Socha sovietskeho maršala, ktorý plánoval vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, a nový ruský vojenský pridelenec v Bratislave sú politickým odkazom: Slovensko má opäť nájsť svoje miesto v područí Moskvy.
Pri početných priamych útokoch Ruska na Slovensko sa Ficova vláda zdráha čo i len vysloviť meno útočiacej krajiny a radšej za všetkým vidí Ukrajinu. Demokratická opozícia musí ukázať, ako ochráni štát a jeho občanov pred ruským vplyvom. Nie zvyčajné veľké slová a sľuby, ako „zakážeme dezinformácie“, ale jasný plán a konkrétne činy.
Vo videopodcaste sa dozviete:
• prečo nás ani blízke vzťahy Ficovej vlády s Kremľom nechránia pred ruskými útokmi;
• čo môže byť za nástojením vlády na ruskej rope a plyne a komu to môže prinášať peniaze; prečo má Bratislava ešte stále vyše 40 ulíc po ruských osobnostiach;
• že slávne ruské umenie je v skutočnosti západné;
• aké konkrétne kroky musí demokratická opozícia ponúknuť namiesto sľubov, že „zakáže dezinformácie“.
Rozhovor bol skrátený a upravený pre zrozumiteľnosť.
Kde dnes na Slovensku vidíš najsilnejší prienik ruského vplyvu a čo sa za posledné roky zmenilo?
Sledujem dlhodobo našu politickú scénu, prakticky od začiatku demokratizácie a najmä od roku 2014, keď sa Rusko rozhodlo, že bude meniť povojnové usporiadanie v Európe a pokúsi sa o revanš za rozpad Sovietskeho zväzu. Vtedy prišla anexia Krymu a potom separatistické rebélie na východnej Ukrajine. Rusko začalo intenzívne presadzovať svoj vplyv, strategicky sa zameriava na rozbitie Európskej únie, v podstate na zánik demokracie.
Naša politická scéna je rozdelená na dva typy politických strán. Sú strany, ktoré sa rámcovo pridržiavajú princípov liberálnej demokracie. Potom máme národných populistov, ktorí majú problém s demokraciou a s našou zahraničnopolitickou orientáciou. V tejto časti politického spektra sa podľa môjho názoru v posledných rokoch ruský vplyv presadzuje najviac zo všetkých súčasných členských krajín Európskej únie v strednej Európe.
Donedávna by sme mohli porovnávať Slovensko s Maďarskom, pretože predchádzajúca vláda zostávala napriek členstvu v EÚ a NATO na orbite ruského vplyvu. To je celková predstava ruského štátu, aj súčasného, aj predchodcov, Sovietskeho zväzu a predkomunistického Ruska: Rusko má nepriateľov, s ktorými treba bojovať, a partnerov, ktorých sa pokúša dostať na orbitu svojho vplyvu.
Od volieb 2023, ale najmä v roku 2025, došlo k významnému posunu, keď Slovenská republika začala normalizovať vzťahy s Ruskom. Kto presadzuje normalizáciu napriek tomu, že v ruskej zahraničnej politike ani v politike agresie proti Ukrajine nedošlo k zmenám? Najsilnejším aktérom ruského vplyvu je predseda vlády Robert Fico, členovia jeho strany, členovia vlády, ľudia, ktorí zaujímajú významné ústavné pozície.
Vidíme tu mediálnu alebo kvázi mediálnu scénu, platformy, ktoré presadzujú ruské naratívy. Niekoľko spoločenských organizácií, ktoré sa podľa mňa dostávajú už na hranicu zákona, napríklad Brat za brata. Nielen presadzuje ruský vplyv v tej mäkkej podobe, ale snaží sa zastrašovať ľudí, ktorí nesúhlasia.
Brat za brata je napojený na ruský motorkársky náprotivok, ktorý je na sankčnom zozname EÚ.
Už dávno.
Za účasť na anexii Krymu. Aké Slovensko by vyhovovalo Kremľu?
Myslím si, že Rusko by chcelo mať krajinu, ktorá by v prípade Slovenska bola členskou krajinou Európskej únie a NATO, ale plnila by funkciu akéhosi satelita Ruska. Formálne nemôžeme byť satelitom Ruska ako pred rokom 1989 členské krajiny Varšavskej zmluvy vrátane Československa.
