Po štyroch rokoch sa do Bratislavy vrátili legendy britského heavy metalu Judas Priest so svojím turné Faithkeepers. Ani tentoraz svojej povesti nezostali nič dlžní a potvrdili, že prežívajú jednu z najsilnejších etáp svojej viac než päťdesiatpäťročnej kariéry.
Keď kapela v decembri minulého roka oznámila termíny európskeho turné, slovenských fanúšikov nepochybne potešilo, že medzi zastávkami nechýba ani Bratislava. Dva dni predtým však Judas Priest zaradili do programu turné aj Ostravu. A keď s jednou kapelou prežijete viac než polovicu svojho života, ako je to v mojom prípade už pätnásť rokov, jeden koncert jednoducho nestačí. Rozhodol som sa preto navštíviť obidva. Nielen kvôli hudbe, ale aj kvôli možnosti sledovať, ako sa koncert od koncertu mení atmosféra, energia aj samotná kapela.
Práve posledných pätnásť rokov patrí v príbehu Judas Priest k tým najpozoruhodnejším. Keď v roku 2012 uzatvorili rozlúčkové turné Epitaph, zdalo sa, že budúcnosť kapely je neistá. Namiesto konca však prišlo nečakané znovuzrodenie. Trojica albumov Redeemer of Souls, Firepower a Invincible Shield patrí medzi najlepšie prijaté nahrávky ich novodobej histórie a fanúšikovia aj kritici sa zhodujú, že Judas Priest dnes prežívajú jednu z najsilnejších etáp svojej viac než päťdesiatpäťročnej existencie. Nie preto, že by sa snažili zopakovať vlastnú minulosť, ale preto, že stále dokážu tvoriť presvedčivú novú hudbu a prenášať ju na koncertné pódiá s energiou, ktorá pripomína ich vrcholné osemdesiate roky.
Obrancovia svojej viery
Veľkú zásluhu na tom má nepochybne gitarista Richie Faulkner. Do kapely priniesol v roku 2011 technickú istotu, mladícku energiu aj prirodzenú autoritu, vďaka ktorej Judas Priest získali nový impulz. Významnou zmenou bolo aj to, že Glenna Tiptona, ktorému Parkinsonova choroba znemožnila pravidelne koncertovať, od roku 2019 na pódiu aj v štúdiu zastupuje úspešný metalový producent Andy Sneap. Napriek dvom výrazným zásahom do gitarovej zostavy si kapela zachovala vlastnú identitu a reprezentuje ju naďalej verne, presvedčivo a poctivo.
Spevák a frontman Rob Halford často hovorí o heavy metale ako o viere. Len málokto má na podobné prirovnanie väčšie právo než muž, ktorého fanúšikovia už desaťročia poznajú pod označením Metal God. Aj názov turné Faithkeepers verne vystihuje, že jeho hlavným pilierom nie je propagácia jediného albumu, ale oslava celej bohatej histórie kapely. Repertoár preto staval predovšetkým na starších skladbách. Nešlo však len o očakávané koncertné stálice. Judas Priest oprášili aj piesne, ktoré sa do setlistov vrátili po dlhých rokoch, napríklad The Ripper, Delivering The Goods alebo The Sentinel.
Zdroj: Samuel Ivančák
Na rozohriatie publika si kapela pripravila rozdielnych predskokanov. V Ostrave vystúpili Phil Campbell’s Bastard Sons, v Bratislave austrálski Airbourne. Synovia bývalého a nedávno zosnulého gitaristu Motörhead stavili na priamočiaru, mimoriadne energickú rockovú šou, v ktorej nechýbali ani skladby legendárnej kapely ich otca. Airbourne naopak zaujali divokou pódiovou energiou, neustálym kontaktom s publikom a rock’n’rollovou bezprostrednosťou. Miestami však ich vystúpenie až príliš spoliehalo na osvedčené pódiové gestá, takže na mňa nezapôsobilo tak presvedčivo ako koncert Phil Campbell’s Bastard Sons o dva dni skôr.
Celkom zblízka
Keď sa po posledných úpravách pódia spustila obrovská opona s vizuálom turné a ikonickými obalmi albumov Judas Priest, v hale sa zrazu zmenila atmosféra. Svetlá zhasli, rozhovory utíchli a bolo jasné, že do nástupu kapely zostáva už len niekoľko okamihov. Aj po desiatkach rokov má tento moment zvláštnu silu. Je to ten krátky okamih očakávania, ktorý dokáže vytvoriť len niekoľko kapiel na svete.
Otváracou skladbou sa prekvapujúco stala You’ve Got Another Thing Comin‘, jeden z najväčších hitov Judas Priest, ktorý kapele v roku 1982 otvoril cestu na americký trh. Je pritom paradoxné, že samotní členovia kapely tejto piesni spočiatku príliš neverili. Na albume Screaming For Vengeance sa pôvodne ani nemala objaviť. Nakoniec sa z nej stal jeden z najväčších hitov ich kariéry a po rokoch na tradičnom závere koncertov dnes naopak otvára koncertný program. Hneď po nej nasledovala dvojica klasík z albumu British Steel, a to v rovnakom poradí ako na pôvodnej nahrávke: Metal Gods a hneď po nej Breaking The Law.
