5 fotiek v galérii
Jazda na lodi na Slanický ostrov divadla
Zdroj: Slanický ostrov divadla
Hovoríte, že to nie je jednoduchá práca a musíte všetko ručne vynášať. Nebol by pre festival vhodnejší iný, dostupnejší priestor? Využívate napríklad aj prístav na pobreží, nielen samotný ostrov?
Áno, s priestorom pracujeme a hľadáme rôzne možnosti. Tento aj budúci rok bude Kostol Povýšenia svätého Kríža, v ktorého interiéri bežne hrávame divadlo, v rekonštrukcii. Musíme sa preto viac prispôsobovať a využívať exteriér ostrova. Už sme hrali napríklad aj priamo na lodi a snažíme sa využiť každý meter štvorcový, ktorý sa dá.
Je to nesmierne komplikované a celý proces je náročný, ale tá jedinečná kombinácia genia loci, energie miesta a divadelného umenia vytvára neopakovateľný zážitok. Keď sedemdesiat alebo sto ľudí zažije takúto nádhernú hodinu, pamätajú si to ešte veľmi dlho.
Spomínali ste sedemdesiat až sto ľudí. Máte kapacitu ostrova nejakým spôsobom obmedzenú?
Áno, kapacita prirodzene vyplýva z veľkosti scény. Viac ako deväťdesiat divákov sa nám do tohto priestoru zatiaľ nepodarilo dostať. Veľmi dbáme na to, aby každý dobre videl a počul, a aby bol zážitok stopercentný. Priestor je v tomto smere limitujúci a, samozrejme, tieto počty nedokážu ani len čiastočne pokryť náklady, ktoré na festival vynakladáme.
Keďže ste už etablovaným festivalom prichádza k vám stále rovnaké publikum, alebo badáte príchod nových ľudí?
Mám pocit, že prirodzene niekto pribudne a niekto odíde, ale jadro nášho publika zostáva rovnaké a postupne sa rozrastá. Vidíme to aj na predaji permanentiek, kde až osemdesiat percent kupujúcich tvoria tí istí ľudia.
Naša dramaturgia nie je postavená len na veľkých divadelných scénach. Návštevníci veria aj komornejším a netradičnejším projektom, ako je napríklad Divadlo bez domova či iné alternatívne formáty. To nás veľmi teší.
Nie je pre vás limitujúce, že nemôžete rásť do nekonečna? Že namiesto deväťdesiatich ľudí nemôžete na ostrov dostať dvesto?
V predošlých ročníkoch sa nám stalo, že sme niektoré predstavenia reprízovali, ak to bolo možné, aby sme ich sprístupnili väčšiemu počtu divákov. Súčasný formát a veľkosť festivalu sú však optimálne na to, aby sa všetci cítili príjemne a odniesli si intenzívny zážitok. Zatiaľ nemáme potrebu robiť z nášho podujatia festival rozmerov podujatia Dotyky a spojenia.
Plánujete festival presunúť do iných častí Oravy, respektíve máte núdzový plán, ak by záujem extrémne narástol?
V súčasnom stave je to úplne v poriadku. Znížili sme ceny a záujem je naozaj obrovský. Niektoré predstavenia, ako napríklad inscenácia Etudy alebo projekty Divadla dNO, sa vypredali za veľmi krátky čas, čo sa v minulých rokoch nestávalo. Po dohode s divadlami sme preto mierne navýšili kapacity, takže tento rok je to veľmi dobre nastavené.
Slovenská kultúra momentálne prežíva turbulentné obdobie z hľadiska financovania. Sme svedkami finančných škrtov a jasne deklarovanej podpory tradičnejších foriem umenia. Dotkla sa táto celospoločenská situácia priamo aj vášho festivalu?