Vidíme, ako Rusko využíva to, že sme členská krajina EÚ a NATO, a pokúša sa cez vedenie našej krajiny presadzovať rozhodnutia v týchto dvoch organizáciách, najmä v Európskej únii. NATO je obrannо-bezpečnostná štruktúra, tam by to bolo oveľa ťažšie, hoci aj tam vidíme snahy Ruska Slovensko oddeliť alebo odčleniť od NATO pri zachovaní formálneho členstva.
Čo sa týka Európskej únie, vidíme, ako sa naša politická reprezentácia stavia k predlžovaniu sankcií, k podpore Ukrajiny. I keď v konečnom dôsledku slovenská vláda, predseda vlády rozhodnutia podporuje, predtým sa ich snaží blokovať, ovplyvňovať celkovú situáciu, vnímanie našej krajiny zahraničnými partnermi, našimi spojencami.
Rusko chce mať na orbite svojho vplyvu každý štát, ktorý ruská politická reprezentácia považuje za súčasť sféry ruského vplyvu. Krajiny, ktoré boli súčasťou Sovietskeho zväzu, vníma ako niečo, čo treba vrátiť späť, teda ich členstvo. Potom bývalé členské krajiny Varšavskej zmluvy, takzvané blízke zahraničie, ktoré aj čiastočne oprávnene z pohľadu vnútorných podmienok považuje za oblasť, kde môže dosahovať ciele prostredníctvom vnútorných partnerov.
Viem, že to bude znieť príkro, možno prostredníctvom svojich agentov. Teraz mám na mysli agentúru politickú. Hoci keby sme vedeli všetko, čo je v pozadí priateľských vzťahov a pozitívneho nazerania niektorých slovenských politikov na vzťah s Ruskom, možno by sme tam mohli nájsť aj iné motivácie než iba sympatie k Rusku, ruskému štátu a politike.
Fico navštevuje Putina, Blaha sa stretol s Medvedevom a Naryškinom, otec šéfa tajnej služby s predstaviteľmi Kremľa. O Pellegrinim sa pred pádom Orbánovej vlády objavila interpretácia, že mal ešte pred prezidentským pôsobením v Moskve konzultovať klesajúce preferencie. Čo politici od týchto vzťahov očakávajú?
Pri stretnutiach so zahraničnými partnermi, kolegami v expertnej komunite alebo mediálnom prostredí mi často kladú otázky, čo je v pozadí osobitných prístupov slovenských politikov, najčastejšie Roberta Fica, k Rusku.
On často hovorí, že Rusko je tradičný partner Slovenska, treba mať s Ruskom dobré vzťahy. Hovorí, že má rád túto krajinu. Vyhýba sa tomu, aby charakterizoval Rusko ako krajinu, ktorá vytvára problémy. Je to agresívny štát, agresor, krajina, ktorá vedie vojnu proti Ukrajine.
Nie je jediný taký. Mohol by som pridať aj z iných strán, nielen zo Smeru a prípadne Hlasu, ale aj zo Slovenskej národnej strany. Tam nájdeme tiež oddaných spojencov.
Sú teda vo viacerých stranách vládnej koalície.
Áno, sú ešte aj mimoparlamentné strany, ktoré sú jednoznačne proruské. Je to fakt, že istá časť našej politickej scény na čele s Robertom Ficom sa snaží o osobitné vzťahy s Ruskom, normalizáciu vzťahov, podporuje ruské riešenia, presadzuje ruské naratívy.
Čo je za tým? Tu sa dostávame do trochu špekulatívnej roviny. Niečo dokážeme podchytiť, niečo podložiť a niečo iba predpokladať.
Prvá rovina, myslím si, je psychologická. Vnímanie Ruska ako krajiny, ktorá je týmto ľuďom sympatická. U Roberta Fica to podľa mňa súvisí s jeho celkovým nastavením na vnímanie vývoja spoločnosti. Myslím si, že nie je stúpencom spôsobu vládnutia založeného na vyjednávaní, dosahovaní dohody, akceptovaní rôznych názorov. Aj otvorene sám o tom hovoril.
Je skôr „efektívny manažér“, ktorý sa snaží obmedziť priestor pre politických oponentov. Dáva prednosť tvrdším interakciám. Často hovorí, čo by urobil so svojimi oponentmi, keby mal príležitosť a podmienky. Hovorí o sympatiách voči režimom, ktoré považuje za efektívnejšie než to, čo máme my. O Číne sa vyjadruje pozitívne, o krajinách, ktoré navštívil, kde demokratické režimy neexistujú.
