Hovorili ste síce, že sa budeme rozprávať o kultúre, no v skutočnosti sa bavíme o tom, ako istá politická garnitúra zváža seniorov na podujatia s oplzlými vtipmi a nízkou, mentálne obmedzenou úrovňou diskusií. Toto nemá s kultúrou absolútne nič spoločné. Súvisí to skôr so systematickým ohlupovaním starších ľudí. Je to klamstvo, lož, pokrytectvo a čokoľvek iné, len nie kultúra.
Je to čistá politika tej najúbohejšej úrovne, aká sa vôbec vyskytuje. V podstate ide o zneužívanie celej seniorskej sféry, pretože dôchodcovia majú spravidla nízke príjmy a kvôli strave a tomu, že ich niekam bezplatne odvezú, sú ochotní to podstúpiť. Mnohí z nich podľa rozhovorov ani nevedia, kam vlastne idú. Je to podvod, rovnako ako celá politika tohto chrapúnskeho zoskupenia, ktoré sa nazýva sociálna demokracia. Samotný názov „Smer – sociálna demokracia” alebo „Hlas – sociálna demokracia” je už len vtipom. To je ako keby ste povedali… ani radšej nejdem hľadať prirovnanie, lebo na nič horšie by som asi neprišiel.
5 fotiek v galérii
Milan Kňažko
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Tí ľudia sú často uvádzaní do omylu. Z rozhovorov s nimi vyplynulo, že ich pozvali napríklad na koncert Karola Duchoňa, no nakoniec sa ocitli na účelovej politickej akcii jednej konkrétnej strany.
Áno, je to súčasť celej ich lživej kampane. Tak ako sú títo ľudia klamaní pred voľbami, sú klamaní aj po nich, pretože inak by sa táto garnitúra chrapúňov nedokázala udržať pri moci. Fungujú len vďaka pokrytectvu, lžiam a intrigám. To je všetko.
Ako teda vnímate dostupnosť skutočnej kultúry pre starších ľudí a seniorov?
Predovšetkým, kultúra u nás z hľadiska priorít nikdy nebola na popredných miestach. Každá doterajšia vláda síce deklarovala ako svoju prioritu vzdelanie, no zabudla na to, že jeho integrálnou súčasťou je práve kultúra. Vzdelanie bez kultúry totiž nie je skutočným vzdelaním. Na to, bohužiaľ, doteraz neprišli.
Platí to ako pre vzdelanie, tak aj pre kultúru. Za niekoľko týždňov či mesiacov totiž zdevastovali všetko, čo sa tu budovalo desiatky rokov. Rovnaké zdevastovanie nastalo v zahraničnej politike a takisto by som mohol pokračovať aj ekonomicky, keď sa pozrieme, kam sa dostávame v porovnaní s našimi susedmi. Je to celková degradácia spoločnosti, ktorej súčasťou je aj menej kompetentné vedenie kultúry. Snažím sa nájsť nejaký slušnejší výraz pre túto situáciu…
Skrátka, táto banda tupcov reprezentuje pomstu neúspešných. To, čo sa teraz deje na Slovensku, je neskutočné, pretože takíto ľudia by sa inak snáď ani neuživili. Dnes si dovoľujú posudzovať kultúru a umenie, hoci mu absolútne nerozumejú, a presadzujú tam len svoje nízke živočíšne pudy, keďže na nič iné nedorástli.
Od roku 1989 sme nezažili horšie obdobie, než je naša súčasná smutná realita. Tvrdím, že už dávno mali byť predčasné voľby. Neviem, prečo a na čo vlastne čakáme a na čo čaká opozícia. Tentokrát bude potrebné naozaj seriózne vyšetriť všetky tie zlodejiny a zneužívania právomoci.
5 fotiek v galérii
Milan Kňažko
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
A napokon si myslím, že v prípade toho hlavného, jedného z najväčších – ak nie priam najväčšieho – politického podvodníka bude musieť byť vyšetrené aj niečo, čo sa nazýva vlastizrada. Podľa mňa sú všetky atribúty tohto činu naplnené a je nevyhnutné to dôsledne vyšetriť.
