Roger Federer pózuje fotografom s trofejou po víťazstve vo finálovom zápase v mužskej dvojhre na grandslamovom turnaji vo Wimbledone 2017 Zdroj: SITA
BRATISLAVA – Roger Federer a súťažný tenis. Na toto dokonalé slovné spojenie sme si za posledné štvrťstoročie s veľkou radosťou zvykli a nikto z nás si nechcel pripustiť, že by sa na tom malo niečo zmeniť.
Iste, všetci sme tak trochu tušili, čo nás raz čaká a neminie, napriek tomu nás správa z 15. septembra 2022 hlboko zasiahla. A mnohých aj rozplakala.
Čas sa však zastaviť nedá a Rogerova kariéra nie je výnimkou. Pri srdci nás ale môže hriať fakt, že tenisový umelec s iniciálami RF neodišiel do športového dôchodku tuctovo, ale spôsobom, akým sa vždy prezentoval. Presne tak, ako hral, ako žije, ako si zaslúži. Jednoducho PeRFektne.
Skúste sa na chvíľu vžiť do jeho kože…
Ešte raz si môžete zaviazať šnúrky pred zápasom, navliecť si potítko a čelenku, potľapkať trénerov i najbližších. Nastupujete do natrieskanej haly s kapacitou dvadsaťtisíc miest. V meste, ktoré pre vás znamená veľmi veľa. Viete, že odohráte posledný duel v súťažnej kariére. Sledujú vás stovky miliónov ľudí na celom svete.
Pred vami kráča Rafael Nadal, váš dlhoročný protivník, dnes spoluhráč. Za vami pochoduje Björn Borg, legenda minulého storočia a človek, ktorého maximálne rešpektujete. V hľadisku sedia Rod Laver, Stefan Edberg a mnohé ďalšie osobnosti. Kapitánom súperovho tímu je John McEnroe. Ste obklopení velikánmi, ktorých ste vždy obdivovali.
Takto vyzerá derniéra, akú si zaslúži kráľ tenisu. Last dance, aký si história nepamätá. A najlepší možný odkaz i posolstvo pre tento svet. Pre všetkých šialencov, ktorí vedú malé i veľké vojny, pre všetkých nenávistných a závistlivých prospechárov, ktorí vidia iba seba a nikoho iného.
Napokon, s kým iným a ako inak mal Roger Federer odcválať do tenisového dôchodku, než skutočnou oslavou tenisu po boku dlhoročných rivalov Rafu Nadala, Novaka Djokoviča a Andyho Murrayho? Hádam nie úbohou prehrou v druhom kole Australian Open? Alebo len tak? V tichosti?
Iste, iste, dať kariére zbohom a zamávať fanúšikom na tenisovo najposvätnejšej ulici s názvom Church Road, v čisto bielom odeve, s wimbledonskou trofejou v rukách, by bolo určite krásne, čoby nie, ale Laver Cup bol ešte špeciálnejšia príležitosť a dokonale súznel s Federerovým charakterom a videním sveta.
Galéria fotiek (192)
Legendárna snímka z Laver Cupu 2022 – Roger Federer a Rafa Nadal počas vystúpenia britskej speváčky Ellie Goulding spoločne sedeli na lavičke, držali sa za ruky a plakali. Zdroj: Profimedia
Lepšiu bodku za kariérou si nemohol vysnívať ani v tom najbláznivejšom sne. Na turnaji, ktorý sám vymyslel a spoluzakladal, v metropole, ktorá mu roky prinášala toľko radosti, bok po boku chlapíka, s ktorým vytvoril azda najúžasnejšiu rivalitu v dejinách tenisu a športu vôbec. A v neposlednom rade v spoločnosti milujúcej manželky, štyroch detí a oboch rodičov.
Nikto sa počas onej pamätnej noci nemusel hanbiť za slzy. Plakali úplne všetci. Obecenstvo v londýnskej O2 aréne i televízni diváci na opačnej strane planéty, Federerova rodina a blízki priatelia, ale aj ľudia, ktorí sa s ním naživo nikdy nestretli. Muži, ženy, deti. Každý, komu v hrudi bije srdiečko. A najmä sám Roger.
Ak sa vám zazdá, že práve Federerova rozlúčka bola tou najúžasnejšou a najemotívnejšou v histórii športu, azda ani nebudete ďaleko od pravdy. Koniec-koncov, moment, keď Rafa vzlykal, bol všehovoriaci. Ruku na srdce, už ste niekedy videli športovca nariekať, keď končil kariéru jeho najväčší rival? My nie.
Od pravdepodobne najemotívnejšieho večera v dejinách tenisu uplynuli už bezmála štyri roky, a predsa sa nám zdá, akoby to bolo včera.
Roger Federer je už dlhší čas športovým dôchodcom a od soboty 29. augusta 2026 aj novým členom Medzinárodnej tenisovej siene slávy.
A toto je jeho príbeh.
Odmalička prahol po dokonalosti
Bazilej, 8.8. 1981. Deň, kedy na svet prišla budúca legenda. Niet divu, že práve osmička je Federerovo šťastné, možno až osudové číslo, sprevádza ho celučičký život. Okrem faktu, že v dátume narodenia má hneď tri osmičky, tak vo Wimbledone, turnaji svojich snov, triumfoval symbolicky osemkrát. Viackrát než ktokoľvek iný.
Roger už ako malé ucho miloval šport. Futbal, basketbal, tenis, ping pong, skrátka všetko, čo sa hrá s loptou alebo loptičkou. Mal všeobecný talent, bol dobrý v každom športe, ktorému sa venoval. Našťastie, zvíťazil tenis.
Rodičia Robert a Lynette ho nikdy do ničoho netlačili, práve naopak, položili pod neho základnú matricu a umožnili mu rozvíjať sa podľa vlastnej chuti a vôle. Boli neobyčajne trpezliví a féroví, preto nehrozilo, žeby sa snažili prostredníctvom svojich detí Rogera a Diany splniť si vlastné nenaplnené sny či ambície.
Blízko rodičovského domu, hneď za rohom, pod nosom alebo čo by kameňom dohodil, sa každoročne na jeseň koná turnaj ATP pod názvom Swiss Indoors.
Federerova mamička – zdatná a úspešná amatérska tenistka – tam roky pomáhala ako dobrovoľníčka a pracovala v administratíve turnaja. V roku 1994 na tomto prestížnom podniku „brigádoval“ ako zberač loptičiek aj jej trinásťročný syn Roger.
Kto by si vtedy pomyslel, že už o štyri roky neskôr, v prekrásnom stánku St. Jakobshalle ležiacom na okraji Bazileja, vyzve ikonu deväťdesiatych rokov Andreho Agassiho a že s desiatimi titulmi a celkovo pätnástimi finálovými účasťami sa stane absolútnym rekordérom podujatia?
Kto len vtedy mohol šípiť, že medzi Ženevským a Bodamským jazerom, v krajine alpských lyžiarov, ementálu, značkových hodiniek, bánk či ikonickej „fialovej“ kravy, no najmä v krajine, ktorá s výnimkou Martiny Hingisovej a Marca Rosseta dovtedy nevychovala žiadnu tenisovú hviezdu svetového formátu, práve vyrastá jeden z najlepších, ak nie vôbec najlepší tenista všetkých čias?