Rusko je veľká krajina, kde existuje režim, ktorý mu je bližší politicky a psychologicky. Zrejme ešte nadväzuje na sympatie voči Sovietskemu zväzu. Robert Fico a zrejme aj niektorí politici, ktorí ho obklopujú, sa do istej miery vidia v tom Rusku. Oni by asi nemali záujem tam žiť, ale tento typ spoločenského usporiadania im viac konvenuje a radi by niečo prevzali. O Vladimirovi Putinovi sa Robert Fico vyjadroval veľmi pozitívne, že je to človek, ktorý vrátil ruskému národu hrdosť.
Druhá rovina je skôr o záujmoch. Podľa toho, ako sa náš predseda vlády správal v kauzách s dodávkami ruského plynu alebo ropy, keď v niektorých okamihoch absolútne nelogicky presadzoval, aby sme odoberali plyn a ropu z Ruska a iba z Ruska, asi v pozadí môžu byť ekonomické záujmy. Ak nie týchto ľudí priamo, tak predpokladám, že „sponzorského prostredia“ v okolí vládnych strán. Dávam to do veľkých úvodzoviek.
Sponzorské možno nie v zmysle priamej podpory, hoci to by som tiež nevylúčil, ale v zmysle personálnej aj politickej blízkosti tejto časti biznisu súčasným vládnym stranám. Myslím si, že sumy, ktoré tento biznis dostáva za našu „spoluprácu“ s Ruskom, nemajú až taký veľký makroekonomický význam. Stále sú to však zaujímavé sumy z pohľadu konkrétnych aktérov a prípadne aj tej časti spektra, ktorá túto časť ekonomického spektra podporuje.
Robia to teda pre peniaze, ktoré môžu pretekať cez spriaznené skupiny alebo iné schémy.
Áno, ekonomické benefity z tejto konkrétnej ekonomickej spolupráce. Potom možno ďalšie motivácie, o ktorých sme sa zatiaľ nedozvedeli nič konkrétne, ale prejavy sympatií voči zástupcom ruského represívneho režimu. Stretnutie slovenského demokratického politika s Naryškinom…
Rusko nás považuje za nepriateľský štát, správa sa voči nám ako nepriateľská krajina. Ukrajina je náš sused a de facto spojenecký štát. Snaží sa o členstvo v tých istých zoskupeniach, ktorých členmi sme my, v EÚ a NATO. Ako sa môže demokratický politik stretnúť mimo akýchkoľvek formálnych rámcov, ktoré by predpokladali interakciu? Áno, komunikácia Západu s Ruskom prebieha, ale pán alebo súdruh Blaha nie je v tejto pozícii. Išiel tam ako individuálna osoba s demonštráciou osobných sympatií.
Vieme, aký silný vplyv majú ruské tajné služby, nielen Služba vonkajšej rozviedky, ale aj FSB, GRU. Toto vyvoláva úvahy, či nie je v pozadí niečo, čo je mimo osobných sympatií alebo ich dopĺňa. Ľuboš Blaha je veľký sympatizant ruského režimu vo všetkom. Je oveľa otvorenejší než jeho stranícky šéf. Možno aj bez finančnej motivácie v oblasti biznisu, ale motivácia môže byť mimo týchto faktorov. Tam môžeme iba špekulovať, čo je za tým.
Prečo máme také silné sympatie k Rusku a prečo to vládnym politikom tak dlho tolerujeme? Smer má stále pomerne vysokú popularitu.
Smer má podľa posledných prieskumov popularitu na úrovni maximálne dvadsiatich percent, momentálne trochu menej. Uvidíme pred voľbami, či sa Smer nespojí s Hlasom. Tým pádom sa podpora môže dokonca zvýšiť.
Sú isté štrukturálne príčiny pretrvávania pozitívneho vzťahu k Rusku v značnej časti slovenskej spoločnosti. Pozitívne vnímanie Ruska nie je prevažujúce v tom zmysle, že by dosahovalo nadpolovičnú väčšinu. Ale ilúzie o Rusku, geopolitické ilúzie, následky pôsobenia ruskej propagandy od roku 2014… Rusko pristupuje systematicky k „práci“ s verejnosťou v krajinách, kde bolo zakotvené ako dominantná sila vo Varšavskej zmluve. V prípade Československa to boli aj predkomunistické prejavy sympatií k Rusku, rusofilstvo, panslavizmus.
Odnášame si to generáciu po generácii aj z vyučovania slovenčiny.
