Nie sú to ružové vlasy, vďaka ktorým dnes Adélu Jergovú nespustíte z očí. Nie je to ani provokatívny obal, na ktorom sa v minulosti rozhodla močiť na stenu. A dokonca to už nie je ani fakt, že zo slovenskej tanečnice, ktorá neuspela v talentovej šou, sa stáva meno, ktoré sa objavuje v zahraničných médiách.

Je to ona. Adéla už totiž pochopila jednu z najdôležitejších vecí v popmusic: ľudia si nemusia zapamätať každú pesničku, ale musia si zapamätať osobnosť, ktorá ju spieva. A zistiť to už pri debutovom albume je jej výhra. Pred rokom som pri EP The Provocateur písala, že močenie na stenu nie je to jediné, čo si na Adéle treba všimnúť. Na konci zostala otázka: ak znie takto EP, čo prinesie v budúcnosti štandardný album?

Teraz je tu odpoveď. A som rada, že prišla tak rýchlo. Vtedy ešte nikto netušil, že pred vydaním debutového albumu budú o Slovenke žijúcej v LA písať prestížne hudobné magazíny, ani to, že poblázni davy a vypredať koncertné sály jej zaberie iba pár minút. Napriek obrovskému úspechu, pri ktorom nejeden našinec pocíti možno trocha hrdosti na to, že sa niečo takéto veľkolepé podarilo húževnatej Slovenke, je dobré nenaskočiť automaticky na hype, ale pozrieť sa na debut s odstupom.

Keď sa od Adély odmyslí všetko, čo ju obklopuje – príbeh dievčaťa zo Slovenska, KATSEYE, Amerika, móda, provokácia, veľké ambície – zostáva otázka, koľko z toho dokáže uniesť samotná hudba. Internet je v týchto dňoch plný názorov na jej tvorbu. Najčastejšie narážam na ten, že je ako hociktorá iná popová speváčka. A nie je už to samotné veľký úspech? Že mladé dievča z Bratislavy pripravovalo svoj debut s hudobníkmi a skladateľmi ako Julia Michaels či Theron Thomas a producentmi Blakeom Slatkinom, Dylanom Bradym či The Dare, s ktorými dokázala vytvoriť pesničky na nerozoznanie od tých svetových?

A potom je tu Ain’t In LA, vďaka ktorej sa stala prvou slovenskou umelkyňou, ktorá sa dostala do hlavného amerického singlového rebríčka Billboard Hot 100. Skladba sa vyšplhala až na 61. miesto. Adéla je spoluautorkou všetkých jedenástich skladieb albumu Prima a práve Ain’t In LA je dobrým príkladom toho, prečo jej príbeh nemožno oddeliť od hudby. Veľký úspech totiž nevyrástol z pesničky o tom, ako veľmi chce byť v Los Angeles, ale z piesne, v ktorej si dokáže uvedomiť, že niekedy je dôležité vedieť, odkiaľ človek prišiel.

Adéla vie, že pop je zábava

Album Prima je drzý, vtipný, sexuálny, miestami absurdný, inokedy prekvapivo zraniteľný a Adéla v tomto prostredí skutočne vyniká ako popstar. Ona vie, že pop je trochu divadlo, trochu biznis, trochu sen a trochu absurdná súťaž o to, na koho budú v tejto chvíli namierené reflektory. Svoj príbeh začína skladbou KGB. Už názov naznačuje, že toto nebude príbeh o skromnom dievčati, ktoré náhodou našlo mikrofón. Adéla rozpráva o osemnásťročnej dievčine, ktorá sa presťahovala za oceán, pracovala na tom, aby sa naučila po anglicky, a rozhodla sa, že sa stane hviezdou. Úvod albumu teda ponúka sebavedomý pop, ktorý ale nemôže prekvapiť tých, ktorí si Adélu všimli už po vydaní minuloročného EP. Tí totiž vstrebali (alebo odmietli) jej sebavedomú energiu už s príchodom skladieb Sex On The Beat či Superscar.