Treba veľmi seriózne a objektívne vyšetriť to, ako je možné takto zničiť strategické postavenie krajiny vo vzťahu k jej budúcnosti bez toho, aby na to mal niekto legitimitu. Voľby predsa neznamenajú mandát na takúto zásadnú zmenu. Naše strategické smerovanie v zahraničnej politike bolo prijaté na základe širokej politickej a spoločenskej dohody. Na takúto zásadnú zmenu, na otočku smerom na takzvané štyri svetové strany, akú tento neoboľševík so svojimi pätolízačmi presadzuje, nemá žiadnu legitimitu ani mandát. Z môjho pohľadu je to v podstate vlastizrada.
Presne o tom sme sa rozprávali aj v predchádzajúcom rozhovore s režisérom Janom Hřebejkom, ktorý režíroval aj seriál Večne mladí, v ktorom účinkujete. On v rozhovore priznal, že mal pred vami spočiatku veľký rešpekt. Vnímal vás ako výraznú hereckú i politickú osobnosť a obával sa, či sa pre svoju politickú minulosť nebudete brať až príliš vážne. Stretávate sa s tým často, že z vás majú režiséri obavy a rešpekt?
Počul som o tom, ale osobne sa s tým nestretávam, pretože si nezakladám na tom, aby som v ľuďoch vzbudzoval nejaký rešpekt. V herectve je to tak, že vždy začínate od nuly. Človek pociťuje neistotu pri svojich vyjadreniach aj krokoch a ponúknuť niečo verejnosti do otvoreného priestoru je vždy risk. Hladina exhibicionizmu je u hercov, samozrejme, o niečo zvýšená, napokon, prečo by sa inak ukazovali verejnosti?
Myslím si, že človek sa nesmie brať príliš vážne. Nikdy som sa nebral vážne ani vo svojich politických funkciách a moc pre mňa nikdy nebola cieľom.
Keď som sa chcel venovať zahraničnej politike, založil som Ministerstvo medzinárodných vzťahov, ktoré som neskôr transformoval na Ministerstvo zahraničných vecí. Robil som to preto, aby bol štát garantom rozvoja kultúrnej sféry na Slovensku. Štáty ako Slovensko totiž vo svete nezaujmu svojou odstrašujúcou armádnou silou alebo ekonomikou, ale silou demokracie, kultúry a umenia. To je budúcnosť Slovenska v rámci Európy – byť zaujímavou a osobitou farbou v mozaike európskej a svetovej kultúry.
Ako nakoniec hodnotíte spoluprácu s režisérom Janom Hřebejkom?
Vzťahy boli naozaj veľmi dobré, nikdy sme nemali žiadne nedorozumenia. Naopak, z mojej strany tam bola plná dôvera a verím, že to bolo vzájomné aj zo strany režiséra. Vždy je však dôležité to, čo bude nakoniec na plátne.
To zatiaľ neviem posúdiť, lebo som to ešte nevidel. Keď som kedysi nakrútil svoj prvý film, točili sme ho asi tri alebo štyri mesiace. Potom som bol na premiére a zrazu za hodinu a dvadsať minút všetko zbehlo. Zažil som vtedy hlboký pocit frustrácie, pretože som na filme pracoval celé mesiace a zrazu sa to tak rýchlo skončilo. Mal som pocit, akoby mi niekto niečo ukradol.
Časom som si však zvykol, že vo filme nemôže byť úplne všetko a že na svoje vlastné emotívne zázemie a spomienky musím zabudnúť a vnímať len to, čo je priamo na obraze. Okrem toho, herec je pri sledovaní vlastnej práce vždy v konflikte záujmov, pretože má tendenciu myslieť si, že je najlepší. Málokedy je to však pravda, takých s objektívnym nadhľadom je medzi nami naozaj málo.
A dokážete sa na seba pozerať?
Nevyhľadávam to, nerobí mi to nejaké výnimočné potešenie, ale na druhej strane je dôležité vidieť sa. Pomáha vám to uvedomiť si, čo už nikdy v živote nechcete zopakovať, a poučiť sa z chýb. Kamera je totiž neuveriteľne citlivá a detail vás často rýchlo prezradí. Jedno privretie očí či pohľad o vás povie niekedy viac než 300-stranová kniha. Kamera vás skrátka úplne odhalí.