Zdroj: Samuel Ivančák
Päťdesiate výročie albumu Sad Wings of Destiny pripomenula skladba The Ripper, temný príbeh inšpirovaný legendou o Jackovi Rozparovačovi. Nasledujúca The Sentinel zasa ukázala jeden z najväčších odkazov Judas Priest, gitarové súznenie dvoch sólových gitár, ktoré sa stalo v žánri prelomovým. Práve dvojica K. K. Downing a Glenn Tipton kedysi definovala nový zvuk heavy metalu a Richie Faulkner s Andym Sneapom dnes na túto tradíciu nadväzujú s obdivuhodnou istotou.
Rovnako presvedčivo pôsobila aj overená rytmická sekcia. Basgitarista Ian Hill, jediný pôvodný člen kapely, spolu s bubeníkom Scottom Travisom ukázali najmä počas skladby Desert Plains pevný základ, na ktorom celý koncert stál. Scott Travis pritom aj po viac ako troch desaťročiach v kapele pôsobí, akoby hral každú skladbu s rovnakým nasadením ako počas svojho prvého turné v roku 1991.
Koncert v Ostrave mal pre mňa ešte jeden osobný rozmer. Celé vystúpenie som sledoval z prvej rady priamo pod pódiom. Judas Priest som za tie roky videl viackrát, nikdy však z takejto bezprostrednej blízkosti. O to intenzívnejšie bolo sledovať Roba Halforda. Nie je to len hlas, ktorým sa zapísal do dejín heavy metalu. Je to spôsob, akým ovláda celé pódium aj publikum. Každé gesto, každý pohľad aj každé zdvihnutie ruky pôsobia prirodzene a sebavedomo.
Legendárny spevák pritom 25. augusta oslávi sedemdesiatpäť rokov. V jeho prípade je však vek skutočne len číslom. Jeho hlas sa prirodzene zmenil, jeho sila a energia však pretrvala. V niečom je dokonca ešte lepší, ako priznáva aj Rob Halford vo svojej autobiografii. Nadobudol novú hĺbku, istotu aj neopakovateľnú skúsenosť, a to nielen dekádami, ktoré strávil za mikrofónom a na pódiách. Je za tým aj mimoriadne silný osobný životný príbeh, z ktorého sa doslova vyspovedal v knihe Confess (v češtine vyšlo ako Doznání rockera.)
Zdroj: Samuel Ivančák
Silu súčasnej tvorby pripomenula trojica skladieb Lightning Strikes, Panic Attack a Halls of Valhalla. V konkurencii nesmrteľných klasík nešlo o jednoduchú skúšku. O to presvedčivejšie však tieto piesne obstáli. Nezneli ako povinné zastávky pri propagácii nových albumov, ale ako prirodzená súčasť koncertu kapely, ktorá sa ani po viac ako piatich desaťročiach nespolieha výlučne na svoju minulosť.
V dobrej nálade
Len jedinou pripomienkou štyridsiateho výročia albumu Turbo zostala titulná skladba Turbo Lover, ktorá už dlhé roky patrí medzi koncertné stálice. Samotný album pritom dodnes rozdeľuje fanúšikov na dva tábory. Jedni ho považujú za odvážny krok smerom k modernejšiemu zvuku, druhí za príliš výrazný odklon od tradičného heavy metalu. Nielen kvôli tomu by koncertný setlist pokojne zniesol ešte jednu skladbu z tejto éry. Či už majestátny „otvárak“ Out In The Cold, alebo polozabudnutý klenot Reckless.
Nasledoval návrat na prelom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, keď Judas Priest jednoznačne zadefinovali podobu klasického heavy metalu. Delivering the Goods a gitarový súboj Steeler z albumov Killing Machine a British Steel sa do koncertných setlistov vrátili po mnohých rokoch. Podľa portálu setlist.fm odznela pieseň Steeler v Európe po prvý raz (!) od svojho vydania v roku 1980, Delivering the Goods sa vrátila do programu takisto po vyše štyridsiatich šiestich rokoch. Práve takéto momenty odlišujú turné Faithkeepers od predchádzajúcich koncertných programov. Nie je postavené len na najväčších hitoch, ale prináša aj príjemné prekvapenia pre dlhoročných fanúšikov a znalcov kapely.
Zdroj: Samuel Ivančák
Nechýbala ani monumentálna Victim of Changes, ktorá opäť pripomenula päťdesiate výročie albumu Sad Wings of Destiny. Práve ranému obdobiu kapely venujú Judas Priest v posledných rokoch oveľa väčšiu pozornosť než kedysi. Po dlhoročných komplikáciách s vydavateľskými právami sa fanúšikovia konečne dočkali nových reedícií albumov Rocka Rolla a Sad Wings of Destiny. Obe nahrávky dnes pôsobia ako fascinujúci dokument obdobia, keď sa z bluesrockových koreňov začal rodiť nový hudobný jazyk, ktorý neskôr dostal meno heavy metal.