Na albume Prima zachádza Adéla ešte o niečo ďalej. Nahrávka je plná popových odkazov a sebavedomých gest. V jej hudbe počuť pop prelomu milénia, Britney Spears, Miley Cyrus, Timbalanda, klubovú elektroniku a hyperpop. Ale práve v tom je jej trik. Nepoužíva ich potichu, ale absolútne neskrývane. I’m The Man, Boys či Red Bottoms sú v tomto smere najsilnejším magnetom.

A tu prichádza čas skočiť na brzdu. Pretože ak by som tvrdila, že Prima je popový album bez slabého miesta, nebola by to pravda. A ani Adéle by to nepomohlo. Najsilnejšie momenty albumu vznikajú vtedy, keď je v nich cítiť konkrétna Adéla. Keď sa smeje, preháňa, provokuje, rozpráva o vlastnej ceste alebo dovolí, aby tá sebavedomá bublina, ktorú si okolo seba vytvorila, na chvíľu praskla.

Horšie je to vtedy, keď sa skladby príliš priblížia k všeobecnému obrazu súčasného popu. Ako Fantasize. Jej slabina nie je v tom, že by bola produkčne nezvládnutá alebo že by na nej Adéla nevedela podať svoj výkon. Problém je, že po skladbách, v ktorých má Adéla výraznú osobnosť a vlastný nápad, znie Fantasizeaž príliš plocho a v rámci albumu nevýrazne. Je to presne ten typ skladby, pri ktorej si človek počas počúvania povie, že funguje, ale po jej skončení mu v hlave nič nezostane. Chýba jej moment, ktorý by ju vytiahol z kategórie dobre vyprodukovaného popu a urobil z nej Adélinu skladbu. Aj preto pôsobí skôr ako výplň medzi výraznejšími kúskami než ako súčasť toho najzaujímavejšieho, čo Prima ponúka.

Zaujímavejšia je Hitachi. Už samotný názov vyzerá ako ďalšia Adélina provokácia, no tentoraz je za ňou celkom obyčajná bolesť z končiaceho vzťahu. Práve kontrast medzi názvom a obsahom funguje: z údajne šokujúceho sexuálneho vtipu sa postupne stáva pieseň o odmietnutí, blízkosti a potrebe byť znovu žiadaná. Adéla tak opäť ukazuje, že najlepšie jej provokácie fungujú vtedy, keď pod nimi nájdeme niečo ľudskejšie.

Nicole Kidman má podobne výrazný nápad. Adéla si z hollywoodskej herečky robí symbol glamouru, sebavedomia a kontroly nad vlastným obrazom a skladbu napĺňa odkazmi na Moulin Rouge!, Babygirl či slávnu reklamu AMC. Samotná Nicole Kidman navyše Adélu pozná a verejne jej vyjadrila podporu. Hudobne však skladba nedosahuje úroveň svojho konceptu. Je sebavedomá, ale chýba jej iskra, ktorú má Adéla v najlepších momentoch albumu.

Starving Artist je naopak presne ten typ skladby, v ktorej jej sedí sebairónia. Adéla si v nej robí srandu z predstavy hladnej, bojujúcej umelkyne, pričom sama spieva z pozície niekoho, kto už ochutnal veľký popový priemysel, ale stále má čo dokazovať. Nie je to najväčšie vyhlásenie albumu, no má charakter.  Pesnička Marijuana naopak chápe svoj potenciál a vie, že jej necelé dve minúty stačia. Stáva sa tak krátkou epizódou, ktorá album drží v pohybe, no pri ďalšom počúvaní sa k nej asi nebudete vracať ako k jeho vrcholu. 

A potom príde klavírna balada Therapy

Skladba sa začína priznaním, že Adéla vlastne nevie spievať, pričom hlas zároveň upravuje Auto-Tune. Na prvé počutie to môže pôsobiť ako obyčajný vtip na účet vlastného spevu. V skutočnosti tým však robí niečo podstatnejšie: odmieta predstierať, že popová hviezda musí byť hotový produkt. Automatické ladenie sa stáva súčasťou pointy. Adéla otvorene priznáva nástroj, ktorý by iní interpreti radšej nechali skrytý v produkcii, a obracia ho proti očakávaniu, že speváčka musí znieť dokonale za každých okolností.