Aj to, samozrejme. V školských osnovách je tento panslovanský naratív prítomný. Nie v takej otvorenej podobe, ako mohol byť pred rokom 1989.
Panslavizmus vznikol tu v strednej Európe. To, čo sa v Rusku označuje za slovanofilstvo, je istý prejav epigonizmu voči originálnym, vtedy aj celkom pochopiteľným myšlienkam o spolupráci slovanských národov v devätnástom storočí.
Panslavizmus v devätnástom storočí vychádzal zo snáh oslobodiť sa spod nadvlády takých štátov ako Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, prípadne Turecko, kde slovanské národy boli v podmanenom stave. V súčasnosti sa na Slovensku presadzuje ako panrusizmus, ako exkluzívna spolupráca s Ruskom.
Ukrajina je druhá najväčšia slovanská krajina, ale zo schém panslovanskej solidarity, slovanského bratstva akosi úplne vypadáva. Naopak, najprotiukrajinskejšie postoje zaujímajú ľudia, ktorí sa hlásia k panslavizmu a zdôvodňujú slovanskými myšlienkami spoluprácu s Ruskom.
Dedičstvo komunizmu, kde Sovietsky zväz figuroval ako slovanská krajina. Pretrvávajúce stereotypy, pokiaľ ide o kultúrne väzby medzi Slovenskom a Ruskom. Tu by som zacitoval kolegu a priateľa Juraja Mesíka, ktorý vydal knihu Mýty o Rusku. Uvádza ako príklad pretrvávajúcej oddanosti stereotypom o vplyve ruskej kultúry na Slovákov, že v Bratislave je štyridsať ulíc pomenovaných po predstaviteľoch ruskej kultúry, vedy, verejného života. Značná časť nemá so Slovenskom nijakú súvislosť, ale prežívajú, zdedené z komunistického obdobia.
Hoci sa odstránili názvy ulíc alebo námestí pomenovaných po zástupcoch sovietskeho komunistického režimu, zostali mená kultúrnych predstaviteľov, ktorí so Slovenskom veľa spoločného nemali. Pomenovania po zástupcoch západnej kultúry, ktorá nás väčšmi ovplyvňovala, západných spisovateľoch, skladateľoch, kultúrnych činiteľoch nájdeme, ale veľmi málo.
Nemali by sme sa o západnom ukotvení učiť od detstva, aby sa odrážalo v našej identite aj názvoch ulíc?
Samozrejme.
Myslím to faktograficky: historicky patríme do západnej civilizácie, hoci sme boli na jej geografickej periférii v Uhorsku. Ak to deti nevnímajú, nebudú to potom ako dospelí ani chcieť?
Súhlasím, že by to malo byť súčasťou všetkých kurikúl, všetkých osnov. Tak by k tomu mali pristupovať aj štátne orgány. Vzdelávacia politika je predovšetkým politika štátu. Slovensko je západnou spoločnosťou. Áno, Slovensko sa nachádza geograficky na periférii, ale… My tu máme západné spoločensko-politické usporiadanie.
Perifériu nemyslím v pejoratívnom zmysle.
Nie, nie, iba geograficky. Sme na východnej hranici NATO, kultúrne a historicky na hranici západnej civilizácie, kde sa stretáva s Východom. Presne tak, hoci teraz vidíme, že aj Ukrajina sa snaží o priblíženie k západnej časti Európy, pretože už dnes má spoločensko-politické usporiadanie blízke tej Európe. Slovensko ako územie obývané istou etnickou skupinou bolo v dejinách vždy súčasťou toho, čo tvorilo Západ.
Je veľmi dôležité, aby sa táto línia presadzovala na Slovensku ako absolútne dominantná, absolútne prirodzená. Kultúrna výmena obsahovala aj interakciu s ruskou kultúrou. Ale samotná ruská kultúra, to, čo je považované za vysoké umenie, skvosty ruskej kultúry, je fenomén devätnásteho a prvej polovice dvadsiateho storočia. Fenomén, ktorý mal v sebe predovšetkým kultúrny vplyv Západu. Literatúra, divadlo, hudba, výtvarné umenie, všetko, čo prináša ruskej kultúre punc kvality, je do značnej miery prevzaté zo západnej kultúry.