Samozrejme, dotklo sa nás to. Rozumiem, že reforma Fondu na podporu umenia mohla byť potrebná a nikto sa jej v zásade nebránil. Kým však fungoval v predošlej podobe, boli sme s ním spokojní, pretože bol transparentný. Keď sme písali žiadosť, vedeli sme, že musí byť pripravená zodpovedne a pravdivo. Projekty posudzovali odborníci, ktorí danej problematike rozumejú a videli stovky festivalov. Rozhodnutie bolo v rukách expertov, a ak sme podporu získali, bolo to pre nás potvrdením, že robíme dobrú prácu. Ak by sme ju nedostali, vedeli by sme, že musíme na projekte zapracovať a posunúť ho ďalej.
5 fotiek v galérii
Peter Balcerčík
Zdroj: David Ištok/Aktuality.sk
Teraz sme sa však vrátili do čias, kedy sa o dotáciách rozhodovalo priamo na ministerstve kultúry. Napíšete žiadosť a nikto reálne nepočíta s tým, že uspeje. Urobíte to len preto, lebo čo ak motyka vystrelí. To isté sa stalo s Fondom na podporu umenia. Kým predtým som systému veril, teraz sme s podporou v podstate ani nepočítali. Mali sme pocit, že nespadáme do škatuľky projektov, ktoré chcú podporovať, a samotnému systému hodnotenia už nedôverujeme.
Našu dotáciu napokon výrazne skrátili a dostali sme podstatne menej prostriedkov ako zvyčajne. Museli sme preto hľadať iné zdroje financovania. Našťastie, súkromné firmy a rôzne nadácie si uvedomujú, že na Slovensku vznikajú hodnotné projekty, a bola by veľká škoda, keby zanikli len kvôli nedostatku financií.
Museli ste pre výpadok pristúpiť ku škrtom v tohtoročnom programe alebo robiť iné kompromisy?
Ak by sme mali garantované financovanie, program by mohol byť nepochybne väčší, bohatší a mohol by trvať viac dní. Každý, kto sa pohybuje v kultúre, vie, že takýto festival nie je zárobkovou činnosťou a každý rok tŕpneme, či pokryjeme aspoň náklady. Keďže sme s rozpočtom museli pracovať vopred, prispôsobili sme mu aj programovú ponuku. Pôvodne sme chceli pri niektorých predstaveniach uviesť dve reprízy, no z finančných dôvodov to nebolo možné, a tak sme museli nájsť iné riešenia.
Ak by nezávislé festivaly prišli o akúkoľvek systémovú podporu zo strany štátu, aký je váš plán, aby ste udržali festival pri živote aj v takýchto podmienkach?
Určite sa nenecháme odradiť ani zrušiť len preto, že nebudú štátne príspevky. Vidíme, že ľudia majú o našu prácu záujem. To, čo robíme, považujeme za dôležité, a takéto nezávislé kultúrne aktivity jednoducho musia existovať. Budeme hľadať podporu u súkromných partnerov, ktorým nie je ľahostajná naša kultúra, a budeme čakať na lepšie časy.
Spomínali sme, že divadlo reflektuje spoločenskú a politickú situáciu. Aká je ústredná téma alebo kľúčové posolstvo tohto ročníka? Čomu sa budete venovať najviac?
Každý ročník prepája jedna hlavná téma. V minulosti sme sa venovali rôznym témam, od holokaustu až po spoločenskú situáciu na Slovensku. Tento rok je našou témou ticho.
Žijeme v dobe, kedy sme prehltení informáciami, e-mailami, pripomienkami a notifikáciami z každej strany. Spoločnosť je polarizovaná, vyjadruje sa množstvo ľudí, ktorí by možno mali radšej mlčať, prípadne sa vyjadrujú nevhodným spôsobom. Otvára sa otázka, či je správne byť ticho, kedy sa ozvať, akým spôsobom reagovať a ako to celé uchopiť.
Tento rok chceme návštevníkom ponúknuť priestor na vedomé stíšenie a premýšľanie o tom, ako k téme ticha pristupovať. Chceme hľadať odpovede na to, kedy hovoriť, ako komunikovať, kedy vnímať samého seba, snažiť sa pochopiť druhú stranu i seba a trochu si v tom našom spoločnom žití upratať.