Zároveň sa v Therapy dostáva pod povrch celej svojej sebavedomej persony. Hovorí o pochybnostiach, terapii, odlúčení od blízkych a o ľuďoch z hudobného priemyslu, ktorí držia kľúče od jej budúcnosti. Adéla sa v nej nesnaží vyzerať zraniteľne. Skôr ukazuje, že aj človek, ktorý sa na ostatných skladbách prezentuje ako suverénna popová postava, si ešte stále nie je istý, kam vlastne patrí.

Najlepší moment príde, keď sa vráti domov

Najväčšiu váhu má preto záver. Ain’t In LA, skladba, ktorá sa stala jej prelomovým hitom, je na prvý pohľad presne tým, čo by ste od mladej speváčky smerujúcej do amerického popu čakali: veľký refrén, Los Angeles, ambície, svetlá, sen. Lenže Adéla v nej nerobí z Los Angeles raj. Priznáva, že je dôležité uvedomovať si, odkiaľ pochádzate, než predstierať, že sa tam po splnených snoch už nikdy nepotrebujete vrátiť. Adéla sa vrátila. Videoklip k Ain’t In LA nakrútila v Bratislave. Inšpirovala ho fotografia jej matky z obdobia, keď mala približne osemnásť rokov, a práve kontrast medzi domácim prostredím a hollywoodskym snom dáva skladbe ďalší rozmer.

A zrazu je celý album jasnejší. Prima nie je len o tom, že Adéla chce byť slávna. Je o tom, čo všetko musíte cestou k sláve zo seba urobiť, čo si necháte a čo naopak odhodíte. Je o dievčati z Bratislavy, ktoré chcelo byť hviezdou tak veľmi, až sa ňou postupne stáva. Nepozorný poslucháč a divák videoklipov vníma možno iba množstvo póz a preháňania. Na debute je však omnoho dôležitejšie nájsť moment, keď Adéla Jergová prekvapí tým, že pod všetkou tou pózou je niekto, kto si ešte stále nie je úplne istý sám sebou.

Takže, čo priniesla Prima?

Minulý rok som sa pýtala, čo prinesie Adéla, keď namiesto EP vydá štandardný album. Teraz už viem. Priniesla menej (hoci stále veľa) provokácie a viac seba. Možno jej nevyšli všetky experimenty a nesvedčí jej každá z popových masiek, ktoré si nasadila, ale to sú zaváhania, ktoré práve debutový album unesie. Dnes už Adéla nepotrebuje močiť na stenu, aby sme sa na ňu pozerali, hoci atakuje vizuálne vnemy aj dnes. Veľmi rýchlo totiž pochopila, že svetový pop potrebuje veľké gestá, sexualitu aj zraniteľnosť. Ona k tomu pribalila ešte humor a sebairóniu.

Na The Provocateur bola provokácia do veľkej miery súčasťou vstupu do hry. Adéla potrebovala vytvoriť vlastný priestor a dať najavo, že nechce byť ďalšou anonymnou popovou speváčkou. Prima tento princíp posúva ďalej. Provokácia už nie je cieľom sama osebe, ale jedným z nástrojov, ktorými Adéla rozpráva o tom, čo prináša túžba byť popovou hviezdou. A často pritom veľmi dobre vie, že pop je zároveň umenie aj produkt.

Recenzia EP: Adéla Jergová vydala debutové EP The Provocateur. Močenie na stenu nie je to jediné, čo si na ňom treba všimnúť

Adéla – Prima

(Capitol Records / UMG Recording, 2026)


KGB
Nicole Kidman
I’m The Man
Boys
Red Bottoms
Hitachi
Fantasize
Starving Artist
Marijuana
Therapy
Ain’t In LA

 

Autorka: Miroslava Rabčanová