Prečo to muselo zájsť tak ďaleko?
Volkswagen už dlhé roky bojuje s klesajúcimi ziskami a obrovskou nadprodukciou v Európe. Vedenie priznalo krutú realitu: európske továrne majú kapacitu vyrobiť o 500-tisíc áut viac, než dokáže trh reálne pohltiť.
K tomu sa pridáva drvivá čínska konkurencia v Európe, klesajúce predaje na dôležitom čínskom trhu a prísne americké clá. VW v tom však nie je sám. Aj iné automobilky, ako napríklad BMW, museli nedávno znižovať očakávané zisky kvôli problémom v Číne a globálnym nepokojom.
Burza tlieska
Kým pre zamestnancov je to tragédia, finančný svet jasá. Akcie Volkswagenu po oznámení tohto plánu okamžite stúpli o 8 %.
Analytici z Wall Street (napr. z Deutsche Bank či Citi) krok vedenia chvália. Označili ho za „odvážny a racionálny“. Podľa nich toto rozhodnutie ukázalo, že Volkswagen, aj napriek svojej obrovskej a zložitej štruktúre, predsa len dokáže robiť ťažké rozhodnutia a nie je „neopraviteľný“, ako sa mnohí investori donedávna obávali. Automobilka podľa nich v boji o holé prežitie už jednoducho nemala na výber.
Prečo príchod manažérov s diplomom z biznisu škrtí vaše platy?
Predstavte si, že pracujete vo firme, ktorej sa mimoriadne darí. Logicky očakávate, že úspech pocítite aj na svojej výplatnej páske. V ekonómii sa tomuto javu hovorí „zdieľanie ziskov“ (v angličtine rent-sharing). Ide o jednoduchý princíp: keď sa koláč zväčší, každý by mal dostať o niečo väčší kúsok. Tento nepísaný pakt však v posledných desaťročiach rýchlo mizne. Prečo je to tak?
Zaujímavú odpoveď prináša rozsiahla vedecká štúdia, ktorej spoluautorom je Daron Acemoglu, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (spolu s Danielom Le Maireom a Alexom Xi He). Výskumníci sa pozreli na obrovské množstvo dát z USA a Dánska a odhalili nečakaného vinníka: príchod manažérov s ekonomickým vzdelaním (napríklad s titulom MBA).
Keď vzdelanie berie odmeny
Výsledky štúdie hovoria jasnou rečou. Po tom, čo do čela firmy nastúpi manažér s biznis vzdelaním, platy bežných zamestnancov začnú klesať. V USA sa priemerná mzda pracovníkov v priebehu piatich rokov od takejto manažérskej zmeny prepadla približne o 6 %, v Dánsku o 3 %. Súbežne s tým klesol aj celkový podiel miezd na pridanej hodnote firmy.
Človek by si pomyslel, že títo manažéri robia firmy efektívnejšími, prinášajú zásadné inovácie alebo zachraňujú upadajúce podniky, a preto musia šetriť. Dáta však ukazujú niečo celkom iné. Po ich príchode nedochádza k žiadnemu významnému zvýšeniu tržieb, produktivity, investícií ani počtu pracovných miest.
Títo šéfovia skrátka nerobia koláč väčším – iba ho krájajú inak. Prestávajú sa deliť.
Žiadne delenie sa o „dobré časy“
Najpresvedčivejší dôkaz vedci našli pri analýze správania sa firiem počas priaznivých ekonomických období (napr. pri prudkom raste exportu). Keď firma bez biznis manažéra zaznamenala náhly úspech v zahraničí, časť tohto nečakaného zisku sa okamžite premietla do vyšších miezd zamestnancov.
No firmy vedené manažérmi s ekonomickým vzdelaním na úspech nereagovali takmer vôbec – platy zamestnancov zostali rovnaké a celý finančný prebytok si ponechala firma či akcionári. Zdieľanie ziskov skrátka upadlo do zatmenia.
Kde sa to učí?
Prečo sa títo manažéri správajú k zamestnancom tak chladne? Podľa autorov štúdie nejde o ich osobný charakter, ale o to, čo sa učí na biznis školách.
Od 80. rokov 20. storočia v nich dominuje doktrína zameraná na „maximalizáciu hodnoty pre akcionárov“. Študenti sú trénovaní v takzvanom štíhlom myslení (lean thinking), kde zamestnanci nie sú vnímaní ako kľúčoví partneri, ale predovšetkým ako „náklady“, ktoré treba v záujme zisku stlačiť na minimum.
Tento prístup sa medzi firmami šíri ako epidémia. Výskum odhaduje, že prechod na tieto manažérske praktiky dokáže vysvetliť 16 % až 40 % celkového poklesu podielu miezd na národnom dôchodku v USA od konca minulého storočia.