5 fotiek v galérii
Festival Slanický ostrov divadla 2025: performancia Karola Fila s názvom Dobre už bolo
Zdroj: Slanický ostrov divadla
Zaujal ma jeden konkrétny bod programu. Budete hostiť spomínanú inscenáciu Etudy v podaní hercov zo Slovenského národného divadla. Je toto hosťovanie riadne odkomunikované a schválené s aktuálnym vedením SND? Určite si spomínate na incident z festivalu Pohoda, na ktorom vystúpilo divadlo SND a neskôr sa ukázalo, že to nemali dohodnuté s riaditeľkou Zuzanou Ťapákovou. Nebudeme teraz čeliť nejakým negatívnym statusom a komentárom?
Zmluva je podpísaná generálnou riaditeľkou, je platná a zrušenie predstavenia už nie je možné. Toto je navyše trochu iný prípad. S generálnou riaditeľkou prichádzame do kontaktu v podstate len pri podpise zmluvy. Celá komunikácia prebieha s vedením Činohry, ktoré je fantastické, otvorené a spoľahlivé. Vedenie Činohry je plne zorientované, tvorí pre divákov a podporuje takéto festivaly. To, čo sa deje v kancelárii generálnej riaditeľky, ide mimo nás.
Prirodzene vnímame, že v divadle sú tlaky a situácia nie je priaznivá. S Činohrou sme v kontakte niekoľko rokov a je škoda, že opäť funkčná časť inštitúcie dostáva z vedenia polená pod nohy.
Pozrime sa trochu do budúcnosti. Tohtoročný festival sa začne už o niekoľko dní. S čím plánujete prísť na budúci rok a akú tému zvažujete? Na Slovensku sa toho deje naozaj veľa, jedna kauza rýchlo strieda druhú.
Takto ďaleko ešte nie sme, aby sme vedeli tému na budúci ročník. Máme však už teraz zarezervované jedno predstavenie, s ktorým stopercentne počítame. Uvidíme, čo prinesie spoločenský vývoj. Rozhodne však neplánujeme vytvoriť lacnú prehliadku komédií. Naším cieľom bude opäť ponúknuť divákom priestor na premýšľanie, kladenie dôležitých otázok a reflexiu našej spoločnosti a krajiny.
Koľko divadelných predstavení stihnete za rok navnímať osobne?
Presné číslo vám nepoviem, je ich pomerne dosť. V minulosti ich bolo ešte viac, no dnes zvládnem približne dve predstavenia za týždeň. Boli časy, kedy som stihol aj dve predstavenia za deň, ale dnes mám už menej voľného času. Stále však chodím veľmi rád. Pre mňa osobne, aj pre všetkých v našom tíme, je to tá najkrajšia aktivita v živote.
Považujete Slovákov za kultúrny národ? Pýtam sa preto, lebo pred štyrmi rokmi som robil rozhovor s vydavateľom Kolomanom Kertészom Bagalom, ktorý tvrdil, že Slováci na kultúru kašlú. Pred rokom mi zasa herečka Eva Pavlíková povedala, že kultúrny život a kultúrne myslenie ľudí končí v Banskej Štiavnici, a v ostatných regiónoch je to už veľmi slabé.
Náš festival je dôkazom, že situácia nemusí byť taká čiernobiela, hoci isté limity tu sú. Aj preto náš festival nerastie do obrovských rozmerov. Máme obmedzenú kapacitu, ktorú nedokážeme jednoducho zvýšiť. Môžem však potvrdiť, že o kultúru je záujem a ľudia na predstavenia chodia.
Samozrejme, nejde o masové podujatia. Veľký vplyv na návštevnosť majú financie. Ak rodina nemá dostatok prostriedkov, logicky dá prednosť nákupu školských pomôcok pre deti alebo jedla pred návštevou divadla. Je to smutná realita, ale v takej situácii je kultúra to prvé, čo si človek odpustí.
O čo všetko sa človek ochudobňuje, keď prestane chodiť na kultúrne podujatia?
Každé umenie prináša jedinečný zážitok, no divadlo je výnimočné tým, že prenos emócií je v ňom omnoho intenzívnejší ako pri hudbe alebo výtvarnom umení. Je to dané priamym kontaktom s hercami.
