Ako sa vaša práca dala prepojiť s rodinným životom, keďže ste aj mama dvoch dnes už dospelých dcér?
Keď boli deti malé, aby som mohla robiť to, čo ma napĺňalo, bola pre mňa nenahraditeľná pomoc mojich rodičov, ktorých som mala v Nitre a mohla som sa na nich stopercentne spoľahnúť. Žena len veľmi ťažko môže robiť kariéru bez pomoci najbližších. Vidím to aj na mojich mladších kamarátkach, ktoré nemajú rodičov v Bratislave. Teraz sú moje dievčatá už dospelé. Máme pekný, otvorený, priateľský vzťah a to je najviac. (Úsmev). Nikdy nepohrdnú dobrou radou, domácou stravou či pozvaním na obed. Teraz spisujú recepty svojich obľúbených jedál od maminy.
Podporuje vás rodina vo vašej profesii?
Môj prvý manžel Ladislav ma v deväťdesiatych rokoch podporil v rozhodnutí pracovať „na voľnej nohe“. Z tohto manželstva máme dve dcéry, Jasmínu a Olíviu. V roku 2005 sme sa rozviedli a ja som sa presťahovala do Bratislavy. Toto obdobie môjho života bolo veľmi ťažké, lebo v roku 2006 mi nečakane zomrela milovaná babka, v roku 2007 po dlhšej chorobe zomrel relatívne mladý môj 63-ročný otec. V týchto chvíľach som našla podporu v rodine, komunite a priateľstvách, ktoré mi poskytli zázemie.
Asi po dvoch rokoch po rozvode som v nemocnici spoznala detského chirurga doktora Jozefa Babalu, ktorý vtedy operoval moju mladšiu dcéru. Jožko mal v tom čase tri dcéry v tínedžerskom veku a od roku 2007 tvoríme spolu veľkú patchworkovú rodinu (spojenie dvoch rozvedených rodičov, ktorí prinášajú z predchádzajúceho vzťahu do nového svoje deti, pozn. red). Vzali sme sa v roku 2012. Moja práca mu imponuje a teší sa z mojich úspechov. Niekedy sa naši klienti aj križujú. Jeho sa stanú mojimi a moji zase jeho.
Pracujete aj na dovolenke alebo ste si to vyslovene zakázali?
V minulosti som sa aj pokúšala a fotoaparát som si vzala so sebou na dovolenku, ale takmer nikdy som ho nevytiahla. Mala som trochu obavy z toho, aby mi doň vietor nenafúkal piesok. Hlavný dôvod však bol, že som si chcela užiť chvíle naživo a nie prostredníctvom hľadáčika fotoaparátu. Niekedy, keď sme z dovolenky odchádzali, mi to prišlo ľúto a v posledný deň som rýchlo pofotila aspoň prostredie, aby sme mali malú pamiatku. Teraz, keď už máme fotoaparáty v mobiloch, tak fotíme všetci, všetko a všade. Ja tiež. (Úsmev.)
Je nutná špeciálna príprava pred fotografovaním niekoho neznámeho?
Pokiaľ idem fotografovať klienta prvýkrát, určite si pozriem jeho dostupné fotografie na internete. Všímam si črty, výraz, svetlo, úsmev, styling a interne si to vyhodnotím. Ale je to veľa aj o improvizácii a autenticite, pretože každý sme úplne iná osobnosť. Niekto je extrovert, iný zasa introvert. Ľudia na fotografovanie prichádzajú v rôznom rozpoložení. Veľakrát sú neistí, lebo sa považujú za nepekných. Ja sa s klientmi popri fotení veľmi rada rozprávam a komunikujem. Voľakedy som chcela študovať psychológiu, možno z toho dôvodu dokážem vytvoriť počas fotenia bezpečný priestor, kde sa ľudia otvoria a hlavne uvoľnia. Popri rôznych témach, ktoré rozoberáme, si všímam mimiku tváre osoby, s ktorou spolupracujem. Snažím sa potom zachytiť ten najpozitívnejší moment a najkrajší uhol. Ide o vzájomné vybudovanie dôvery.
Niekedy je to ťažšie s mužmi, predsa len so ženami mám viac spoločných tém. No dá sa to zvládnuť aj na tom introvertnejšom poli. Aj chlapi chcú na fotografiách, ktoré ich reprezentujú na webových stránkach či mediálnych vizitkách, vyzerať atraktívne. A ja sa ich dobrou fotkou snažím presvedčiť, že sa to dá a každý môže vyzerať dobre.
Pokračovanie na ďalšej strane…