Jeho žena nebola taká známa ako on, no keď s ňou kráčal po ulici, stávalo sa, že ich ľudia zastavovali, aby im povedali: „Pán Kovár, vy ste výborný herec, ale takú lekárku, ako bola vaša pani, už nikdy mať nebudeme.“ Túto skúsenosť opísal František Kovár v rozhovore pre Katolícke noviny.
Boli polovičkou toho druhého
Na otázku, prečo treba precízne stvárniť aj malé postavy, ktoré sa na javisku vyskytnú len krátko, odpovedal s takou duchaplnosťou, akú by ste od neho čakali. „Všetko v živote istým spôsobom rezonuje. Dojem vo vás môže zanechať aj dvojminútový rozhovor s človekom, ktorého stretnete na ulici. Utkvie vo vás a istým spôsobom to s vami niečo urobí. Aj malé herecké postavy majú túto schopnosť. Často majú v deji podstatnú úlohu, preto je dôležité, aby boli stvárnené pravdivo, autenticky. Veď veľkých postáv nie je až tak veľa, väčšinu tvoria vedľajšie,“ osvetlil uznávaný herec a dlhoročný pedagóg.
S rolami na javisku je to podobné ako s tými v živote. František Kovár prežil so svojou nedávno zosnulou manželkou neuveriteľných 52 spoločných rokov. Zomrela v apríli minulého roku, no stále sa s jej stratou nevie vyrovnať. „Danka bola moja polovička a ja jej, spolu sme boli jeden celok. Boli sme navzájom takí prepojení, že ani teraz sa to nedá oddeliť.“
V dlhodobých pároch sa to zvykne stávať. Preživší má tendenciu rozprávať sa so svojou zosnulou polovičkou. Obľúbený herec to pozná tiež. „Keď prídem domov, poviem: Danka, už som tu, bol som tam a tam… Samozrejme, každý deň sa za ňu pomodlím, aj niekoľkokrát. Ďakujem Bohu, a hlavne Danke, že sme mohli spolu prežiť taký krásny život. Stále sa s jej stratou neviem vyrovnať. Prežili sme spolu krásny život.“
Viac sa nebála