Je to podobné, ako keď kedysi Václav Klaus kradol to pero (Václav Klaus pri návšteve Čile v roku 2011 nenápadne vzal zo stola protokolárne pero a schoval si ho do vrecka, pozn. red.) – za minútu o sebe prezradil viac než za celý život. Kamera môže byť vaším priateľom, ale aj veľkým nepriateľom, ak vás prichytí pri niečom, čo by ste najradšej ukryli.
Čomu dávate prednosť? Preferujete prácu pred kamerou, alebo divadelné dosky?
V zásade mám radšej komornejšie prostredie. Medzi prácou pred kamerou a malým divadlom nie je až taký veľký rozdiel. Na divadelných doskách dnes hrám už len v menších divadlách. Nerád pôsobím vo veľkom priestore, pretože tam diváci z dvadsiateho radu už vôbec nevidia, čo si v danej chvíli myslíte. Tam im to musíte odovzdať cez veľké gestá a prácu s hlasom, inak by k nim emócia neprišla.
Som radšej, keď sme s divákmi v tesnej blízkosti, kde môžeme pracovať s detailmi. Nie preto, že by som chcel byť v detaile sám, ale pretože v komornom priestore stačí menej prostriedkov na to, aby sme si navzájom porozumeli viac. Človek vtedy musí menej hrať, ale o to viac premýšľať a sústrediť sa. Hovorí sa predsa, že herectvo je v prvom rade myslenie.
Pracujete momentálne na nejakom ďalšom filme alebo filmovom projekte? Môžete nám prezradiť niečo viac o tom, kde vás budeme môcť čoskoro vidieť?
Neviem, či to bude vyslovene čoskoro, ale na konci tejto jesene by som sa mal zúčastniť na jednom veľmi zaujímavom projekte. Malo by ísť o film natočený vo Francúzsku, no so slovenským zázemím. Scenár je veľmi pútavý, hĺbavý a tajomný – je to niečo, s čím sa človek nestretáva často.
Navyše sa bude natáčať v nádhernom prostredí v okolí Bordeaux. Viac už radšej neprezradím. Je tam neuveriteľne dobré víno a zdá sa, že by to mohla byť veľmi zaujímavá práca. Naozaj však nechcem nič predbiehať.
V každom prípade sa takto vraciate do Francúzska, rovnako ako v časoch, keď ste tam pôsobili ako mladý muž pred rokmi.
Áno. Ja a Francúzsko… Svojho času som tam našiel také zázemie – sám v sebe –, že som túto krajinu začal považovať za svoju. Francúzsko je mojím domovom doteraz. Skrátka som si ho akosi privlastnil a nosím si ho stále so sebou, bez akýchkoľvek problémov.
5 fotiek v galérii
Milan Kňažko
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Podobný vzťah mám napríklad aj s Českom. Napokon, aj preto hrám v češtine a často v tomto jazyku premýšľam. Za posledných dvadsať rokov som pôsobil v mnohých českých divadlách a myslím si, že to nie je v žiadnom rozpore, je to stále jedna sféra kultúry. Kultúra totiž nie je len o samotnom divadle, ale aj o tom, čo jete, čo pijete, aké pesničky počúvate a aký vzduch dýchate.
Vzduch v Čechách je iný než v Paríži a ten je zase iný než u nás. Kedysi sa v takých plechovkách predával parížsky vzduch. Keď ste ju otvorili a nadýchli sa, bol hneď preč. Neviem síce, či bol naozaj z Paríža, ale stálo to za ten pocit. Stále sa chodím veľmi rád nadýchnuť do Paríža aj do Prahy. Niežeby sa mi zle dýchalo v Bratislave, ale najlepšie sa mi dýcha v Tatrách.
K tomu Francúzsku. Vraciate sa tak aspoň k spomienkam na svoje študentské mladé časy?
Fyzicky sa tam už nevrátim, ale niekedy mám pocit, akoby som tam znova stál. Viem, že to nie je celkom skutočnosť, ale život nie je len o čistej realite. Život sú aj naše vlastné predstavy, sny a spomienky.