Má ísť o šialenca, ktorý si o sebe myslí, že je bohom, či dokonca bohyňou. „Nech ma nenávidia, len keď sa ma boja!“ vykrikuje zlostne. Rímu vládne iba štyri roky. Zďaleka sa však počas nich nevenuje len nerestiam a smilneniu. Mladý panovník zaháji aj zrealizuje viacero obrovských stavebných projektov, z ktorých niektoré sú pre Večné mesto nesmierne dôležité.
1. Tajuplné lode rozkoší
Projekt: lode na jazere Nemi
Vznik: asi 38 n. l.
Rozmery: Na dĺžku merali asi 70 metrov a ich výtlak predstavoval až 2500 ton.
Zaujímavosť: Možno ich poslal ku dnu sám ich staviteľ.
Na sýto modrej vodnej hladine sa ako v zrkadle odrážajú biele mraky, plávajúce po oblohe. A mihotá sa na nej aj Caligulova tvár, ktorá sa nad ňou skláňa. Miesto, nachádzajúce sa na dohľad od Ríma, ho fascinuje z mnohých dôvodov. Na brehu priezračného sopečného jazera leží posvätný háj zasvätený bohyni Diane, za ktorú sa vraj cisár občas prezlieka.
Zobraziť galériu (12)
(Zdroj: Vytvorené pomocou umelej inteligencie Google Gemini)
Jej kult tu po stáročia opatruje kňaz, prezývaný „kráľ Nemi“. Ide o otroka, „ktorý vlastnou rukou zabil muža, ktorý bol predtým vysvätený do tejto funkcie,“ uvádza starogrécky historik Strabón (asi 63 pred n. l.–24 n. l.). Cisárovi sa súčasný „kráľ Nemi“ zrejme nepozdáva. Zoženie si totiž nebývalo silného otroka, ktorý kňaza zabije a nahradí. Potom sa Caligula rozhodne zrealizovať na jazere svoj najsmelší projekt.
Fontány na palube
Za zvuku vody zurčiacej z fontány sa Caligula blíži k chrámu zasvätenému bohyni Diane. Hoci cestou míňa mramorové stĺpy a bronzové sochy, nenachádza sa v centre mesta, ale na palube jednej z dvoch novopostavených lodí. „Provy boli posádzané drahokamami a plachty sa pýšili pestrými farbami; v ich priestranných útrobách sa nachádzali kúpele, portiky a jedálne,“ líči rímsky historik Suetonius (asi 69-122 n. l.).
Väčšia z lodí meria 73 metrov a v zadnej časti ju zdobí svätostánok rímskej bohyne lovu. Okrem toho sa na nej nachádza menšia kolonáda s posedením. Po plavidle je rozvedené potrubie so studenou aj teplou vodou. Zatiaľ čo tá teplá napája bazén, studená zásobuje studne a fontány.
Rekreačné plavidlo
Zábava je v plnom prúde. „Caligula na lodiach údajne organizoval večierky, kde ožívali jeho divoké a roztopašné chute,“ píše súčasný britský historik Paul Cooper. Ich dejiskom bolo pravdepodobne druhé plavidlo pohupujúce sa po hladine jazera.
Zobraziť galériu (12)
(Zdroj: Wikipedia)
Palácová loď bola dlhá necelých 70 metrov a vladár ju nechal vybudovať ako rekreačné sídlo pre seba a svoju družinu. Podľa niektorých historikov sa na nej mohol oddávať aj bezuzdným sexuálnym orgiám, a to ako so ženami svojich generálov a vtedajších senátorov, tak so svojimi sestrami či pohľadnými mladíkmi. Bárky preto do dejín vstúpia aj ako „lode rozkoší“.
Potreboval pohromu?
Zlatom pokrytá strecha Dianinho chrámu sa potápa pod hladinu. Caligulove obrovské plávajúce mestá majú krátky život. Na jazere sú k videniu len niekoľko málo mesiacov či rokov. Jedného dňa ich zachvátia plamene a potopia sa na dno Nemi. Prečo sa tak stalo, nie je dodnes jasné. Možno tak urobil sám imperátor.
Zobraziť galériu (12)
(Zdroj: Wikipedia)
„Verejne sa sťažoval na nepriazeň svojej doby, že sa nevyznačuje žiadnymi pohromami,“ pripomína Suetonius. Túžiť mal vraj aj po požiari… Podľa historikov si Caligula mohol svoj podpaľačský sen splniť práve zapálením „lodí rozkoší“. Pravdepodobnejšie však je, že plavidlá nechal potopiť niektorý z jeho nástupcov pri moci, alebo tak urobili miestni ľudia.
