Čím je váš rukopis fotografky typický a nezameniteľný?
Richard Müller v pozícii fotografa sa raz vyjadril, že tajomstvo dobrej fotografie tkvie v dobrej komunikácii. Takže možno aj to je jednou z tajných ingrediencií môjho fotografického rukopisu. (Úsmev.)
Fotografkina večná múza Zdena Studenková.
V čom vidíte zásadný rozdiel pri tvorbe fotografií, keď porovnáte súčasnú dobu s vašou generáciou?
Keď som študovala fotografiu na ŠUP-ke, učili sme sa klasické postupy čiernobielej fotografie. V škole sme fotili zrkadlovkami na negatívy veľkosti 6 x 6 cm. Na jeden film sa zmestilo dvanásť obrázkov. Samotné fotografie sme zhotovovali mokrým procesom vývojka-ustaľovač. Na zväčšovákoch sme upravovali kompozície a veľkosti, v tmavých komorách navíjali nafotené filmy na cievky. Retušovali sme tenkými štetcami a anilinovými farbami. Na fotoaparátoch nastavovali ručne citlivosť, čas a clonu, pomocou expozimetru. Ani vtedy sme nerobili farebné fotografie.
Keď som skončila školu, prišli do módy kinofilmy a s nimi farebná fotografia a rozvoj minilabov. Teraz to znie ako z doby dinosaurov, keď to človek porovná so súčasnosťou. Všetko je automatické, digitálne a náročnú ručnú retuš nahradila postprodukcia v počítačoch. Toto zjednodušenie dáva väčší priestor kreativite. Človek sa nemusí zaťažovať technikou a technológiami. To už ani nehovorím o fotoaparátoch v mobiloch s retušovacími aplikáciami.
Našli ste si vďaka svojej profesii priateľstvá na celý život?
No jasné, viaceré. Fotografovanie je úžasnou príležitosťou spoznať množstvo ľudí rôznych profesií a názorov. No a tých s príbuznou dušou som si nechala vo svojom živote. Niekedy sú to aj celé rodiny, s ktorými sa roky priatelíme a podnikáme spoločné akcie, ako napríklad vínne cesty po Španielsku.
Perličkou na torte je aj moje vtipné zoznámenie sa prostredníctvom fotografie s najlepšou kamarátkou Vierkou. Ťaháme to spolu už dvadsať rokov. Jej bezodná situačná vtipnosť a vynaliezavosť odľahčila nielen môj život, ale aj životy mojich ďalších kamarátok.
Ako trávievate voľný čas?
Moji predkovia ma obdarili kulinárskymi vlohami. Varenie je pre mňa prirodzené, ako keď niekto dýcha. Neraz máme na výber aj tri druhy polievok. Nedeľné obedy patria k rodinným rituálom. Rada obdarúvam blízkych miskou vlastnoručne uvarenej huspeniny, návštevu ponúknem údeným jazykom, divinovou sviečkovou či tatarákom.
Čítam a vždy som veľa čítala. Asi všetky dievčenské romány, ktoré boli v tom čase dostupné. V súčasnosti opakovane hltám všetky knihy od nedávno zosnulej spisovateľky Evy Borušovičovej. Milujem jej pohľad na svet a každodenné problémy žien, matiek, manželiek. Jej knihy kupujem všetkým mojim kamarátkam, lebo majú „dušu“. Potešia, poradia a zabavia. Rada čítam aj odľahčený ženský humor Haliny Pawlowskej.
Počúvam tiež celý deň hudbu. Popri práci, pri varení či cvičení. Okrem tej v rádiu si často púšťam cédečká. Deti sa mi smejú, že som „stará škola“. Na parket ma vždy zaručene vytiahne Frank Sinatra, Dalida a ABBA. Milujem tiež francúzske šansóny…
Čo vám ešte robí radosť?
Máme už desať rokov mačičku, ktorá sa volá Coco. Je snehobiela a zaujímavá tým, že má jedno oko modré a to druhé zelené. V našom sivobielom byte vyzerá ako pohyblivá dekorácia. Veľmi rada ju fotím, dajú sa z nej robiť priam umelecké zábery. Keďže napriek piatim dcéram sú vnúčatá ešte v nedohľadne, s manželom sme si tento rok kúpili párik vtáčikov zebričiek. Povedali nám, že ak budeme chcieť mláďatá, budeme potrebovať inkubátor, no my aj bez neho máme už päť potomkov. Úprimne si myslím, že každá domácnosť by mala mať nejaké domáce zvieratko. Uvoľňuje to napätie, spríjemňuje atmosféru a prebúdza to dobré a nežné v nás.
Aký vzťah máte k športu a fyzickému pohybu?
Veľmi sa s ním nekamarátim, ale snažím sa. V poslednom čase je môj najčastejší fyzický relax plávanie. Hlavne v jazere Vojka, kde máme malú chatu a v lete tam trávim veľa času. Jazero a jeho okolie na mňa pôsobia svojou upokojujúcou atmosférou. Pred pár rokmi som prišla aj na čaro dovolenky na katamarane (plachetnici, pozn. red.). Máme svoju stabilnú dvanásťčlennú posádku našich priateľov, s ktorými tvoríme zohratý tím. Tráviť týždeň na veľmi malom priestore vyžaduje určitú disciplínu a toleranciu. Na druhej strane si užijeme aj kopu zábavy. Niekedy mám pocit, že preplávam celým letom.
Viem, že kus zo svojho voľného času venujete aj veľmi zmysluplnej činnosti, dobrovoľníctvu. Je to tak?
Áno, je to pravda. V určitom období života som mala pocit, že sa venujem iba povrchu. Preto som to potrebovala vyvážiť inou prácou, iným zameraním viac „pod povrch“. Oslovilo ma dobrovoľníctvo. Cez spoločenstvo Maltézska pomoc Slovensko raz do týždňa nosievam obedy starým a chorým ľuďom odkázaným na pomoc iných. Touto službou sa chcem odvďačiť za množstvo lásky, ktorú som dostala od všetkých starých ľudí okolo mňa, keď som bola malá. Viacerí súrodenci mojich starých rodičov totiž nemali vlastné rodiny a deti. Všetku lásku sme dostali my so sestrou a s bratom. Nikto z nich už teraz nežije a nemôžem im to vrátiť, tak sa to snažím preniesť na tých ostatných, ktorí ešte žijú a potrebujú pomôcť.
Prostredníctvom rovnakej organizácie sme boli s manželom pomáhať na hraniciach s Ukrajinou, keď vypukla vojna. Tiež sme sa zúčastnili na púti v Lurdoch a pomáhali so zdravotne znevýhodnenými ľuďmi. Niekedy chodievam so synom mojej kamarátky Vierky, Vilkom, ktorý je na autistickom spektre, na tanečný krúžok hiphopu. Zásadne musíme chodiť električkou, lebo to miluje a má z toho vždy zážitok. A ja tiež, keď vidím jeho čistú radosť z jednoduchých vecí. Túto kapitolu môjho života by som uzavrela slovami – textom z pesničky Mariky Gombitovej… Tri slová… Nie si sám… Spravme si svet z vľúdnych slov a viet, z láskavých činov…