Aj v samotnom Rusku značná časť populácie nevníma to, čo ruskú kultúru približuje k Západu, ako autentickú ruskú kultúru. Sovietsky režim bol dosť selektívny, pokiaľ ide o možnosť obyvateľstva využívať to, čo ideologicky nebolo v súlade s politikou. Obmedzoval prístup k ruskej kultúre a zamlčoval fakt, že je spojená so Západom. Máme my niekde, neviem, ulicu Bacha alebo Beethovena?
A kde sú západní spisovatelia, filozofi či vedci? Pri Dukle odhalili sochu Koneva za účasti Blahu, ministra Takáča a ruského veľvyslanca, v Poľsku označeného za organizátora spravodajských operácií. Čo toto spájanie slovenskej identity s Ruskom, ktoré kultúru zapája do imperiálneho vojenského snaženia, vypovedá o vládnej elite a našej snahe o modernú identitu?
Myslím si, že to je charakteristika tejto časti našej vládnej elity ako príčinlivých aktérov ruského vplyvu. Netýka sa to iba Koneva. Ak by mali možnosť, nainštalujú tu podstatne viac toho, čo súvisí s politikou nielen ruského, ale sovietskeho štátu.
Maršal Konev bol významným predstaviteľom ruského štátu. Bol súčasťou obranného mechanizmu Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny. To bol naozaj významný vojenský činiteľ, ale zároveň vo vzťahu k nám, k Československu, k našim súčasným spojencom v NATO a Európskej únii…
Aj k nášmu kultúrnemu ukotveniu.
Naše kultúrne ukotvenie podľa mňa pre maršala Koneva neznamenalo vôbec nič. V roku 1968 tu bol na inšpekčnom pobyte, zisťoval situáciu pred okupáciou. Aktívne sa zúčastňoval na potlačení maďarského povstania. Voči nám a našim spojencom pôsobil ako nepriateľ. Áno, podieľal sa na oslobodení Československa od nacizmu a fašizmu, ale zároveň to nebolo oslobodenie…
To nebolo oslobodenie Slovenska alebo Československa.
Jeden nedemokratický totalitný režim, do značnej miery implantovaný zvonku, bol nahradený iným nedemokratickým režimom, implantovaným tiež zvonku, ale nie zo západu, ale z východu.
Nemali by sme prestať hovoriť, že nás Rusi oslobodili? Veď nás uvrhli do neslobody.
Toto je predmet diskusie.
Nechcem znižovať ich podiel na porážke nacizmu v Československu. Je však oslobodením to, po čom nasledovalo štyridsaťtri rokov ruskej okupácie, ruských vojsk?
Pojem oslobodenie sa používal predchádzajúce desaťročia. Ak sa krajina oslobodila od jednej diktatúry a tá bola nahradená ďalšou, tak tu nejaké oslobodenie nebolo. Myslím si, že tak to vnímalo aj vedenie vtedajšieho Sovietskeho zväzu a Stalin.
Išlo o porážku nacizmu, s ktorým Sovietsky zväz dva roky kolaboroval. Keď hovoríme o formách kolaborácie, treba pomenovať všetko. Kolaboráciu miestnych režimov, aj za Slovenského štátu, aj v susedných krajinách s nacistickým Nemeckom. Ale najväčšia kolaborácia bola v rokoch 1939 až 1941. Sovietsky zväz podpísal pakt s nacistickým Nemeckom. Boli dokonca pokusy vstúpiť do zväzku Nemecka, Talianska, Japonska. Sovietsky zväz sa ponúkal, to bolo v novembri 1940. Hitlerova rozpínavosť viedla k tomu, že Sovietsky zväz túto pozíciu nahradil účasťou na protihitlerovskej koalícii.
Primárnym zámerom Stalina v tejto fáze vojny bola porážka Nemecka a obsadenie priestoru. Ten priestor bol obsadený sovietskou armádou. Je pravda, že z Československa sovietske vojská odišli, ale bol tu nastolený režim s pomocou Sovietskeho zväzu.
Vychádzajú publikácie v Českej republike aj na Slovensku, ktoré poukazujú na to, že už po oslobodení od fašizmu, po vyhnaní nemeckých vojsk a porážke ľudáckeho režimu, mal Sovietsky zväz v Československu najsilnejšie pozície. Netýkalo sa to iba spojenectva s komunistickou stranou, ktorá pôsobila ako predĺžená ruka Moskvy, ale aj s demokratickými stranami. Komunistická strana podporovaná Sovietskym zväzom už posilňovala svoje pozície do roku 1948. Čiže od roku 1945 do roku 1948 tu boli veľmi silné vplyvy Sovietskeho zväzu a bolo jasné, že Stalin si ponechá Československo na orbite svojho vplyvu. Dokonca sa teraz ukazuje, že Košický vládny program bol napísaný…
Po ňom sa dnes volá sídlisko, mestská časť Košíc.
