V sobotu 5. septembra by mal Freddie Mercury osemdesiat rokov. Je to zvláštne číslo pri človeku, ktorého si stále predstavujeme v pohybe. S mikrofónom v ruke, jednou nohou na monitore, v bielom tielku, s korunou na hlave alebo v plášti, ktorý by na komkoľvek inom pôsobil smiešne. Freddie však dokázal aj zo smiešneho urobiť veľkolepé.
Od jeho smrti uplynulo takmer 35 rokov. Napriek tomu nezmizol. Jeho piesne zostali v rádiách, na štadiónoch, vo filmoch, reklamách aj na svadbách. Nové generácie poznajú Bohemian Rhapsody, We Will Rock You či Don’t Stop Me Now, hoci nezažili jediný koncert Queen s Mercurym.
V Montreux, ktoré si obľúbil natoľko, že sa stalo jedným z jeho domovov, práve prebiehajú Freddie Days. Tento rok pripomínajú jeho osemdesiatku aj 30 rokov od odhalenia jeho sochy pri Ženevskom jazere. V sobotu sa uskutoční aj oficiálna narodeninová oslava.
V Londýne zase Victoria and Albert Museum 24. októbra otvorí výstavu Freddie Mercury Splendid Things s ôsmimi jeho ikonickými kostýmami. Mary Austin zároveň prináša v knihe Freddie Mercury: A Life in Lyrics rukopisy, fotografie a spomienky na ich spoločný život.
Lenže Freddieho odkaz sa do vitríny nezmestí. To najdôležitejšie, čo po ňom zostalo, sa totiž nedá vystaviť. Dá sa iba počuť. Pri Mercurym sa často začína hlasom. A právom. Mal farbu, ktorú nebolo možné pomýliť si s iným spevákom, a schopnosť prejsť od intimity k výbuchu v jedinom okamihu.
Samotný hlas legendu neurobí
Queen nikdy neboli iba kapelou okolo charizmatického frontmana. Brian May, Roger Taylor a John Deacon prinášali vlastné skladby, nápady aj odvahu experimentovať. Freddie Mercury však mal mimoriadny cit pr dramatický moment. Vedel, kedy skladbu nechať dýchať a kedy jej úplne odtrhnúť zábrany.
Najlepším dôkazom je Bohemian Rhapsody. Takmer šesťminútová skladba bez klasického refrénu, ktorá v roku 1975 spojila baladu, operu a hard rock do niečoho, čo sa vymykalo všetkým popovým pravidlám. Nahrávacia spoločnosť mala pochybnosti o jej dĺžke. Mercury nie. A publikum napokon tiež nie.
Freddie mal rád veľké gestá. Kostýmy, pózy, pohyb, teatrálnosť. Ale jeho najväčším pódiovým trikom nebol kostým. Bolo to publikum. Keď zakričal „Ay-Oh!“ dav jednohlasne odpovedal. We Will Rock You tento princíp dotiahla do dokonalej jednoduchosti. Dup, dup, tlesk. Nemusíte vedieť hrať na nástroj. Stačí byť v dave. Mercury pochopil, že koncert je stretnutie, v ktorom publikum nemusí byť len divákom, ale súčasťou.
Dvadsať minút, ktoré zostali navždy
Keď Bob Geldof oslovil Queen s ponukou vystúpiť na Live Aid, kapela najprv nevedela, či sa do toho vôbec pustiť. Charitatívny koncert pre obete hladomoru v Etiópii mal 13. júla 1985 spojiť najväčšie mená popu a rocku na pódiách vo Wembley a vo Philadelphii. Každý interpret dostal približne dvadsať minút.
Pre Queen to znamenalo problém, ktorý poznali veľmi dobre: čo vybrať z vlastného katalógu, keď nemáte čas na rozbeh? „Je dosť ťažké vybrať,“ spomínal neskôr Brian May. Roger Taylor zase vysvetľoval, že v takom krátkom čase nemá zmysel skúšať nové veci. Potrebovali skladby, ktoré poznajú ľudia v Británii aj tí, ktorí ich sledujú niekde na druhom konci sveta.
Ich vystúpenie trvalo približne 21 minút a sledovalo ho 72-tisíc ľudí priamo na štadióne a obrovské televízne publikum po celom svete. Queen neskôr uviedli, že práve Live Aid kapelu znovu nakoplo a prinieslo jej novú energiu pred posledným veľkým turné s Mercurym v roku 1986.