Galéria fotiek (192)
Federer vyhral vo dvojhre 103 turnajov na okruhu ATP vrátane desiatich triumfov v Bazileji. Na domácom podniku si pripísal aj svoj posledný titul v kariére. Zdroj: Profimedia
Nie každý vie, že medzi terajším Federerom a Federerom tínedžerom, nemôžeme dať znamienko rovná sa. Mladý Roger totiž pripomínal všetko možné, len nie pokojného elegána a budúceho šampióna.
Nepochybne, už ako násťročný bol mnohonásobne nadanejší než jeho rovesníci, ale tak, ako mnohí nezbední šarvanci, ani on sa nevedel zmestiť do kože. Mal horúcu hlavu, v ktorej sa miesili pocity hnevu, frustrácie, sklamania, ale aj obrovských (a dlho nenaplnených) očakávaní od seba samého.
Kdeže, nechápte nás zle, Federer nikdy nebol ozajstný grázel, to ani omylom, svoj hnev zameral predovšetkým na seba, nie na druhých. Nehašteril sa so súpermi ani s rozhodcami, ako niektorí jeho slávni predchodcovia, ale sám so sebou, so svojimi démonmi.
Mával rukami, nadával si do idiotov, prelial hektolitre sĺz, šermoval raketou a ustavične hromžil – dokonca aj vtedy, keď zahral víťaznú loptičku a získal fiftín, ale nebol celkom stotožnený so spôsobom, akým sa k nemu dopracoval.
Ako perfekcionistu ho neuspokojil šedý priemer, chcel podstatne viac. Vedel, že do vienka dostal obrovský talent, veľmi dobre poznal vlastné možnosti, a tak už v skorom veku sníval a prahol po dokonalosti. Lenže tá nie a nie prísť.
Pripomínal neobrúsený diamant. Napriek tomu, že bol generačným talentom, juniorskou svetovou jednotkou a vyhral aj chlapčenský Wimbledon, trvalo mu pomerne dlho, kým sa naučiť čeliť tlaku a naplno prerazil aj medzi mužmi.
Varovné signály neraz až zahanbených rodičov, že ho prestanú finančne podporovať a voziť na turnaje, ak mieni aj naďalej mrhať svojím potenciálom a strácať nad sebou kontrolu, nezobral na ľahkú váhu. Našťastie – nielen preňho samotného, ale aj pre nás všetkých – Federer si včas vstúpil do svedomia a začal trénovať oveľa precíznejšie, ako kedykoľvek predtým.
Pochopil, že ak chce vyhrávať, musí zapracovať na svojich slabinách. Kondičná pripravenosť a psychická odolnosť sa stali poslednými dielmi Federerovej víťaznej skladačky.
Dozrel fyzicky aj mentálne, ako človek dospel. Nemienil premárniť ani omrvinku svojho talentu. A že ho mal na rozdávanie…
Zmenila ho životná láska, ale aj srdcervúca tragédia
Hovorí sa, že za každým úspešným mužom treba hľadať ženu. Výnimkou nie je ani životný príbeh Rogera Federera.
Azda najzásadnejší vplyv na nezvyčajnú premenu z horkokrvného búrliváka na elegantného sympaťáka má rodinné šťastie, ktoré mu do života vniesla Mirka Vavrincová.
S Rogerom sa dali dohromady počas olympiády v Sydney v roku 2000. V posledný deň hier sa prvýkrát pobozkali a už sa nikdy viac nerozdelili.
Do veľkej miery to bola rodáčka z Bojníc, kto odklial Švajčiarovu mizériu. Kým sa zoznámili, Federer nevyhral ani jeden turnaj na okruhu ATP. Prehrával s priemernými tenistami, lámal rakety a oveľa viac než s protivníkmi na opačnej strane dvorca, bojoval sám so sebou a svojím temperamentom.
O tri roky staršia Mirka sa pre lásku svojho života doslova obetovala. Rozhodla sa ukončiť vlastnú tenisovú kariéru, ktorú do veľkej miery poznačili zranenia, aby mohla podporovať svojho milovaného muža. Stála pri Rogerovi v dobrom aj zlom, bola jeho manažérkou, prvou fanúšičkou, ale aj bútľavou vŕbou a istotou, o ktorú sa mohol vždy oprieť.
Švajčiarka so slovenskými koreňmi nikdy necítila potrebu byť stredobodom pozornosti. Pohybovala sa v ústraní, mimo žiary reflektorov i kamier. Neposkytovala takmer žiadne rozhovory médiám a dodnes nemá ani jeden účet na sociálnych sieťach. Mnohí by Mirku podľa hlasu ani nespoznali, keďže ju nikdy predtým nepočuli verejne rozprávať.
Verejnosť ju mala možnosť vídavať len pri jedinej príležitosti – keď z lóže podporovala svojho manžela počas jeho zápasov. Aj sám Federer v minulosti neraz priznal, že práve Mirka mu pomohla dospieť a bez jej podpory by len sotva naplnil svoj tenisový potenciál.
Galéria fotiek (192)
Jeden z najkrajších a najstabilnejších párov športového sveta. Láska Rogera a Mirky sa začala písať v roku 2000 na olympijských hrách v Sydney. Zdroj: Profimedia
Ďalším bodom zlomu, pre stále mladého a nevyrovnaného muža mimoriadne zdrvujúcim, bolo úmrtie jeho zbožňovaného trénera, priateľa a mentora Petra Cartera.
Na druhý svet sa pobral rok predtým, ako Roger získal svoj prvý grandslamový titul vo Wimbledone…
Písal sa august 2002. Švajčiar hral práve turnaj Masters v kanadskom Toronte, keď sa dozvedel o tragickej dopravnej nehode počas svadobnej cesty na Safari v Krugerovom národnom parku v Južnej Afrike, pri ktorej prišiel o život jeho tenisový otec i spoločník v jednej osobe.
Federer na Cartera nedal dopustiť. Čokoľvek mu rodák z Adelaide poradil, poslúchol ho na slovo, lebo mu bezvýhradne dôveroval.
Keby sa mal poďakovať niekomu za svoju brilantnú techniku (ak si nateraz odmyslíme faktor prirodzeného talentu, ktorého mal Roger ako maku), tak by to určite bol Carter. Bez pomoci a rád vždy pozitívneho, vysmiateho a skromného Austrálčana, by Roger nikdy nebol tým Rogerom, ktorého všetci poznáme. Virtuózom, umelcom, maestrom. A možno by namiesto jednoručného bekhendu hral obojruč.
Carterova smrť bola pre Federera nielen šokom a osobnou tragédiou, akú dovtedy a ani potom už viackrát nezažil, ale aj budíčkom. Práve Petrov smutný odchod zo sveta raz a navždy zmenil jeho prístup k tenisu. V tej chvíli si uvedomil, aké veľké má šťastie, že môže byť profesionálnym hráčom a že bez tvrdej práce a mentálnej vyzretosti sa na tenisový Everest určite nevydriape.