Bratislavský koncert sa od ostravského nelíšil len publikom, ale aj atmosférou na pódiu. Kým v Ostrave pôsobila kapela sústredene a takmer bez prestávok prechádzala z jednej skladby do druhej, v Bratislave bolo cítiť väčšiu uvoľnenosť. Rob Halford sa publiku prihovoril hneď dvakrát a jeho slová nepôsobili ako naučená koncertná rutina. „Chýbali ste nám. Do Bratislavy sa vždy radi vraciame,“ povedal po úvodnej trojici skladieb. Počas celého koncertu nasledovali úsmevy, gestá smerom k fanúšikom aj oveľa častejšie vzájomné pohľady medzi členmi kapely. Práve tieto drobnosti vytvorili dojem, že si koncert užívajú rovnako intenzívne ako publikum pod pódiom.
O to väčším prekvapením bola samotná návštevnosť. Plocha zimného štadióna sa síce postupne úplne zaplnila, no horné sektory tribún zostali z veľkej časti prázdne. Bola to škoda, pretože Judas Priest predviedli koncert, ktorý si zaslúžil podstatne početnejšie publikum. Prázdnejší priestor sa miestami podpísal aj pod zvuk, ktorý na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu tradične patrí medzi najväčšie výzvy.
Zdroj: Samuel Ivančák
Vrchol večera prišiel pre mnohých fanúšikov s Painkillerom. Po krátkom filmovom intre sa hala ponorila do tmy a Scott Travis spustil legendárnu dvojkopákovú paľbu, ktorá patrí k najikonickejším bubeníckym nástupom v dejinách metalu. Nasledujúce minúty opäť ukázali, aký široký hudobný svet Judas Priest počas svojej kariéry vytvorili. Od bluesom a hard rockom ovplyvnených začiatkov cez klasický britský heavy metal až po extrémnejšiu podobu žánru, ktorú album Painkiller na začiatku deväťdesiatych rokov pomohol definovať.
Čoskoro aj s novým albumom
Koncert vyvrcholil sériou prídavkov. Nechýbala skladba Electric Eye s neodmysliteľným introm The Hellion, a ani okamih bez ktorého by to nebolo kompletné. Rev motora Harley-Davidson sa rozozvučal zimným štadiónom a Rob Halford vtrhol na pódium, aby odštartoval Hell Bent for Leather. Aj po toľkých rokoch zostáva tento obraz jedným z najikonickejších momentov koncertov Judas Priest.
Dojemnou bodkou sa stala metalová hymna Living After Midnight. Jej záver sprevádzal neutíchajúci potlesk, piskot aj skandovanie publika, ktoré sa postupne zmenilo na mohutný chorál „Priest!, Priest!, Priest!“ Rob Halford zostal na pódiu ako posledný člen kapely, ešte raz sa poklonil fanúšikom a s úsmevom prijímal ovácie, ktoré zneli ešte hodnú chvíľu po tom. Bol to jeden z tých okamihov, keď sa hranica medzi pódiom a hľadiskom na niekoľko minút úplne vytratila.
Zdroj: Samuel Ivančák
Bratislavský koncert ukázal ešte jednu dôležitú vec. Judas Priest dnes nestoja na pódiu len vďaka vlastnej minulosti. Ich koncerty stále poháňa energia, presvedčenie aj radosť z hrania, ktoré sú pri kapelách s viac než päťdesiatpäťročnou históriou skôr výnimkou než pravidlom. Ak bolo turné Epitaph pred trinástimi rokmi zamýšľané ako dôstojná rozlúčka, dnešní Judas Priest dokazujú, že to bol skôr začiatok ich druhej veľkej kapitoly.
Napriek nižšej návštevnosti zanechala Bratislava na členoch kapely viditeľne silný dojem. „Čoskoro sa vrátime,“ odkázal Rob Halford publiku v závere koncertu. Nebola to pritom len zdvorilostná fráza. Už počas nášho júnového rozhovoru prezradil basgitarista Ian Hill, že kapela dokončuje nový štúdiový album. Rovnakú informáciu pripomenul v Bratislave aj Rob Halford. Albumová novinka by mala vyjsť na jar budúceho roka a spolu s ňou sa fanúšikovia môžu tešiť aj na ďalšie koncertné turné.
Zdroj: Samuel Ivančák
Po viac ako piatich desaťročiach na scéne už Judas Priest nemusia nikomu dokazovať, že patria medzi najväčšie mená heavy metalu. Bratislavský koncert však ukázal niečo dôležitejšie. Že kapela stále hrá s chuťou, energiou a presvedčením, akoby mala všetko ešte len pred sebou. A práve preto fanúšikovia neopúšťali zimný štadión s pocitom, že boli svedkami nostalgickej spomienky na minulosť. Odchádzali z koncertu kapely, ktorá aj vo svojej súčasnej podobe patrí k absolútnej svetovej špičke a ktorej príbeh sa ešte zďaleka nekončí.
Autor: Samuel Ivančák