Tu sa však vynára kľúčové ekonomické pravidlo. Ak zákon ukladá povinnosť investícií výhradne vlastníkovi (PVS), ale najväčší objem tržieb generuje prevádzkovateľ (PVPS), kľúčom k prežitiu infraštruktúry je výška nájomného. Ak by bolo nájomné nízke, vlastník jednoducho nemá z čoho obnovu financovať.

„V súčasnosti má PVS precenený majetok a z uvedeného dôvodu mohlo byť zvýšené nájomné PVPS. Naviac od roku 2026 boli vytvorené podmienky pre zabezpečenie obnovy z dotácií poskytnutých zo strany Prešovského a Košického samosprávneho kraja. Pri zachovaní sociálneho rozmeru ceny vodného a stočného, budú na zabezpečenie primeranej obnovy vodovodov a kanalizácií nevyhnutné dotačné zdroje zo štátneho rozpočtu a fondov Európskej únie,“ dôvodí Peter Ďuroška.

Regulačná pasca a sociálny rozmer ceny vody

Generálny riaditeľ PVS priznáva, že investičný dlh je značný a pri zachovaní súčasnej legislatívy bude ďalej narastať. Príčinu nevidí v privatizácii a prevádzkovom modeli vodární, ale v štátnej politike a v rozhodnutiach Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO):

„Príčiny vznikli už v minulosti, keď sa časť odpisov použila na vybudovanie nových vodovodov a kanalizácií za účelom zvýšenia napojenosti. Významnou príčinou nárastu investičného dlhu bolo aj rozhodnutie ÚRSO neuznať do ceny vodného a stočného odpisy z majetku financovaného z nenávratných dotácií.“

V praxi to znamená, že regulačný úrad v snahe udržať „sociálne únosnú cenu vody“ pre obyvateľov neumožňuje vodárňam započítať do konečných faktúr plnú cenu amortizácie vodárenskej infraštruktúry. Štát tak síce chráni peňaženky ľudí pred skokovým zdražovaním vodného a stočného, ale zároveň vytvára masívny skrytý dlh vodovodoch a kanalizáciách.

„Výpočet nájmu podlieha cenovej regulácii a počas celej doby platil prevádzkovateľ nájom aj nad rámec stanovený zo strany ÚRSO. Na vznik investičného dlhu upozorňuje PVS dlhodobo napriek tomu, že medzi vodárenskými spoločnosťami na Slovensku patríme medzi spoločnosti, ktoré vykonávajú obnovu systematicky a v maximálnom možnom rozsahu. Uvedenú skutočnosť potvrdil počas vykonaných kontrol Národný kontrolný úrad,“ spresňuje Peter Ďuroška.

Môžu za straty vody deravé potrubia?

Jedným z najvýraznejších prejavov investičného dlhu sú úniky pitnej vody a limity v rozvoji obcí. Zo správy NKÚ pritom vyplynulo, že najvyššie percento pitnej vody na Slovensku, až tretina, vytečie cez prasknuté potrubia práve pod Tatrami.

Šéf podtatranských vodární odmieta, že by sa siete podtatranských vodární nachádzali v havarijnom stave, a úniky vysvetľuje matematickým nepomerom a nie deravými potrubiami.

„Na množstvo vody uniknutej z potrubia má zásadný vplyv dĺžka potrubia a odber pitnej vody. Za posledné roky sa výrazne znížil odber vody, ale dĺžka potrubí narástla. PVS v spolupráci s PVPS zabezpečujú monitoring strát a poškodené vodovody obnovujeme v rozsahu svojich finančných možností. Snahou PVS je v maximálnej možnej miere zachovať bezpečnú a trvalú prevádzku vodovodov.“

Inými slovami: Čím menej vody ľudia míňajú a čím dlhšiu sieť musia vodárne spravovať, tým hrozivejšie vyzerá percentuálny podiel strát. Naproti tomu každá kvapka stratenej vody znamená premárnené náklady na čerpanie a chémiu.

Pod Tatrami totiž vznikla špecifická situácia. Vo Vysokých Tatrách a v podhorí za posledné roky vyrástlo množstvo developerských projektov na zelených lúkach. Apartmánové domy či vily sa pritom nárazovo zapĺňajú iba pár mesiacov v roku, v ostatný čas zívajú prázdnotou.

Kapacity na prídel: Čo to znamená pre región?

Navyše, nedostatok vodárenských kapacít sa už priamo dotýka regionálneho rozvoja. Čistiareň odpadových vôd (ČOV) v Poprade obsluhuje celú aglomeráciu a siaha na svoje limity. PVS preto musela zaviesť „prídelový systém“ kapacít.

V prípade mesta Poprad nedochádza k žiadnemu obmedzeniu rozvoja z dôvodov kapacity vodovodov alebo kanalizácií. Pretože popradská čistiareň odpadových vôd pokrýva aj developersky mimoriadne vyťažené podhorie Vysokých Tatier, podtatranské vodárne pristúpili k rozdeleniu kapacity pre tamojšie mestá a obce.

„Veľká časť podtatranských obcí má plánovaný obrovský nárast potrebných kapacít pre pripravovaný rozvoj. Z uvedeného dôvodu boli stanovené limity rozvoja a zároveň sa stanovujú podmienky pre jednotlivých investorov na dobudovanie infraštruktúry v danej oblasti. Informáciu o rozdelení kapacít dostal písomne každý primátor a starosta. Nie je to nič tajné a každá obec si rieši stanovené podmienky samostatne,“ dodáva Peter Ďuroška.