Zároveň ani za svet nechcel dopustiť, aby bol Peter kdesi „tam hore“ svedkom športového nešťastia, ako jeho zbožňovaný tenisový syn zahodil a premrhal svoj obrovitánsky talent.
Keď sa reportérka CNN Christine MacFarlaneová, krátko pred štartom Australian Open 2019 spýtala Federera na to, čo by dnes na jeho dvadsať grandslamových titulov povedal Peter Carter, dojatý Švajčiar sa nekontrolovateľne rozplakal…
Roger na svojho kouča a priateľa z mladosti nikdy nezabudol, dodnes je v kontakte s jeho rodičmi Bobom a Dianou, ktorým ešte počas aktívnej kariéry pravidelne platil cestu do Melbourne, aby sedeli v jeho lóži počas Australian Open.
Tak veľa preňho znamenal.
Narodil sa snáď s raketou v ruke?
Roger Federer vletel na svetovú scénu v najlepšom možnom čase.
Na prelome tisícročí, keď už postupne doznievala éra amerického superdua Pete Sampras – Andre Agassi, hľadal tenisový svet nového hrdinu. Odlišného od tých predošlých. Dostatočne charizmatického, originálneho, so schopnosťou spájať a nie rozdeľovať. Niekoho, kto zaplní vzduchoprázdno a prinesie čerstvý vánok.
A ideálne takého, čo na tróne vydrží o niečo dlhšie než jeho predchodcovia. Pamätníci dobre vedia, že v období rokov 1996 – 2001 sa na poste svetovej jednotky vystriedalo desať rôznych mien, pričom funkčné obdobie niektorých z nich trvalo kratšie ako školské prázdniny.
Aj Federer dlho hľadal recept, ako namiešať víťazný kokteil. Keď ho po rokoch pátrania našiel, ked konečne pochopil, ako má poskladať pomyselné puzzle tak, aby do posledného dieliku využil svoj obrovský talent, už bol na nezastavenie. Tenisu sa zmocnil tak, ako nikto pred ním. Spôsobom, aký nemá obdobu.
Na rekapituláciu Rogerových úspechov, víťazstiev a rekordov, od momentu, čo prvýkrát siahol po rakete s loptičkou až po záver jeho kariéry, by sme potrebovali wordovský dokument s desiatimi alebo pätnástimi stranami, možno ani ten by nestačil.
Lenže tenisový príbeh Pána dokonalého nebol, nie je a ani nikdy nebude iba o víťazstvách, grandslamových tituloch či rekordoch. Odkaz, ktorý po sebe „Fedex“ zanechal, je podstatne mocnejší a má punc nesmrteľnosti.
Málokto Federerovu výnimočnosť vystihol lepšie než legendárny Švéd Mats Wilander, ktorý pred mnohými rokmi zahlásil, a tak trochu aj pobavil, že by si rád niekedy obul Rogerove tenisky, aby zistil, ako sa človek cíti, keď hrá tak dokonale.
Naozaj, dívať sa na švajčiarskeho maestra v akcii na tenisovom dvorci s ikonickou wilsonkou v jeho pravačke, to je ako sledovať a obdivovať Ludwiga van Beethovena, keď skladá 9. symfóniu. Óda na radosť.
Narodil sa azda tento vlasatý šibal s raketou v ruke? Poslali ho sem tenisoví bohovia, aby predviedol nám, obyčajným smrteľníkom, ako sa dá hrať tenis?
Pamätníci by mohli potvrdiť, že nikdy predtým nezaznamenali tenistu s tak elegantným, šikovným a variabilným prejavom, akým sa prezentoval Roger. Žiaden iný hráč nevlastnil pestrejší arzenál zbraní a neudieral do loptičiek s takou neuveriteľnou ľahkosťou a gráciou.
Už od úplného začiatku bolo každému jasné, že zdĺhavé „pinkačky“ od základnej čiary nie sú jeho šálkou kávy. Roger nikdy nechcel hrať stereotypne a už vonkoncom nie nudne, razil diametrálne odlišnú filozofiu. K bodom nechodieval okľukou, ale skratkou. S rozumnou dávkou rizika, no ofenzívne a kreatívne.
Oveľa viac ho tešila výmena zakončená vlastným víťazným úderom než nevynútenou chybou svojho súpera. S nevídanou ľahkosťou a prakticky bez kvapky potu triafal, zrýchľoval a umiestňoval loptičky takým spôsobom, akoby to bola tá najbanálnejšia vec na svete.
Abecedu tenisu pozná od A po Z. Vždy vedel čímsi prekvapiť, prakticky počas jediného gemu dokázal vytasiť každučký úder, na aký si len spomeniete.
Tradičná procedúra pred servisom a potom už len nechytateľná rana na „téčko“. 15:0. C´mon!
Ideme ďalej. Lišiacky rotované podanie von z dvorca, okamžitý krížny forhend do protipohybu, následne Federerov skvostný slajz po čiare, pravdepodobne najlepší čopovaný bekhend v histórii tenisu, letiaci milimeter nad páskou a dopadajúci tesne pred základnou čiarou, aby výmenu zakončil bleskurýchlym nábehom k sieti a sériou učebnicových volejov. Alebo dokonalým stop volejom. 30:0. Chum jetzt!
Ďalšia výmena je atletická, ale ani tam Roger nezaostáva. Strieda topspinové forhendy a bekhendy ako vystrihnuté zo skrípt tenisu, v kombinácii s pevnou obranou a ladným pohybom pripomínajúcim balet. Potom nachytá protivníka na hruškách a vytiahne z klobúka kraťas, presný a spoľahlivý ako švajčiarske hodinky. 40:0. Allez!
A na záver gemu ďalšia časť z prednášky pána profesora Federera. Najskôr netrafí prvý servis a súper hneď zacíti šancu. Dostane tenisovú legendu pod tlak a keď si už myslí, že má vo vrecku prvý víťazný fiftín, objaví sa nekompromisný „Feďo“ a senzačne zahraným „tweenerom“ či bekhendovým smečom v krkolomnej pozícii ho zaraz vyvedie z omylu a pošle do bufetu na párky s horčicou.
Game, Federer!
Galéria fotiek (192)
Švajčiarsky maestro povýšil tenis na umenie. Zdroj: SITA/AP/Andy Wong
Nie, nepreháňame. 185 centimetrov vysoký virtuóz dokázal zarmútiť protivníkov z bársakého miesta na kurte a bolo mu vonkoncom jedno, aký variant si zvolí. Ak mal svoj deň a cítil loptičku, bol schopný poraziť úplne kohokoľvek a to na ktoromkoľvek kurte. Pravdaže, s výnimkou Rafaela Nadala na dvorci Philippea Chatriera…
Zatiaľ čo jeho oponent na opačnej polovici ihriska bol šťastný ako blcha, keď sa mu podarilo dostať na kobylku a ešte raz vrátiť dianie na druhú stranu, on si v pokoji mohol zalistovať v skriptách úderov a vybrať si, čímže ho definitívne dorazí.
