Rangers v roku 2014 zanechala v Tampe trpkú pachuť a zlomené srdcia fanúšikov, jeho odkaz zostal nedotknutý.
Hráč, ktorého najlepšia liga sveta kedysi odpísala, opúšťal scénu s 1 134 zápasmi a 1 033 bodmi (391+642) na konte. Tri Lady Byng Trophy a uvedenie do Hokejovej siene slávy v roku 2018 už boli len definitívnou bodkou za jedným z najväčších príbehov o hokejovom zmŕtvychvstaní.