Áno, Košický vládny program bol napísaný v budove Ministerstva zahraničných vecí Sovietskeho zväzu.
A dodnes sa to volá Košický vládny program.
Áno. Košický vládny program bol v podstate prvým dokumentom, ktorý otvoril, dá sa povedať, bránu prenikaniu Sovietskeho zväzu a zakotveniu jeho dominantnej pozície.
Toto všetko sa naša súčasná politická elita snaží dostať aj do nášho vnútropolitického vývoja. To, čo sa robí v oblasti právneho štátu, je podľa mňa dnes bližšie pomerom v Rusku než v demokratickej krajine. Tá selektívna justícia, to je niečo neuveriteľné.
Ľudia presadzujú inštalovanie sôch sovietskych maršálov v roku 2026 po tom všetkom, čo sa po druhej svetovej vojne odohralo, a pri znalostiach, čoho sa maršal Konev dopúšťal. To je demonštrácia politického postoja trojitým smerom. Voči Rusku ako prejav sympatií. Signál obyvateľstvu, kam by sme mali smerovať. A odkaz našim západným spojencom.
Čo má vnímanie moci našou vládou spoločné s tým ruským? V januári 2025 reagovala na masové demonštrácie tvrdeniami o údajnom puči. Zapojila sa celá vláda, podporil ju prezident. Čo pre demokraciu znamená takáto koordinovaná informačná operácia proti vlastnému obyvateľstvu?
To bola neuveriteľná politická katastrofa Slovenskej republiky spôsobená jej vládou. K žiadnemu puču, k žiadnemu štátnemu prevratu nedošlo ani sa neschyľovalo. Robert Fico dostal strach z manifestácií, ktoré reagovali na jeho snahu o odklon Slovenska od západnej orientácie, na neuveriteľné deformácie v oblasti politickej demokracie a právneho štátu. Trvali niekoľko týždňov a boli masívne. Boli masívne, ale nedošlo ani k zmene mocenských pomerov. Sme v demokracii a vláda by mala reagovať na to, ako verejnosť vníma výsledky vládnutia a prístup k moci.
V roku 2018, keď boli zabití Ján Kuciak a Martina Kušnírová, jeho snúbenica, ľudia tiež demonštrovali proti vláde a do značnej miery vynútili zmenu, i keď nie mocenských pomerov, ale minimálne vo vládnych pozíciách. Nebol to žiadny prevrat, žiadny puč. Bola to legitímna forma protestu s konkrétnymi požiadavkami.
Vtedy som niekde napísal, že Slovensko poskytlo príklad, ako sa dá v situácii zablokovaných mechanizmov právneho štátu a fungovania niektorých inštitúcií prostredníctvom legitímnych protestov dosiahnuť bez násilia, bez porušenia ústavných pravidiel zmenu na konkrétnych mocenských pozíciách. To bol pozitívny vývoj. Robert Fico odstúpil, do pozície predsedu vlády nastúpil Peter Pellegrini. Bola to veľmi, veľmi zložitá situácia a našťastie sa podarilo udržať vývoj v ústavných hraniciach.
Nič sa tomu ani zblízka nepribližovalo v januári 2025. Ľudia protestovali proti tomu, že Robert Fico navštívil Moskvu, porušil režim izolácie a ostrakizácie Vladimira Putina ako lídra agresívnej krajiny. Išiel na návštevu, o ktorej sme sa doteraz nedozvedeli, čo všetko tam bolo. Ľudia, ktorým záleží na demokracii a západnej orientácii Slovenska, prišli vyjadriť svoj názor, protest a požadovali zmenu.
Keby išlo iba o tlačovku, kde by Robert Fico rozvíjal naratív o protistátnych živloch, čo robí bežne… Ale tu štátne inštitúcie vrátane Slovenskej informačnej služby nabehli na tento naratív a vyhlásili, že v našej krajine, ktorá je stále, a dúfam, že aj bude, členskou krajinou NATO a EÚ, s pomerne stabilizovaným politickým systémom, dochádza k prevratu, k pokusu o puč.
Prevzali tento naratív alebo si ho aktívne vymysleli?