Ďalším plusom, ktorý fanúšikovia tenisu vždy nesmierne oceňovali, je, že na rozdiel od mnohých iných tenistov a tenistiek, Roger nikdy nenaťahoval zbytočne čas, ale hral plynulo a rýchlo. Ak by ste chceli spočítať všetky gemy, ktoré pri svojom podaní vyhral do šesťdesiatich sekúnd, celkom určite by vám na to nestačil ani celý jeden víkend.
Kúzlo Federerovho servisu spočívalo v excelentnej technike, variabilite, nepredvídateľnosti a fantastickej rotácii, vďaka čomu z oponenta zväčša urobil iba štatistu. Nemusel podávať rýchlosťou 230 km/h ako známi delostrelci Andy Roddick, John Isner či Ivo Karlovič.
Mal iné prednosti. Dokázal účinne umiestniť loptičku skoro vždy tam, kam sa mu zachcelo. Čiary ostreľoval s takou chirurgickou presnosťou, no prakticky stále s rovnakým nadhodom, že bezradný súper nemal vôbec šajnu, kam bude loptička smerovať. Na téčko, von z kurtu, na telo, Roger mal v talóne každučkú alternatívu. Jeho „mäkké“ esá, navonok pomalé, ale s vražednou rotáciou, boli pastvou pre oči.
Ako málokto Federer operoval okolo základnej čiary, neraz dokonca meter pred ňou. Svoj vychýrený pohyb – mimochodom, v teniskách nosil dva páry ponožiek naraz hlavne ako prevenciu proti pľuzgierom – smerom do dvorca realizoval tak precízne, že by si ho mohol nechať patentovať.
Zbožňoval triafať loptičku bleskurýchle po odskoku, čím mimoriadne zrýchľoval hru a dostával súperov do úzkych. Diváci sediaci kdesi v 39. rade monštruózneho štadióna Arthura Ashea si museli šepotať, že ten génius tam dolu hrá ping pong a nie tenis.
Aby toho nebolo málo, bazilejský drahokam neplytval energiou, narábal s ňou veľmi hospodárne. Mal do najmenších detailov premyslené, kedy preradiť na vyšší rýchlostný stupeň a kedy, naopak, zvoľniť. Azda aj preto ho dlhé roky obchádzali vážnejšie zranenia. Aj preto často vyzeral tak, že sa vôbec nepotí.
Ani ten najväčší kritik nemôže poprieť, že legendárny Švajčiar dokázal z tak brutálne vyčerpávajúcej a navonok triviálnej hry, ktorá spočíva v premiestňovaní žltého chlpatého čuda z jednej strany kurtu na druhú, urobiť niečo jednoduché a pôvabné.
Roger Federer nemá vo svete tenisu páru. Hral presne tak, ako by túžil hrať každý z nás. Nikto v minulosti nepredvádzal tenis ako on a možno už nikto tak hrať nebude.
Zlatá éra tenisu
Ktorý súboj si najväčšmi zaslúži na čelo nálepku s označením GOAT, teda skratku pre najväčšiu tenisovú rivalitu všetkých čias?
Sto ľudí, sto chutí. Niekto povie Federer – Nadal, druhý zas preferuje rivalitu Djokovič verzus Nadal, tretieho najviac fascinovali súboje Borga s McEnroeom, štvrtý vyrastal na zápasoch Samprasa s Agassim.
Čo meno, to pojem. Čo hráč, to legenda. Čo éra, to epická bitka.
Nalejme si však čistého vína. Pri všetkej úcte k iným duelom, aké sa kedy vo svete tejto nádhernej hry objavili a zabávali fanúšikov po celej planéte, rivalita Rogera s Rafom nad všetkými jednoducho vyčnieva.
Na jednej strane elegantný virtuóz, na druhom póle tenisový Rambo, pravák proti ľavákovi, jednoručný bekhend kontra obojručný, majster útoku a variability v konfrontácii s pekelne rýchlym a silným atlétom, vládca wimbledonskej trávy verzus kráľ parížskej antuky, pokojný elegán zoči-voči hladnému a nahnevanému býkovi.
Zápasy Federera s Nadalom skutočne pútali toľkým množstvo špecifík a kontrastov, že prakticky okamžite sa zaradili medzi nesmrteľné klasiky a stali sa najfascinujúcejším a najsledovanejším duelom v histórii tenisu a možno aj športu vôbec.
Niet pochýb o tom, že práve Nadal, ale aj Djokovič, sú najväčšou prekážkou, výzvou, motiváciou, šťastím i nešťastím Federerovho tenisového života. Hoci Roger nikdy nezápasil s nedostatkom víťazného apetítu, Rafovo a Noleho dýchanie na krk ho bez akýchkoľvek pochýb posunulo na inú úroveň. Formoval ich presne tak, ako oni formovali jeho.
Galéria fotiek (192)
Zlatá éra tenisu a jej hlavní protagonisti – zľava Novak Djokovič, Roger Federer, Rafael Nadal a Andy Murray Zdroj: TASR/AP/Christophe Ena
Keď medzi vami panuje zdravá konkurencia, potom je úplne prirodzené, že na seba budete tlačiť a stanete sa lepšími hráčmi aj ľuďmi. Nastúpiť na dvorec proti o päť alebo šesť rokov mladším rivalom pre dlhé obdobie neohrozeného vládcu tenisu znamenalo, že si musí siahnuť až na dno síl a vytasiť tie najgeniálnejšie úderové kombinácie, ak chcel pomýšľať na úspech. A niekedy mu nestačilo ani to.
Bolo nádherné sledovať, ako sa vzájomne tlačia. Možnosť priblížiť sa k tenisovému kráľovi, ba čo viac, túžba ho prekonať, museli byť pre oboch silným hnacím motorom. A pre Rogera motiváciou udržať sa na tróne. Všetci traja velikáni boli nútení neustále pridávať do hry nové a neokukané prvky, a aj po rokoch vzájomných súbojov vyrukovať s niečím originálnym, s niečím, s čím ich oponent nepočítal.
Zatiaľ čo Švajčiar veľmi rád a ochotne diktoval tempo hry, menil rytmus a chodil si po víťazné loptičky, Španiel a Srb preferovali celkom odlišnú stratégiu. Svojho soka mučili nadpozemskou mentálnou odolnosťou, dychberúcou fyzickou disponovanosťou a neomylnou, priam strojovou defenzívnou hrou, obzvlášť v kritických chvíľach zápasov.
Niet pochýb, že nebyť Nadala s Djokovičom, Federer by s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou minimálne raz zavŕšil kalendárny Grand Slam (v rokoch 2006 a 2007 mu chýbal iba Pohár mušketierov) a podčiarkol by tak svoj status najväčšej legendy a najúspešnejšieho hráča v dejinách.
História si pamätá hlavne šampiónov, dnes už nikoho nezaujíma, kto bol v danom zápase lepším hráčom, kto mal viac brejkbalov alebo mečbalov. Dôležité je iba to, kto na konci dvihol nad svoju hlavu víťaznú trofej. Pravdou však je, že Federer mohol mať na svojom konte podstatne viac grandslamových titulov.
