Sny športovcov sú nekonečné. Najprv túžia po tom, aby sa z nich stali profesionáli. Potom, aby patrili medzi najužšiu špičku. A keď sa im to podarí, majú dokonca vysnívaný aj svoj odchod zo scény.
Ten posledný vyzerá byť najľahší. Nie vždy to tak je. Svoje by o tom vedel rozprávať Kristián Kolčák.
Dnes už 36-ročný bývalý profesionálny futbalista zažil v drese Slovana Bratislava tituly, Európsku ligu.
Ale z ihrísk odišiel potichu, 22. mája 2021 odohral svoj posledný ligový zápas za Nitru proti Michalovciam (0:4) a potom ani ťuk.
„Koniec kariéry som neohlásil, lebo ho ohlásil môj osud, alebo ak chcete, zdravotný stav. Diagnostikovali mi rakovinu, s ktorou som intenzívne bojoval takmer rok.
Až po dvoch rokoch som bol na tom obstojne fyzicky, pokiaľ hovoríme o bežnom živote,“ začal nám rozprávať svoj príbeh Kristián Kolčák.
Oslavuje dvoje narodeniny
Rakovina sa rozrástla do takej miery, že klišé o úteku z pazúrov smrti je v jeho prípade úplne relevantné použiť.
„Nevedel som sa postaviť na nohy a bol som odkázaný na to, že ma na vyšetrenia presúvali s pomocou invalidného vozíka. Schudol som takmer štrnásť kilogramov za tri týždne, pre telo to bol veľký šok.
Následne som podstúpil tri mesiace chemoterapeutickú liečbu. Po nej som sa druhýkrát narodil. Dodnes viem aj ten dátum, keď mi oznámili, že choroba je v remisii. Čiže, symbolicky slávim dvoje narodeniny.
Dodnes musím podstupovať pravidelné kontroly na onkológii,“ skonštatoval exfutbalista, ktorý začal drať kopačky v mládeži Interu Bratislava, ale svoju kariéru naplno rozvinul v konkurenčnom Slovane, do ktorého prestúpil v žiackej kategórii.
Súvisiaci článok
Po rozlúčke s klobáskami ide hrať ligu do Nemecka. Semeník zavesil na klinec iba jeden pár kopačiek
Čítajte viac
Aby toho nebolo málo, s rakovinou zápasil v pandemickom období. To celú situáciu sťažilo.
„Chodil som sa testovať, aby som mohol ísť do nemocnice na kúry. Rodina sa totálne prispôsobila. Deti veľmi nechodili do školy a do škôlky, museli sme si dávať pozor, aby ma nenakazili, lebo by to znamenalo prerušenie liečby. Krútili sa okolo nich starí rodičia.
Bez pomoci rodiny a manželky by som to nezvládol. Patrí im za to veľká vďaka. Boli to intenzívne tri mesiace, po nich som ešte išiel na liečbu do kúpeľov,“ poznamenal Kristián Kolčák a na otázku, či po liečbe nechcel aspoň symbolicky zavesiť kopačky na klinec, odpovedal: „Bolo to pre mňa psychicky veľmi náročné obdobie.
Každý má svoj vysnívaný koniec kariéry a mne nebolo dopriate, aby som si mohol povedať, že teraz nastupujem na posledný zápas.
Plánoval som, že by som to skúsil uzavrieť v béčku Slovana a skúsil v klube začať ako tréner v akadémii. Potom z tejto myšlienky zišlo.
Futbal mi chýbal, zápasová emócia je ako doping, preto som sa vrátil k nemu aspoň na amatérskej úrovni.
Viac by už ani nebolo možné, keďže choroba značne zasiahla moje telo, na vrcholovú úroveň to už nie je. Napríklad, okrem iného som mal vážne poškodenú tretinu pľúc,“ vysvetlil okolnosti.
V článku sa ďalej dočítate:
prečo po chorobe začal futbal vnímať inak,
kde dnes pokračuje v hráčskej kariére,
prečo syna doma prezývajú Merčiak,
akým spôsobom si necháva otvorené dvere k trénovaniu,
ako sa z bývalého futbalistu stal finančný poradca,
prečo chce pomáhať športovcom myslieť na život po kariére.
Prešiel mentálnou obrodou
Hoci si choroba v jeho prípade vybrala svoju daň, kopačky na klinec úplne nezavesil, len vymenil scénu. „Hrávam za FK Holice, kam ma odporučil Tomáš Majtán. Je to šiesta liga, vyhovuje mi to.
Akurát sme postúpili, a tak sme si robili žarty, že mám štyri tituly so Slovanom a jeden tento dedinský. Samozrejme, už si futbal užívam inak.