Legenda ožíva
Ide o neobyčajný pohľad. 33 metrov hlboké jazero Nemi je z časti vypustené. Na krátku existenciu Caligulových lodí sa počas storočí pozabudne. Legenda ožije až v ére renesancie, kedy sa objavia aj prvé pokusy zistiť, čo je na nej pravdy. O vytiahnutí vrakov sníva kardinál Prospero Colonna (asi 1410–1463), ktorý úlohou preverí architekta Leona Battistu Albertiho (1404–1472). Ten použije háky na dlhých lanách, ale neuspeje.
Zobraziť galériu (12)
(Zdroj: Wikipedia)
Na vyzdvihnutie čakajú „lode rozkoší“ nakoniec takmer dve tisícročia. Objavené sú až za vlády Benita Mussoliniho (1883-1945), kedy je z jazera odčerpaná časť vody. Pozostatky prvej bárky sa vynoria v marci 1929, druhej potom v júni 1931. Obe sú následne presunuté do múzea, ktoré však na konci druhej svetovej vojny zasiahne požiar. Ten zničí budovu aj všetko v nej.
2. Voda pre Večné mesto
Projekt: dva nové akvadukty
Vznik: po roku 38 n. l.
Rozmery: Claudiov akvadukt meria 69 kilometrov, Nový Anienský má 87 kilometrov.
Zaujímavosť: Oba takmer kopírovali rovnakú trasu.
Z monumentálnych fontán tryská voda a rozohráva príjemnú melódiu. Medzi miesta, kde Caligula najradšej trávi v Ríme svoj čas, patria záhrady Lamiani. Preslávené sú vodnými prvkami, spievajúcimi fontánami a vodotryskami. Dostať životodarnú tekutinu do mesta však nie je nič ľahké. Rím sa navyše za Caligulovej vlády rozrastá a má už viac ako milión obyvateľov.
Zobraziť galériu (12)
(Zdroj: SITA/AP)
Keď sa mladík v marci 37 n. l. chopil moci, bolo do metropoly nutné priviesť ďalšiu pitnú vodu. „Sedem existujúcich akvaduktov už nestačilo pokryť dopyt,“ pripomína súčasný americký profesor Evan James Dembskey. Cisár čoskoro ukáže, že nie je žiadny trochár. Hoci by stačilo postaviť jeden nový akvadukt, Caligula chce dva a samozrejme mimoriadne. Prakticky vo všetkom majú byť „naj“…
Udivuje oblúkmi
Stovky otrokov stavajú v pote tváre ďalší pilier. Nový akvadukt má do Ríma privádzať vodu až z údolia rieky Aniene v Apeninách. Horskou oblasťou však najprv prechádza pod zemou, až v rovinatej krajine pred Večným mestom sa mení na dlhý most. Voda ním tečie samospádom s veľmi miernym sklonom, bez čerpadiel.
Akvadukt sa preslávi predovšetkým svojimi vysokými oblúkmi. Niektoré z nich dosahovali výšku cez 30 metrov. „Práve vďaka nim patrí k tým vizuálne najpôsobivejším,“ myslí si Dembskey. Časť impozantných arkád existuje dodnes a je možné ich obdivovať na juhovýchodnom okraji Ríma.
Meno po nástupcovi
Caligula pyšne svojmu hosťovi, filozofovi Filónovi Alexandrijskému (okolo r. 20 pred n. l. – 50 n. l.), ukazuje prepychové kúpele v záhradách Lamiani. Vodu sem však ešte nový akvadukt neprivádza. Dostavaný je až za vlády jeho nástupcu Claudia (10 pred n. l. – 54 n. l.), po ktorom následne nesie aj meno.
Zobraziť galériu (12)
(Zdroj: Getty Images)
Ide o impozantné dielo. Na dĺžku meria bezmála 69 kilometrov, čo z neho robí jeden z najdlhších rímskych akvaduktov. Do mesta denne privádza zhruba 190 000 m³ vody, teda okolo 2200 litrov za sekundu. „Pokrýval takmer 20 percent spotreby vtedajšieho Ríma,“ uvádza sa.
Dlhší, vyšší, výkonnejší
„Nový cisár sa chová stále podivnejšie,“ šepkajú si ľudia. V roku 38 n. l. prekoná Caligula záhadné ochorenie, po ktorom sa stáva prchlivejším a nevypočítateľnejším. Práve v tom čase sa rozbehnú práce aj na jeho druhom akvadukte. Počiatok má opäť u Aniene v Apeninách a čiastočne kopíruje trasu svojho predchodcu. Je však dlhší, vyšší a efektívnejší.
