Po prvých výbuchoch v Teheráne a smrti duchovného vodcu Irán reagoval odvetnými krokmi.
Medzi ľuďmi, ktorých sa situácia mimoriadne dotýka, je aj bývalý tenista Mansour Bahrami. Muž, ktorý sa narodil v Iráne, no už desaťročia žije vo Francúzsku, pretože jeho kariéru kedysi zničila islamská revolúcia.
V rozhovore pre francúzsky športový denník L’Équipe reagoval na bombardovanie svojej rodnej krajiny nečakane otvorene. Vojnu síce označil za tragédiu, no zároveň priznal, že dúfa, že tlak na režim môže Iráncom priniesť slobodnejšiu budúcnosť.
„Vojna nikdy nie je dobrá,“ povedal Bahrami. „Ale ak môže pomôcť oslobodiť iránsky ľud, potom je to možno nevyhnutné zlo.“
Čítajte viac Koľko krvi je na tvojich rukách? pýta sa Navrátilová. „Šialenú tetu“ mainstream vymazal. Prečo ju nenávidia?
Detstvo pri kurtoch
Príbeh Mansoura Bahramiho patrí medzi tie, ktoré by sa dali pokojne považovať za literárnu fikciu, keby sa skutočne nestali. Jeho život je zmesou všetkého, zažil chudobu, politické otrasy, útek z vlasti, roky bezdomovectva aj nečakaný triumf.
Ale predovšetkým vášeň pre tenis, ktorá prežila aj tie najťažšie životné skúšky.
Bahrami sa narodil v roku 1956 v iránskom meste Arak. Jeho rodina nepatrila medzi privilegované. Otec pracoval ako záhradník a staral sa o tenisové kurty v teheránskom športovom klube Amjadieh.
A pre malého Mansoura bol tento svet všetkým. Každý deň sledoval hráčov z vyšších spoločenských vrstiev, ktorí sa pohybovali po antuke s eleganciou, ktorá mu pripadala priam magická.
Tenis však nebol športom pre deti záhradníkov. V 60. rokoch bol v Iráne výsadou elít. Obyčajný chlapec mohol po kurtoch pobehovať len ako podávač loptičiek. No práve tam sa začala rodiť vášeň.
Čítajte viac Počúval som, že kam to idem, čo tam budem robiť a tak. Že Iránci sú takí a hentakí. Samozrejme, že nič z toho nebola pravda
Improvizované tréningy
Keď sa skončila práca, Mansour zostával pri stenách prázdneho bazéna a napodobňoval údery, ktoré cez deň pozoroval. Nemal raketu, len improvizoval. Niekedy držal v rukách kus dreva, inokedy metlu alebo dokonca kuchynskú panvicu.
Loptičku odrážal o stenu a snažil sa kopírovať pohyby hráčov.
„Nikdy som nechodil domov hneď po práci,“ spomínal neskôr vo svojej autobiografii The Court Jester: My Story.
„Držal som kus dreva alebo metlu a udieral som loptičky o stenu. Napodobňoval som údery, ktoré som videl predtým na kurte.“
Bol to zvláštny druh tenisovej školy – zakaždým bez trénera, bez tréningového plánu, bez akejkoľvek metodiky. Len detská predstavivosť a neustále experimentovanie.
Jedného dňa sa však stalo niečo, čo mladému Bahramimu navždy utkvelo v pamäti. Bohatý hráč a daviscupový reprezentant Širzad Akbari mu daroval prvú skutočnú raketu značky Slazenger.
Pre dvanásťročného chlapca to bol splnený sen, avšak stále len dočasný. Keď sa odvážil vstúpiť na kurt a zahrať si, jeho radosť trvala len niekoľko minút.
Foto: ČTK
Mansour Bahrami Mansour Bahrami na sieti. Doslovne. Stalo sa tak počas dávnejšej exhibície na Slovensku.
Člen klubu upozornil ochranku, že na kurte je podávač loptičiek. Aj dnes si spomína, ako ho strážnik chytil, hodil na zem a pred jeho očami zlomil raketu o koleno.