V poriadku, na French Open nemal nárok, pokiaľ proti nemu stál toreador z Manacoru, ale na zvyšných turnajoch veľkej štvorky poprehrával aj také stretnutia, v ktorých bol lepším hráčom a keď už mal víťazstvo takpovediac na dosah. Veď si len spomeňme na epické finále Wimbledonu 2008 a srdcervúcu prehru s Nadalom, alebo na porážky s Djokovičom na US Open 2010 a 2011, nehovoriac o Wimbledone 2019.
Dnes môžeme s pokojným svedomím vyhlásiť, že postupné a čoraz intenzívnejšie dobiedzanie Nadala a o čosi neskôr aj Djokoviča, prípadne Andyho Murrayho, bolo pre Bazilejčana výhrou v lotérii a jednou z najdôležitejších vecí, ktoré sa mu počas tenisovej kariéry prihodili. Ako keď Mikaela Shiffrinová našla svoju rivalku v Petre Vlhovej, alebo najnovšie Armand Duplantis v Emmanuilovi Karalisovi.
Bez dotieravých konkurentov by kariérna trajektória najlepších športovcov vyzerala až príliš priamočiaro, až priveľmi triviálne a bez prekážok. Bola by to síce krasojazda, ale bez potu a krvi. Určite uznáte, že ťažko vybojované víťazstvá v maratónskych päťseťákoch chutia oveľa sladšie a majú aj väčšiu váhu, než hodinu a pol trvajúca spanilá jazda s výsledkom 6:2, 6:0 a 6:3.
Kto by Federera naháňal i frustroval, ak nie jeho dvaja najväčší súperi? Ruku na srdce – zažili by sme také grandiózne zápasy? Ani náhodou nechceme uraziť Andyho Roddicka, Lleytona Hewitta, Marata Safina, Juana Martina del Potra, Stana Wawrinku, či Tomáša Berdycha no oni na Federera nikdy nemali. Mohli ho poraziť, ale nie porážať.
Samozrejme, každý z nás obdivuje dominantných futbalistov, hokejistov, basketbalistov, lyžiarov, atlétov, plavcov alebo cyklistov, zbožňujeme, ked prekonávajú samých seba a píšu históriu, ale ešte vzrušujúcejšie je, keď ich vidíme pod tlakom, trpieť a čeliť nepríjemným polenám pod nohami. Práve vtedy sa ukáže ich skutočná sila a charakter.
Máme nepredstaviteľné šťastie, že sme žili a čiastočne stále žijeme (hoci už bez hrajúcich Federera i Nadala) v zlatej ére tenisu. V ére, na ktorú budú spomínať ešte celé generácie. Aj v roku 2076.
Napokon, čísla nikdy neklamú. Od Wimbledonu 2003 (prvý titul Federera) až do US Open 2023 (zatiaľ posledný titul Djokoviča) si traja králi tenisu rozdelili 66 zo 79 grandslamových trofejí.
Ako by povedal Novak – Not tooo baaaaad!
Nová raketa, ešte lepší Roger
Roger Federer po sebe zanechal odkaz, ktorý presahuje rámec športu. Odkaz, že vek je iba číslo v občianskom preukaze a človek je iba taký starý, na koľko sa sám cíti.
V rokoch, keď sa mnohí exšportovci zaslúžene opaľujú na pláži, už v strednom veku si užívajú akýsi dôchodok, cestujú a objavujú krásne zákutia našej planéty a na profesionálnu kariéru nemajú ani pomyslenia, sa tenisový matuzalem preháňal po kurtoch a neraz vyučoval aj o polovicu mladších vyzývateľov.
Pred desiatimi rokmi prvýkrát pauzoval s kolenom a mnohí pochybovači ho veľmi oduševnene posielali do starého železa. Považovali za bláznovstvo, že by ešte niekedy mohol držať krok s tými najlepšími a vyhrávať zápasy na tri víťazné sety.
On sa ale zaťal a boli z toho ďalšie tri grandslamové trofeje – dvakrát po sebe ovládol Australian Open (2017 a 2018) a raz triumfoval aj vo Wimbledone (2017).
Predovšetkým v roku 2017 vyzeral Federer tak sviežo, ako už dlho nie. Akoby vypil elixír mladosti. Popieral všetky mýty o (ne)dlhovekosti tenistov a aj po bezmála dvadsiatich rokoch na scéne čaroval spôsobom, ktorý dvíha ľudí zo sedadiel. Dokonca aj podľa Nadala hral Federer práve v tomto roku najlepší tenis vo svojej kariére.
Okrem Australian Open a Wimbledonu zvíťazil aj na turnajoch ATP Masters 1000 v Indian Wells a Miami, premožiteľa nenašiel ani v Šanghaji, či na 500-vkových podnikov v Halle a doma v Bazileji.
Vo veku 36 rokov a 195 dní sa stal najstaršou mužskou svetovou jednotkou v histórii (neskôr ho prekonal Novak Djokovič) a prakticky na sklonku kariéry mal v strhujúcom wimbledonskom finále proti podstatne mladšiemu a v špičkovej forme hrajúcemu Srbovi, dva mečbaly.
Galéria fotiek (192)
Federer drží trofej pre víťaza Australian Open v roku 2018. Bol to preňho jubilejný 20. grandslamový titul a zároveň posledný v jeho kariére. Zdroj: SITA/AP/Dita Alangkara
Pochvalu si zaslúži aj Federerova odvaha experimentovať, obzvlášť v neskorších fázach kariéry. Ako príklad možno uviesť herný variant „SABR“ (The Sneak Attack by Roger, resp. Rogerov neočakávaný útok), ktorý spočíval v returne halfvolejovým úderom s následným bleskovým nábehom k sieti.
Spočiatku šlo iba o nevinnú zábavku na tréningoch pred turnajom v Cincinnati v roku 2015, no keď si Federer uvedomil, že mu prináša úspech, začal tento neortodoxný štýl používať aj v ostrých zápasoch.
Vedel, že ak chce konkurovať mladším chlapcom, musí vystúpiť z komfortnej zóny a prispôsobiť svoju hru pribúdajúcemu veku, súperom i aktuálnym možnostiam. A keďže bolo nad slnko jasnejšie, že omnoho sviežejších a fyzicky skvele pripravených protivníkov neokabáti maratónskymi výmenami zo základnej čiary, začal čoraz viac poškuľovať po oldschoolovej taktike servis – volej.
Upravil aj svoj kalendár a skresal počet podnikov, na ktorých štartoval. Už nehral vždy a všade, prioritu dostali grandslamy a veľké turnaje na tráve a tvrdom povrchu, antuka šla na vedľajšiu koľaj.
Ba čo viac, ubral na hmotnosti, zapracoval na bekhende a presedlal na raketu s väčším výpletom. Nové náčinie prinieslo želaný efekt. Pôvodná, iba 90-palcová raketa síce podporovala Rogerov unikátny cit pre loptičku a dokonale ladila s jeho perfektnou technikou forhendu i slajzu, ale s prechodom na 98-palcovú raketu výrazne znížil počet nečisto trafených úderov (hlavne z bekhendu) a navyše prospela aj jeho boľavému chrbtu.