Pôvodná trasa meria približne 87 kilometrov. S prietokom 197 000 m³ vody za deň ide o najvýkonnejší „vodovod“ vôbec. Jeho hlavnou výhodou je to, že je vyššie položený a umožňuje zásobovať vodou aj tie časti mesta, kam sa predtým nedarilo životodarnú tekutinu dostať. Obidva Caligulove akvadukty sa pritom miestami stretávali. Bolo to tak napríklad v rímskej bráne Porta Maggiore, kde viedli vodu priamo nad sebou.
3. Súkromné závodisko
Projekt: aréna pre vozatajov
Vznik: po roku 40 n. l.
Rozmery: Na dĺžku merala okolo 540 metrov, na šírku mala cez 90 metrov.
Zaujímavosť: Obelisk si cisár nechal doviezť až z Egypta.
Zamyslený Caligula sa kochá pohľadom na Rím. Stojí na rozľahlej terase vily Horti Agrippinae, ktorá sa nachádza pod Vatikánskym pahorkom. Rezidenciu si v kedysi nehostinnej oblasti pretkanej močiarmi postavila cisárova matka Agrippina staršia (14 pred n. l.–33 n. l.). Pozemky a luxusné sídlo Caligula po jej smrti zdedil.
Zobraziť galériu (12)
(Zdroj: Vytvorené pomocou umelej inteligencie Google Gemini)
21-ročný mladík si tu necháva vybudovať impozantnú terasu „s otvorenou stĺpovou halou, ktorá poskytovala nádherný výhľad na Tiber a celé Večné mesto,“ ako opisuje súčasná talianska archeologička Maria M. Morciano. Tým to však nekončí. Okolité záhrady sú také obrovské, že Caligulovi po nástupe na trón umožnia splniť si jeden sen. Roku 40 n. l. začínajú na mieste vyrastať základy súkromnej arény pre preteky vozatajov…
Najpodivnejšia vec
Z prístavu Ostia vypláva na more unikátne plavidlo. Caligula nechce mať vo svojej rezidencii obyčajné športoviská. V jeho strede sa má k nebu týčiť mohutný žulový obelisk, ktorý však v tom čase stojí v Egypte. Dostať ho do Ríma nie je nič jednoduché. Krehký stĺp totiž meria 25 metrov a váži 331 ton.
Na jeho prepravu preto musí vzniknúť obrovská nákladná loď. „Išlo o najpodivnejšiu vec, aká kedy bola na mori videná,“ myslí si filozof Plinius starší (23–79 n. l.). Antický Rím zrejme dlhšie plavidlo skutočne nevidel. Plávajúci kolos má podľa rôznych zdrojov snáď až 95 metrov na dĺžku a 21 metrov na šírku. Na palube vraj unesie 1300 ton.
Veže aj obelisk
Len čo z vily Horti Agrippinae zmiznú cudzí vyslanci, ide sa Caligula pozrieť, ako pokračujú práce na aréne. Podľa talianskeho maliara Giovanniho F. Grimaldiho (1606-1680) má závodisko po dokončení na šírku cez 90 metrov a na dĺžku 161 metrov. Zrejme sa však pomýlil a aréna bola ešte výrazne dlhšia. Súčasné odhady hovoria zhruba o 540 metroch.
Zobraziť galériu (12)
(Zdroj: SITA/AP)
Na východnej strane športoviska sa nachádzajú státia pre pretekárske vozidlá a k nebu sa vedľa nich týčia dve veže. Najviac pozornosti však púta žulový stĺp v strede arény, dovezený z Egypta. V Ríme ho možno obdivovať dodnes. Ide totiž o slávny „Vatikánsky obelisk“, ktorý bol v roku 1586 z rozhodnutia pápeža presunutý do centra Námestia sv. Petra.
Miesto popráv
„Usporiadal v cirku mnoho hier, ktoré trvali od skorého rána až do večera; raz zaradil medzi preteky súboj s pantermi a inokedy hru zvaná Troja; niektoré z nich boli mimoriadne okázalé a závodná dráha v cirku bola pri nich pokrytá červenou a zelenou farbou,“ uvádza historik Suetonius.
Zobraziť galériu (12)
(Zdroj: Wikipedia)
Či sa tak dialo v aréne pod Vatikánskym pahorkom, však nie je isté. Historici sa skôr domnievajú, že sa Caligula otvorenia nového závodiska nedožil. Dokončené bolo podľa všetkého opäť až za Claudia. Meno napokon športovisko dostalo podľa cisára Nera (37–68 n. l.). Ten v ňom v roku 65 n. l. robil masové popravy kresťanov, ktorých vinil zo zapálenia Ríma. V Neronovom cirku mal byť ukrižovaný aj sv. Peter.
Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise HISTORY Revue.
Zobraziť galériu (12)