Určite bola skupina, ktorá si to vymyslela a presadzovala to. Keby išlo iba o rovinu straníckej politiky, aj to by bolo odsúdeniahodné. Nič, čo by reálne destabilizovalo vývoj v našej krajine, by sa nemalo podporovať ani v tej „soft“ rovine. A toto už nebolo v rovine straníckej politiky.
Nemalo to zaznieť ani na tlačovke.
Ani to.
A tu na tlačovke stála celá vláda.
Áno, bolo zasadnutie Bezpečnostnej rady. A dokonca, ak sú informácie, ktoré prenikli na verejnosť, pravdivé, a nemám dôvod to spochybňovať, uvažovalo sa o zavedení výnimočného stavu. Výnimočný stav iba preto, že sa ľudia schádzajú na námestiach a odkazujú vláde, aby zmenila línie zahraničnej politiky, aby dodržiavala to, čo je zakotvené.
Naše členstvo v EÚ a NATO je zakotvené v strategických dokumentoch. Máme demokratický režim.
Potom sa k tomu dodatočne vyrábali udalosti o zapojení napríklad ukrajinskej tajnej služby. Slovenská vláda — konkrétne Robert Fico, ktorý o tom najčastejšie hovoril, aj jeho kolegovia — ohrozila naše vzťahy s Ukrajinou. Potom naratív o gruzínskom bojovníkovi, ktorý bojoval na Ukrajine, že vraj bol v pozadí pokusu o puč.
Politická katastrofa je to z hľadiska vnímania Slovenska v organizáciách, ktorých sme členmi. Naši spojenci podľa mňa s úžasom sledovali, že manifestácie, ktoré mali absolútne mierový, absolútne pokojný charakter, podala samotná vláda ako pokus o puč.
Čo nám hovoria útok na kataster, ktorého okolnosti nepoznáme, bombové vyhrážky školám a prekazený útok na výrobňu dronov v Haniske pri Prešove? Pri vyhrážkach išlo o ľudí pracujúcich pre Rusko na Ukrajine. Ministerstvo vnútra komunikovalo spoločný zásah ešte počas pobytu slovenských a českých policajtov na Ukrajine, čím porušilo bezpečnostné protokoly. Čo máme z blízkosti vlády ku Kremľu, keď operatívci ruských služieb či ich spolupracovníci pôsobia zo Slovenska a útočia na našu infraštruktúru, majetok, zdravie a životy?
Napriek takmer srdečným vzťahom časti slovenskej vládnej elity s ruskými predstaviteľmi nás Rusko vníma ako nepriateľskú krajinu, ako členskú krajinu NATO a Európskej únie. Rusko má záujem tieto organizácie oslabiť, rozbiť jednotu spojencov. Je to súčasť hybridných operácií proti viacerým európskym krajinám. Bez ohľadu na to, že súčasná vláda je v Rusku vnímaná ako vláda s väčším pochopením pre ruské záujmy, Rusko nepoľavuje v snahách oslabiť aj nás.
To je rovina uvažovania. Nemám pochybnosti, kto stojí za týmito útokmi. Pre mňa faktorom, ktorý nepriamo svedčí v prospech tohto môjho tvrdenia, je neochota našich predstaviteľov pomenovať skutočných pôvodcov.
Vidieť, že by sa tomu najradšej vyhli. Keď je možnosť „namočiť“ do toho niekoho iného, napríklad Ukrajinu, radi využijú aj to, že tam fungujú súkromní občania Ukrajiny, je tam ukrajinská stopa. Ukrajinskú stopu okamžite identifikujú. Je to prvá verzia u týchto ľudí.
Pritom Ukrajina nemá nijaký záujem oslabovať nás. Kritizuje politiku našej vlády v oblastiach, ktoré oslabujú Ukrajinu. Spomeňme si na plynovú a „ropnú krízu“, ako sa Robert Fico snažil diskvalifikovať ukrajinský štát, vládu, prezidenta. Obviňoval Ukrajinu, že vôbec nedbá o záujmy Slovenska. Ale Ukrajina vníma Slovensko ako štát dôležitý z hľadiska jej podpory. Že by sa samotná Ukrajina zapojila do takýchto aktivít, je podľa mňa absolútny nonsens.
Naši predstavitelia sa aj v pomerne jasnej situácii vyhýbajú slovu Rusko, ruská hrozba, ruské aktivity. Myslím si, že aj v správach našich špeciálnych služieb je snaha používať eufemizmy a nedotýkať sa toho, kto môže stáť za týmito kauzami.