Obzvlášť pod vedením Stefana Edberga, Federerovho idolu z pubertálnych čias, a neskôr pod taktovkou Ivana Ljubičiča, fungoval herný štýl s častými výpadmi na sieť a agresívnejším bekhendom, viac než znamenite. So znovuzrodeným jednoručákom, pohybom dvadsaťpäťročného šarvanca a ešte nátlakovejším prejavom dosahoval excelentné výsledky.
Za všetko hovorí štatistika Federera proti Nadalovi. Z posledných ôsmich stretnutí s antukovým kráľom ovládol až sedem a aspoň sčasti skrášlil negatívnu bilanciu vzájomných zápasov na konečných 16:24.
Akoby patril celému svetu
Len ťažko by sme hľadali iného športovca, ktorý by sa tešil takej univerzálnej podpore naprieč svetom ako Federer. Možno k tomu prispieva aj kultivovanejšie prostredie tenisu v porovnaní s futbalom, no kým Lionel Messi a Cristiano Ronaldo nechtiac rozdeľujú fanúšikovskú obec na dva tábory, Roger má absolútne minimum neprajníkov. Väčšina mu fandila a tí, ktorí drukovali niekomu inému, napríklad jeho rivalom Nadalovi alebo Djokovičovi, k nemu prinajmenšom prechovávali obrovský rešpekt.
Dá sa povedať, že Federera milujú a obdivujú úplne všade. A je absolútne jedno, kde sa práve objaví. Či pobehoval na dvorcoch v New Yorku, v Paríži, prípadne hral v Londýne alebo Melbourne, na všetkých tisíckových i menších turnajoch, ale aj tam, kde sa nikdy žiaden turnaj nekonal.
Byť magnetom publika a ostro sledovanou persónou mu – na rozdiel od takého Petea Samprasa – ani trochu neprekáža. Slávu i post svetovej jednotky si vždy vychutnával, no zároveň si uvedomoval zodpovednosť s tým spojenú. Kraľovať jeden alebo dva týždne, ako mnohí jeho predchodcovia na prelome tisícročí, sa Rogerovi celkom prirodzene málilo, chcel byt dlhodobým vládcom tenisu a túžil po prekonávaní rekordov.
No nielen to. Narodil sa, aby hral tenis, aby zabával a inšpiroval divákov. A tí mu na oplátku prejavovali náklonnosť na každom kroku. Naozaj, nech už ho nohy zaviedli a zavedú kamkoľvek, od Kalifornie až po Tokio, všade ho s láskou vítajú davy vášnivých fanúšikov, ktorí sú ochotní aj kľaknúť na kolená pre podpis či povestné selfíčko.
Víťazné údery i premenené mečbaly tohto tenisového poloboha sprevádzal mohutný potlesk a besnenie dočervena zafarbených a originálnymi transparentami vybavených arén. Keď mal problémy, napríklad čelil brejkbalom, z tribún sa ozývalo zborové „Lets go, Roger, let´s go“. Priam akoby hral nonstop, turnaj čo turnaj, v domovskej hale sv. Jakuba v Bazileji. Hádam ani raz sa nestalo, aby väčšina obecenstva fandila jeho súperovi, iba v súbojoch s Rafom Nadalom boli diváci naklonení viac-menej rovnako na obe strany.
Galéria fotiek (192)
Roger patrí k najpopulárnejším športovcom aj osobnostiam planéty. Zdroj: Profimedia
Federera jednoducho nemôžete nemať radi. Zdá sa, akoby patril celému svetu. Poznajú ho aj ľudia, ktorí šport vôbec nesledujú a ustavične púta pozornosť. Ale v tom najlepšom zmysle slova. Určite nie škandálmi, silnými vyhláseniami či výstredným správaním – ako sme, žiaľ, často svedkami pri mnohých (aj športových) celebritách.
Roger je iný. Je ľudský a normálny. Okolie priťahuje eleganciou, charizmou a nepokriveným charakterom. Vonia človečinou a vyžaruje niečo, vďaka čomu sa každý v jeho spoločnosti cíti príjemne. Má aj zmysel pre humor. Rád sa zabáva, ešte radšej sa smeje a mnohých by možno prekvapilo, čo všetko už dokázal v dobrom vyparatiť.
Čo je ale najdôležitejšie – napriek sláve, majetku a úžasnej kariére, počas ktorej vyhral takmer všetko, o čom môže profesionálny tenista snívať, nemá ani jeden škandál. Ostal skromným a čestným mužom, ktorý si o sebe nemysli, že znamená niečo viac než ostatní. Stačí sa pozrieť na tabuľku víťazov hlasovania fanúšikov o najobľúbenejšieho hráča na okruhu. V období rokov 2003 – 2021 nepoznala anketa iného triumfátora ako Federera.
Priam ukážkový je aj jeho vzťah k médiám. Roger pri rozhovoroch nikdy nepôsobí znechutene a otrávene, nevyvoláva konflikty, neútočí na novinárov a vonkoncom nehľadí len na seba a svoje záujmy. Vždy sa snaží k žurnalistom správať s úctou a rešpektom, chápe ich dôležité poslanie, vďaka ktorému pomáhajú tenisu rásť.
Rogerove tlačové konferencie patria k tým najpôsobivejším naprieč športami. Jeho slová majú hlavu a pätu, reční rozumne, plynulo, pútavo a nikdy nie je povýšenecký. Novinárov nevníma ako otravných „pisálkov“, ktorých musí odpálkovať, pretože majú za lubom prekrútiť jeho slová či z neho silou mocou vytĺcť veľkohubé vyhlásenie, aby mali zarobené na senzačný titulok v bulvárnom plátku.
Federer nemá nepriateľov, všetci ho maximálne rešpektujú na dvorci i mimo neho, dokonca ani tí najvýstrednejší tenisoví „nezbedníci“, menovať ich snáď nemusíme, na Federerovu adresu nepovedia jediné krivé slovo.
Dokonca aj taký Andy Roddick, ktorý so Švajčiarom prehral 21 z 24 vzájomných zápasov, pričom mu podľahol vo všetkých štyroch spoločných grandslamových finále, kedysi dávno zažartoval, že by rád Federera nenávidel, ale nedokáže to, pretože Roger je skrátka veľmi milý chlapík.
Za všetko hovorí príbeh z Wimbledonu 2009. Posledný americký víťaz grandslamu sa nechal počuť, že po skončení pamätného finále, podľa mnohých jednom z najlepších v histórii, v ktorom prehral práve s Federerom 14:16 v piatom sete, bol svedkom Rogerovho ľudského prístupu v šatni, keď svoj pätnásty titul neoslavoval bujaro, ale veľmi rezervovane, aby ešte viac neranil zdolaného finalistu.
Len si to predstavte. Kráľ londýnskej trávy práve vytvoril nový grandslamový rekord, vo vlastnej obývačke na centrálnom dvorci v All England Clube, dokonca pred zrakom dovtedajšieho rekordéra Petea Samprasa, ale aj Björna Borga, Roda Lavera a zápas spolukomentujúceho Johna McEnroea.