„Myslel som si, že ma zabije,“ opisuje Bahrami v knihe. „Keď som ležal na zemi a bol som celý od krvi, prosil som ho len o jednu vec: aby sa nedotýkal mojej rakety.“
Život bez trénera
O niekoľko rokov neskôr prišla nečakaná príležitosť. Iránska tenisová federácia mala problém nájsť dostatok kvalitných hráčov do reprezentácie. Niekto si všimol, že podávači loptičiek v klube majú často lepšie technické zručnosti než samotní hráči.
Bahrami, ktorý si osvojil desiatky netradičných úderov pri improvizovanom tréningu, zaujal. V trinástich dostal dve rakety a pokyn: teraz môžeš hrať tenis. Samozrejme, bez trénera, bez systematickej prípravy.
S talentom a neobyčajnou kreativitou sa však postupne prebojoval až do iránskeho daviscupového tímu. Ako tínedžer už reprezentoval krajinu na medzinárodnej scéne.
Hustý čierny dym nad Teheránom. Ropný sklad dostal izraelský úder – Reuters
Video
Hustý čierny dym nad Teheránom. Ropný sklad dostal izraelský úder – Reuters / Zdroj: Reuters
Rodičia jeho zápasy nikdy nevideli, veď tenisové turnaje boli spoločenskou udalosťou pre elitu, medzi ktorou jednoduchý záhradník za žiadnych okolností nebol vítaný.
„Ale otec bol na mňa hrdý,“ spomína Bahrami. „Hoci ma nikdy nevidel hrať.“
Koncom 70. rokov sa Bahramiho kariéra začala rozbiehať. Cestoval, reprezentoval krajinu a prvýkrát ochutnal život profesionálneho športovca. Prišiel však rok 1979 a s ním udalosť, ktorá dramaticky zmenila osudy miliónov Iráncov – Islamská revolúcia.
Po páde šacha sa k moci dostal duchovný vodca Rúholláh Chomejní. Nový režim považoval tenis za „proamerický, kapitalistický a dekadentný šport“.
Spolu s golfom, či jazdectvom, boli označené za elitárske a imperialistické. Športové kluby sa zatvárali a mnohé kurty zostali roky prázdne.
Tenis bol zo dňa na deň zakázaný.
Čítajte viac Kráľ spálne mal 20-tisíc žien, vyštartoval vraj po všetkom, čo sa pohlo. Liberálna Amerika bola z 216-centimetrového obra v rozpakoch
Radšej do Nice, prosím
Pochopiteľne, že pre Bahramiho to znamenalo katastrofu. Medzi 21. a 24. rokom života – teda v období, keď sa väčšina hráčov posúva medzi svetovú elitu – takmer vôbec nehral.
„V správach som videl tenistov, ktorých som kedysi porážal, ako sa dostávajú medzi dvadsať najlepších na svete,“ spomínal. „A ja som nemohol hrať.“
Nakoniec sa predsa len objavila šanca. V roku 1980 sa v Teheráne konal jeden z mála povolených turnajov – Revolučný pohár. Bahrami ho vyhral a ako cenu získal letenku do Atén.
Presvedčil však Sadegha Ghotbzadeha, ministra zahraničných vecí a blízkeho spolupracovníka ajatolláha (neskôr popraveného za údajné plánovanie atentátu na Chomejního, pozn. red.), aby mu vymenil lístky do Nice.
„Nie som si istý, či to nebolo aj za pomoc, ktorú poskytol potenciálnym exilantom, čo ho stálo život, ale v každom prípade… vďaka nemu som mohol opustiť Teherán…“
Cez to všetko to bol veľmi bolestivý krok. Keď sa lúčil s otcom, prvýkrát v živote ho videl plakať…
Čítajte viac Kučera, veď ty si tu v 98′ zdolal Samprasa. Legendárny tenista aj dnes chodí do práce na staručkom aute, ktoré kedysi kúpil mamine „V tej chvíli som pochopil, čo vlastne robím,“ spomínal neskôr. „Odchádzal som a nevedel som, či sa ešte niekedy vrátim.“
Nasledujúce ráno Bahrami odletel do Nice a už svojho otca nikdy nevidel…
Ani Francúzsko však nebolo krajinou snov. Bahrami tam prišiel bez peňazí, bez kontaktov a bez platných dokumentov. Jeho turistické vízum vypršalo a stal sa nelegálnym imigrantom. Žil v lacných hoteloch, na gaučoch priateľov a neraz aj na ulici.