To, akým spôsobom sa zo slovenskej strany informovalo o spoločnej operácii českých a slovenských silových zložiek v Dnipre, svedčí o väčšej blízkosti Ruska k tejto časti politického establishmentu než k našim spojencom.
To zrejme poškodilo našu reputáciu u spojencov v NATO a zahraničných spravodajských služieb. Dívať sa do budúcnosti pozitívne je zložité.
Je to zložité, ale myslím si, že Slovensko je západná krajina, kde sa ľudia identifikujú s európanstvom aj so svojou príslušnosťou k štátu, ktorý je súčasťou týchto štruktúr. Šance na zmenu sú podľa mňa veľmi reálne. Sú tu politické sily, ktoré nesúhlasia s terajším smerovaním krajiny a podľa toho, ako sa formuje verejná mienka a politické preferencie, získavajú momentálne prevahu nad tými, ktorí odvracajú krajinu od západnej orientácie a demokracie.
Ruské naratívy boli súčasťou parlamentnej aj prezidentskej kampane dnešných vládnych strán. Opozícii podľa mňa chýba bezpečnostná agenda a konkrétny prístup k ruskému či inému zahraničnému vplyvu; stále zachytávam body typu „zakážeme dezinformácie“. Čo robí zle a aké praktické a komunikačné opatrenia by mala rok pred voľbami prijať a zahrnúť do programov?
Vnímam to ako výzvu. Za tri roky od posledných parlamentných volieb som nezbadal nič, čo by nabúralo koncept rozdelenia politickej scény na schematicky proruské a prozápadné strany. Na prozápadnej časti politického spektra som nezbadal nič, čo by svedčilo o zmene ich pozícií. Tieto subjekty zostávajú rovnako prozápadne orientované a ich lídri oprávnene kritizujú vládu za proruskú inklináciu. Naznačujú, že keď sa vrátia k moci, dôjde k zmene.
Výzva spočíva v tom, že táto agenda by mala byť viac komunikovaná v praktickejšej, konkrétnejšej a zrozumiteľnejšej rovine pre voličov. Z prieskumov vieme, že prevažujúcej časti voličov týchto strán záleží na tom, aby sme boli európskou krajinou, spoľahlivým spojencom, dobrým partnerom, aby sme sa odstrihli od zlého vplyvu toho, čo predstavuje súčasný ruský štát. Nenájdeme tam podporovateľov osobitných vzťahov s Ruskom.
Týmto voličom by strany podľa mňa mali komunikovať, že súčasťou politických dokumentov nebudú iba deklarácie o prozápadnej orientácii. Sú tam možno aj veci, ktoré by bolo treba inovovať, ale zároveň navrhnúť konkrétne opatrenia, štrukturálne zmeny, zmeny v organizácii systému neutralizácie negatívnych vplyvov, odpor voči „hybridným hrozbám“ a boj so skutočnými, spoločensky významnými dezinformáciami, ktoré môžu ovplyvňovať názory ľudí a ich politické správanie.
Toto nie je iba úloha pre konkrétnu oblasť, ale vôbec pre vznik alternatívy. Tá sa podľa mňa formuje v zahraničnej politike. Možno sú tam dokonca priaznivejšie okolnosti, aby strany prezentovali spoločný postoj. Sú oblasti, kde demokratické strany nie sú na tej istej platforme, tak v kultúrno-etickej oblasti. V ekonomickej oblasti tiež nájdeme diskrepancie. Ale v zahraničnej politike sú v podstate všetky relevantné opozičné strany jednoznačne za posilnenie spolupatričnosti so Západom, spolupráce s partnermi a kritické nastavenie voči Rusku.
Toto treba rozmeniť na drobné. Ako bude fungovať systém strategickej komunikácie? Ako to bude vyzerať v jednotlivých zložkách výkonnej moci, kde sa ruský vplyv prejavuje najviac? Zahraničná politika, obranná politika, školstvo. Tam by podľa mňa mali demokratické strany predložiť voličom konkrétnejší program.
Z dlhodobejších opatrení by mal byť školský program zrevidovaný v oblastiach, ktoré súvisia s našou demokraciou a západnou orientáciou. Veci zdedené z minulosti, ktoré stále pretrvávajú a skôr vytvárajú pocit, že kultúrno-jazyková blízkosť môže znamenať viac než oddanosť univerzálnym hodnotám, treba naozaj zrevidovať.