Mohol sa blázniť, jašiť, skákať od nadšenia a objímať všetkých naokolo. Samozrejme, tešil sa, čoby nie, ale veľmi tlmene. Vedel, že Roddickov žiaľ z najkrutejšej porážky v kariére, bol ešte silnejší než jeho osobná radosť z titulu. V tej chvíli bol pre neho dôležitejší rešpekt k zlomenému mužovi, ako vlastný pocit šťastia.
Historka z Wimbledonu 2009 veľmi názorne vypovedá o Federerovom charaktere a vzácnom dare správať sa slušne a empaticky.
Fanúšikom odjakživa imponovala aj jeho citlivá a úprimná povaha. Na kurte pôsobil ako človek, ktorého nič nedokáže rozhodiť. Ako stroj na dokonalé údery, ktorý od seba vyžaduje absolútne maximum, ktorý sa s prehrou odmieta zmieriť a ktorý chce vždy viac – viac víťazstiev, viac trofejí, viac rekordov.
A potom prišiel okamih, keď rozhodca zahlásil povestné „game, set, match“, keď sa napätie uvoľnilo a kamery zamierili na jeho tvár. A zrazu pred nimi nestál nezlomný šampión, ale obyčajný človek so slzami v očiach. Bez hanby. Bez predstierania. Bez snahy vyzerať pred svetom tvrdšie, než sa v skutočnosti cítil. A práve v tom spočívala Rogerova autenticita.
Jeho emócie nepôsobili ako vopred pripravené divadlo pre kamery – boli príliš spontánne, príliš silné a príliš osobné. Federer jednoducho taký je. Nikdy nemal potrebu svoju citlivosť ukrývať. Prejavovanie emócií patrí k jeho osobnosti rovnako ako perfektná technika úderov alebo čelenka vo vlasoch.
Emócie ním lomcovali prakticky celú kariéru. Plakal po najväčších víťazstvách, keď v rukách držal trofej, ale aj po prehrách, ktoré ho boleli možno viac než kohokoľvek iného. Plakal počas slávnostných ceremoniálov a diváci na štadióne aj pred televíznymi obrazovkami ronili slzy spolu s ním.
Napríklad po jeho prvom grandslamovom víťazstve vo Wimbledone. Alebo po úspechoch i sklamaniach vo finálových zápasoch Australian Open. Alebo ked mu trofej pre víťaza odovzdával Rod Laver. Alebo keď sa lúčil s kariérou a ďakoval svojej rodine. A naposledy vo chvíli, keď prednášal ďakovnú reč pri svojom vstupe do Siene slávy.
Federer je najlepším príkladom toho, že je úplne v poriadku, ak muž prejavuje svoje city. Prežívať s ním jeho emócie, hoci len na diaľku, je rovnako prirodzené ako nechať sa unášať jeho tenisovým umením. Keď plače on, plačú všetci.
Mnohí si myslia, že je to jeho citlivosť, čo Federera robí takým dokonalým a odlišným od ostatných. Keď muž ako on v dobrom vzlyká pred desaťtisícmi ľudí a miliónmi divákov, nie je to obraz slabosti, práve naopak, ide o sympatický dôkaz, že má srdce na správnom mieste.
Možno aj preto si k Rogerovi ľudia vytvorili také silné puto. Videli sa v ňom, súcitili s ním, bol jedným z nich.
Vyslanec tenisu
Pokiaľ milujete svoju prácu, nech už sa živíte čímkoľvek, ak máte v sebe vášeň a iskru, ak dokážete akceptovať menšie i väčšie neúspechy a nebrať ich tragicky, ale ako ponaučenie do budúcnosti, tak môžete dosiahnuť prakticky čokoľvek.
Federer zbožňuje tenis. Naplno, úprimne a navždy. Nevníma ho ako prácu, nedajbože otravnú povinnosť, skôr ako poslanie a veľkú životnú lásku. Pripomína malého chlapca, ktorému sa rozžiaria oči len čo chytí raketu a môže celé hodiny búchať loptičku o stenu hlava-nehlava. Nemožno sa zbaviť pocitu, že by rád hral vari aj do päťdesiatky, keby mu to telo dovolilo.
Na svojom milovanom športe má rád absolútne všetko – úspechy, pády, zápasy, tréningy, ale aj mnohými nenávidené tlačové konferencie a rozhovory s novinármi. Tenisom žil, žije a bude žiť 24 hodín denne, 7 dni v týždni, 365 dní v roku. Dýcha preň každou bunkou svojho tela. A nič na tom nezmení ani fakt, že je už na športovom dôchodku.
Čo môže byť lepším dôkazom Federerovej lásky k tenisu než scéna, ktorá sa odohrala tohto roku vo Wimbledone? Švajčiar bol čestným hosťom a zápas Grigora Dimitrova s Arthurom Ferym sledoval z kráľovskej lóže. Keď sa však súboj štvrtého kola skončil, zatiaľ čo ostatní prominentní hostia a celebrity postupne opúšťali tribúnu, Roger zostal na mieste. Nikam neodišiel.
Keď sa začal ďalší duel medzi Saschom Zverevom a Jiřím Lehečkom, v celej lóži už sedel úplne sám. Zábery osemnásobného šampióna turnaja sediaceho osamote medzi prázdnymi sedadlami okamžite obleteli svet. Pre Federera tenis nikdy nebol iba povolaním. Je to jeho láska, jeden zo zmyslov života.
Galéria fotiek (192)
Roger Federer je spoluzakladateľom Laver Cupu. Zdroj: SITA/AP/Kin Cheung
Bol to on, kto ako prvý začal rozprávať o rešpekte k legendám, práve on ako jeden z mála aktívnych tenistov neustále vyzdvihoval éru Roda Lavera, ale aj iných velikánov dvadsiateho storočia. Koniec koncov, Laver Cup, prekrásna súťaž pomenovaná po „Rakete z Rockhamptonu“ – je dokonalým príkladom toho, ako švajčiarskemu maestrovi záleží na budúcnosti svojho remesla.
Federer vníma tenis komplexne, v celom rozsahu, s nesmiernou úctou k tradíciám, ikonám a histórii, nie iba prostredníctvom vlastnej kariéry. Nie je uväznený v bubline, pozoruje svet okolo seba. Vie, že v živote sú aj dôležitejšie veci ako je šport.
Pomoci ľuďom v núdzi, špeciálne africkému kontinentu, doslova zasvätil značnú časť svojho mimotenisového života a jeho charitatívne aktivity, ukážkový ľudský prístup a túžba prispieť svojou troškou k tomu, aby sa z nášho sveta stalo lepšie miesto pre život, ďaleko presahujú hranice tenisu a športu vôbec.
Nadácia s názvom Roger Federer Foundation, ktorú založil pred takmer štvrťstoročím, doposiaľ podporila tisíce škôl a pomohla miliónom detí v Malawi, Botswane, Namíbii, Zambii či Zambezi, ale aj v Južnej Afrike, odkiaľ pochádza jeho matka Lynette, či v rodnom Švajčiarsku.