V noci chodil po Paríži a cez deň sa snažil prespať v šatniach areálu Roland Garros. „To bol môj domov,“ priznal. „Keď som nemal kde bývať, spal som na lavičke pri vchode číslo 13.“
Často nemal peniaze ani na jedlo. Napriek tomu odmietal žiadať o pomoc. Raz ho na turnaji stretli legendárni hráči Ilie Nastase a Guillermo Vilas. „Mansour, ty žiješ?“ spýtal sa ho prekvapený Nastase. „Mysleli sme si, že si zomrel.“
Vilas sa ho spýtal, či niečo nepotrebuje. Bahrami odpovedal: „Nie, všetko je oukej.“
V skutočnosti nemal kde spať. Ani čo jesť.
Foto: Siamak Ebrahimi / Zuma Press / Profimedia
Mansour Bahrami Mansour Bahrami, legendárny tenista, ktorý kedysi ušiel z Iránu.
Nie kvôli peniazom
Príležitosť sa však naskytla v sezóne 1981, keď dostal voľnú kartu do kvalifikácie Roland Garros. Prebojoval sa cez všetky predkolá a dostal sa do hlavnej súťaže. Jeho príbeh začal priťahovať pozornosť médií.
Novinári upozornili na absurdnú situáciu, veď to bol mimoriadne talentovaný hráč žijúci v krajine bez právneho statusu.
Po mediálnej kampani mu francúzske úrady udelili povolenie na pobyt a v roku 1989 dokonca získal aj francúzske občianstvo. Konečne mohol cestovať po svete.
Najlepšie roky singlovej kariéry boli preč, Bahrami si však našiel novú cestu. Vo štvorhre. V sezóne 1989 sa spolu s Éricom Winogradskym prebojoval až do finále Roland Garros.
Na okruhu ATP sa vo dvojhre vyšplhal najvyššie na 191. miesto, v debli bol 31. Na prvý pohľad nie sú tieto čísla ohromujúce, lenže jeho kariéra bola všetko, len nie bežná.
Akejsi satisfakcie, hoci len čiastočnej, sa dočkal po skončení profesionálnej kariéry. Bol totiž jednou z najpopulárnejších postáv exhibičného tenisu.
Čítajte viac Niki Pilič pred 20 rokmi rozplakal Bratislavu. Nechápal, že ľudia v štyridsiatke ležia na pláži len preto, že majú peniaze Jeho štýl je unikátny – plný trikov, improvizácie, nečakaných úderov a humoru. Často hráva s legendami ako John McEnroe, Bjorn Borg či Michael Chang.
„Nikdy som nehral tenis kvôli peniazom,“ vraví dodnes. „Vždy mi šlo len o radosť.“ Francúzsky šampión Yannick Noah o ňom raz povedal vetu, ktorá ho dokonale vystihuje: „Našťastie Mansour nikdy nemal trénera. Inak by sa stal rovnako nudným hráčom ako všetci ostatní.“
Chýba mu Irán
Dnes Bahrami žije neďaleko Paríža, má rodinu a stále cestuje po svete približne štyridsať týždňov ročne. Na grandslamových turnajoch ho možno často vidieť medzi zápasmi, ako zabáva divákov svojimi legendárnymi trikmi. Údermi medzi nohami, podaniami zospodu alebo šialenými výmenami.
„Keď vidím ľudí smiať sa na tribúnach, cítim sa ako najšťastnejší muž na svete.“
Hoci… K úplnému šťastiu mu predsa len niečo chýba. V rodnom Iráne bol naposledy v roku 2020.
„Predtým som tam chodieval každé dva roky, vždy len na tri – štyri dni, aby som navštívil svoju rodinu, a teraz je to už šesť rokov, odkedy som sa odtiaľ naposledy vrátil.
Čítajte viac Becker ľutuje, že vyhral Wimbledon ako 17-ročný. Obrovský úspech sa zmenil na recept na katastrofu Pretože by ma tam mohli zatknúť. A ako môžu moji krajania žiť v týchto podmienkach? Neviem to pochopiť; neviem, ako je to možné.“
Možno práve preto dnes Mansour Bahrami hovorí o Iráne tak otvorene. Ako človek, ktorý sa z Iránu vybral s jednosmerným lístkom. Bez ľudí, ktorých mal v živote najradšej. S veľmi neistou budúcnosťou.