Nebola to pritom náhoda, ktorú si až spätne romantizujeme. Queen sa na vystúpenie pripravovali presne s vedomím, že tentoraz nemajú k dispozícii celý koncert. Mercury už mal skúsenosti s obrovskými štadiónmi a vedel, ako dostať dav do hry. Brian May neskôr pripomínal, že práve Freddie dokázal vytvoriť pocit kontaktu aj medzi desiatkami tisíc ľudí.
O štyridsať rokov neskôr bola skupina Queen v prieskume medzi viac ako dvetisíc Britmi vybraná ako koncert, ktorý by si najviac želali zažiť naživo. Ich 21-minútový set porazil vystúpenia Beatles, Oasis, Rolling Stones aj Taylor Swift. Z dvadsiatich minút sa tak stal jeden z najtrvalejších obrazov Freddieho Mercuryho. Nie preto, že bol posledný. Ale preto, že v nich ukázal všetko, čo z neho robilo výnimočného frontmana.
Za legendou bol človek
Čím viac času od Mercuryho smrti uplynulo, tým viac sa z neho stáva ikona. Fúzy, mikrofón, biele tielko, Bohemian Rhapsody, Live Aid – obrazy, ktoré poznajú aj ľudia, ktorí nezažili jeho éru. Za touto vizuálne výraznou postavou však bol človek, ktorý svoj život niekoľkokrát prestaval. Narodil sa ako Farrokh Bulsara v Zanzibare, detstvo prežil aj v Indii a do Británie prišiel ako mladý muž. Zmenil si meno, vytvoril si vlastnú identitu a z nej napokon aj jednu z najvýraznejších postáv rockovej histórie.
Aj preto je pri príležitosti jeho osemdesiatky zaujímavé vracať sa nielen ku kostýmom, ale aj k materiálom, ktoré približujú Mercuryho ako autora. Mary Austin v knihe Freddie Mercury: A Life in Lyrics pracuje s jeho rukopismi, textami a fotografiami a ponúka pohľad na piesne ešte predtým, než sa z nich stali súčasť popkultúrneho kánonu. Práve v týchto zápiskoch je Mercury menej ikonou a viac skladateľom, ktorý hľadá správne slovo, obraz či melódiu.
Freddie Mercury zomrel 24. novembra 1991 vo veku 45 rokov. Za tri a pol desaťročia odvtedy sa však jeho piesne nestratili v minulosti. Somebody to Love stále funguje ako naliehavá otázka, Love of My Life dokáže na koncertoch stíšiť tisíce ľudí a Don’t Stop Me Now zostáva jednou z najčistejších osláv radosti v populárnej hudbe.
Osobitné miesto má The Show Must Go On, ktorú Mercury nahral v období, keď už jeho zdravotný stav výrazne ovplyvňoval jeho život. Pieseň preto dnes nepočúvame iba ako ďalšiu skladbu Queen, ale aj ako súčasť poslednej kapitoly jeho kariéry. Zároveň však netreba každému veršu spätne pripisovať význam, ktorý v čase vzniku nemusel mať. Mercuryho hudba prežila predovšetkým preto, že funguje aj bez príbehu okolo svojho autora.
Čo po ňom zostalo?
Práve to je na Mercuryho odkaze najzaujímavejšie. Nezostala iba spomienka na výnimočný hlas, ale spôsob, akým dokázal spojiť rock s operou, popom a teatrálnosťou, bez toho, aby sa nechal zviazať predstavou, ako má vyzerať správny rockový frontman. Jeho koncertný prejav zmenil vzťah medzi interpretom a publikom a piesne, ako We Will Rock You či Radio Ga Ga ukázali, že dav nemusí byť iba poslucháčom, ale môže sa stať súčasťou skladby.
Aj dnešné oslavy jeho osemdesiatky preto hovoria viac o jeho trvalom vplyve než o nostalgii. Victoria and Albert Museum môže vystaviť jeho kostýmy, Montreux organizovať Freddie Days a Mary Austin zverejňovať jeho rukopisy, no skutočný test Mercuryho odkazu sa odohráva inde – zakaždým, keď zaznie jeho hudba a ľudia, ktorí ho nikdy nevideli naživo, sa k nej automaticky pridajú.
Podstatné preto je, že jeho hudba sa za 35 rokov bez neho nestratila. Prenáša sa medzi generáciami, ktoré nemajú osobný vzťah k Mercurymu, ale k samotným piesňam. To je možno najpresvedčivejší dôkaz jeho trvácnosti. Freddie Mercury by mal 5. septembra osemdesiat rokov. Jeho hudba však žiadne jubileum nepotrebuje. Stále má schopnosť fungovať v prítomnosti a zakaždým si nájsť nové publikum.
Autorka: Miroslava Rabčanová