Rogerovi na činnosti nadácie mimoriadne záleží. Na rozdiel od mnohých iných športovcov a celebrít, podporujúcich chudobných a sociálne slabých, za čo im, samozrejme, patrí obrovská vďaka a rešpekt, sa pomoc slabším preňho nekončí tým, že pošle tučnú sumu na bankový účet a viac ho osud ľudí nezaujíma.
Jeho prístup je iný. S málo vídanou angažovanosťou, obetavosťou a pocitom zodpovednosti, navštevuje nejeden domorodý kmeň a trávi čas v desiatkach afrických škôl. A zakaždým tam prinesie obrovskú radosť. Deti ho ochotne počúvajú, učia sa s ním abecedu, tancujú i spievajú, hrajú spolu futbal a ich smutné oči začnú svietiť šťastím. Mnohí z nich pritom ani netušia, kto ten milý chlapík so šibalským úsmevom vlastne je.
Dobročinné aktivity sú prirodzenou súčasťou Federerovho života. Nepretvaruje sa. Pomáha, pretože chce pomáhať, nie preto, aby sa niekomu zapáčil, alebo aby si budoval vlastné PR a bol za chrumkavého. Dlhé roky bol najlepšie zarábajúci tenista a patrí k najbohatším športovcom na svete. Ale ako sa hovorieva, keďže peniaze si do hrobu nikto nezoberie, tak prečo sa o ne nepodeliť s tými, ktorí ich akútne potrebujú?
Nie je veda pochopiť, prečo bol pred pätnástimi rokmi zaradený na druhé miesto rebríčka najrešpektovanejších osobností planéty. Až za Federerom skončili pápež, americký prezident, Bill Gates či anglická kráľovná. A, prirodzene, všetci ostatní športovci.
Predbehol ho len jeden jediný človek – bývalý prezident Juhoafrickej republiky a bojovník proti apartheidu, Nelson Mandela.
RForever
Ak máte pocit, že sme to s chválou na Federerovu adresu v tomto článku trochu prehnali, pokojne môžeme ešte pridať. Každý superlatív a každé pekné slovo si totiž maximálne zaslúži.
Niektorí športovci sa stanú legendami. On sa stal symbolom dokonalosti. Pre tenis je darom z nebies – človekom, ktorý svojou hrou, eleganciou a charakterom povýšil tento šport na novú úroveň a inšpiroval milióny ľudí. Je najlepším možným ambasádorom, vzorom a tvárou, na ktorú môže byť tenis právom hrdý. Každý šport by bol poctený, keby ho mohla reprezentovať osobnosť, akou je Roger.
Možno si ho nebudeme pamätať ako rekordéra v počte grandslamových titulov – tým je a pravdepodobne ešte veľmi dlho bude Novak Djokovič s dvadsiatimi štyrmi víťazstvami. Lenže to, čo Federer dal tenisu, sa nedá merať číslami. Jeho prínos presahuje všetky štatistiky a má oveľa hlbší význam.
Vďaka nemu tenis vyzeral ako umenie. Najmä vďaka nemu sa do tenisu zamilovali celé generácie ľudí. Vďaka nemu milióny z nich šli do obchodu, aby si kúpili raketu a mohli tak napodobňovať jeho jednoručný bekhend alebo ikonickú pózu pred servisom. Vďaka nemu sa tisíce mladých hráčov a hráčok rozhodli venovať sa tomuto krásnemu športu.
Keby ste urobili anketu medzi profesionálmi, ale aj medzi rekreačnými hráčmi, ktorí si voľnom čase chodia „zapinkať“ pre vlastné potešenie, a spýtali sa ich, ktorý tenista je ich vzorom, minimálne polovica z nich by bez váhania odpovedala značku RF.
Federerova geniálna hra pre mnohých zostáva živá aj dlho po tom, čo sa naposledy objavil na kurte v súťažnom zápase. Nejeden z nás si dodnes, bezmála štyri roky po tom, čo zavesil raketu na klinec, s radosťou zapne YouTube a nechá sa prostredníctvom videí znova vtiahnuť do jeho zápasov. Tak veľmi nám všetkým chýba. Preto stále sledujeme zostrihy a výber najkrajších úderov, nezabudnuteľných výmen či emotívnych momentov. Jeho tenisu sa skrátka nedá nabažiť.
Ďakovná reč pri Federerovom sobotnom uvedení do Medzinárodnej tenisovej siene slávy bola nádhernou bodkou za jeho kariérou – a zároveň dokonalým obrazom osobnosti švajčiarskeho maestra. Bola úprimná, láskavá, elegantná a nesmierne dojímavá. Presne taká, aký je on sám. A presne taká, aká bola aj jeho kariéra.
Tento výnimočný večer bol o to symbolickejší, že do spoločnosti najväčších legiend tenisu Rogera uviedla pre väčšinu prítomných azda trochu nečakane jeho milovaná Mirka – láska jeho života a žena, ktorá mu zmenila život. Zábery, ako sa na dojímavé príhovory z prvého radu hľadiska dívali ich štyri deti spolu s Rogerovými rodičmi, tisnú slzy do očí. Práve v tej chvíli sa Federerov športový príbeh prepojil s tým najdôležitejším, čo počas života získal – s rodinou.
Galéria fotiek (192)
Dojatého Rogera do Siene slávy uviedla jeho manželka Mirka. Zdroj: SITA/AP/Charles Krupa
Je veľa športovcov, ktorí vyhrávajú trofeje. Podstatne menej je tých, ktorí lámu svetové rekordy. Ale len veľmi málo z nich zmení pohľad ľudí na šport.
Federer zohral kľúčovú úlohu v tom, kam sa tenis posunul a aké postavenie v spoločnosti má v dnešnej dobe. Bol gentlemanom na kurte aj mimo neho a prilákal na štadióny aj k obrazovkám ľudí, ktorý o tento šport nikdy predtým ani len nezakopli.
A také čosi nedokázal pred ním ani po ňom žiadny športový velikán. Azda ani Pelé, ani Muhammad Ali, ani Michael Jordan, ani Wayne Gretzky a ďalšie legendy.
Od prvej loptičky v roku 1998, kedy začal brázdiť turnaje ako profesionál, až po nezabudnuteľnú rozlúčku na Laver Cupe 2022, nás jeho prenádherná športová cesta nabíjala emóciami, aké dokáže priniesť len šport a jeho najväčší protagonisti.
Sledovať tenisovú kariéru Rogera Federera bola jedna z najväčších radostí, pasií a privilégiom, aké môže milovník športu zažiť.
Dvadsať grandslamových titulov, z toho rekordných osem vo Wimbledone.
310 týždňov na čele rebríčka ATP, vrátane rekordných 237 týždňov v rade.
Celkovo 103 titulov – poslednú trofej dvihol nad hlavu v októbri 2019, symbolicky, doma v Bazileji. Na mieste, kde sa to všetko začalo.
Toto je Roger Federer a jeho príbeh. Príbeh podávača loptičiek, z ktorého sa stala legenda.
Fotogaléria k článku
Počet fotiek: 192
Autor: © Zoznam/ Patrik Seman Zdroj: Športky