Divadlo mi osobne prináša hodinu či dve absolútneho úniku a ponorenia sa do príbehu, ktorý mi tvorcovia predostierajú. Ponúka obrovský priestor na premýšľanie o dôležitých témach a otázkach. Je to vzácny čas, kedy môžem byť v hlbokom kontakte so sebou samým, so svetom a s tým, čo sa okolo nás deje.
Neukracujeme sa o skutočnú kultúru tým, že dávame prednosť pohodlnej televíznej a seriálovej zábave? Neprispieva to k tomu, že pred Slovenským národným divadlom alebo Slovenskou národnou galériou nevidíme dlhé rady záujemcov?
Podľa môjho názoru boli rady pred týmito inštitúciami v minulosti, pred nástupom súčasného vedenia ministerstva kultúry, o niečo väčšie. Ak niekto na čele rezortu povie, že kultúra je o oddychu, tak to tými divákmi pred televíznou obrazovkou neotrasie a nepovzbudí ich to ísť do Modrého salóna alebo do nejakej malej galérie.
Na druhej strane si myslím, že v regiónoch kultúrny život vďaka nezávislým kultúrnym centrám funguje a rozvíja sa. Program sa tvorí a ten, kto má v sebe aspoň kúsok záujmu, si k nemu cestu vždy nájde.
Aké je riešenie z pohľadu vyštudovaného kulturológa?
Kľúčom je stabilné a funkčné financovanie. Ak by existoval spoľahlivý systém podpory umenia – akým bol donedávna Fond na podporu umenia – mali by sme istotu, že kvalitné projekty, ktoré odborníci vyhodnotia ako prínosné, dostanú potrebné prostriedky. S touto istotou by sme mohli robiť väčšie kampane, prinášať bohatší program a osloviť širšie publikum.
Kvalitný program je tou najlepšou cestou, ako ľudí presvedčiť, že kultúra nie je len o televíznych seriáloch. Divadlo je pre mňa na prvom mieste, televízne seriály či reklamy sú ďaleko za ním. Nemôžeme však hercom vyčítať, že hrajú v seriáloch. Mnohí z nich sú v prvom rade divadelní herci a seriály sú pre nich formou obživy.
Ministerka Šimkovičová nedávno počas tlačovej konferencie v Dolnej Krupej vyhlásila: „Pán Beethoven v minulosti tiež nečerpal fondy a poznáte ho asi aj vy.” Týmto argumentom sa snažila obhájiť nové nastavenie štátnych dotačných schém a Fondu na podporu umenia.
Takéto vyjadrenie sa dá brať buď ako zlý vtip, alebo ako prejav absolútnej nevedomosti o dejinách umenia. Iné vysvetlenie pre to naozaj nemám.
Pre Bratislavčana však môže byť zvláštne cestovať tak ďaleko, keď môže zájsť do Slovenského národného divadla a pozrieť si predstavenie tam. Vy však máte, ak sa nemýlim, rezervačný systém, kde sa kupujú lístky na jednotlivé podujatia. Dá sa u vás kúpiť permanentka na celý festival?
Áno, máme v ponuke aj permanentky. Divákov zásadne nedelíme na VIP a bežných, všetci sme si rovní a sme na jednej lodi.
Ešte predtým, ako predstavíme kompletný program, dávame do predaja limitovaný balík permanentiek pre našich najskalnejších fanúšikov. Týmto ľuďom zabezpečujeme špeciálny servis a majú prístup úplne ku všetkému. Následne predávame vstupenky na jednotlivé predstavenia buď samostatne, alebo v tematických balíčkoch.
Čaro nášho festivalu však spočíva v niečom inom. Takmer každý rok máme v programe nejaké site-specific performance. Rovnako adaptácie inscenácií na samotnom ostrove ponúkajú neopakovateľný zážitok. To je výrazná sila nášho festivalu a celej komunity. Divák je ochotný cestovať, pretože ak aj už konkrétnu inscenáciu niekde videl, u nás ju zažije v úplne inom prostredí, s inou atmosférou, iným publikom a inými ľuďmi.