Keď už nič nechytím, tak aspoň budem dobre vyzerať. Vtip Samuela Hlavaja sa v Miláne šíri šatňou, ale na tom, čo slovenský brankár predvádza na ľade, nie je nič komické. V olympijskej aréne, kde sa tlak dá krájať a každá chyba bolí dvojnásobne, pôsobil pokojne – akoby ho celý svet sledoval už roky. Slovensko žilo ďalšou hokejovou rozprávkou a jednou z jej hlavných postáv bol gólman, ktorému doma veria bezvýhradne a v zámorí ho zatiaľ stále len skúšajú. Samo Hlavaj na zimných olympijských hrách v Miláne pôsobil stále pokojne. Nie ako brankár, ktorý má na pleciach očakávania krajiny, ale ako chalan, ktorý si ide robiť svoju robotu. A je v tom jedno tajomstvo.
Nevedel stáť na korčuliach
Niektoré športové príbehy sa začínajú talentom, iné náhodou. Hlavajov začína zvláštnou kombináciou oboch. „V treťom či štvrtom ročníku sa tréneri pýtali, či by niekto nechcel ísť chytať. Prihlásil som sa a odvtedy je zo mňa brankár,“ spomínal v rozhovore pre MY Turiec Samuel Hlavaj. Jeho otec Martin si pamätá ešte skoršie obrazy, tie, ktoré rodič nikdy nezabudne. Prvý tréning, na ktorom malý Samo stále padal, korčule, na ktorých nevedel stáť, a modriny, s ktorými chodil domov. Napriek tomu nefňukal.
„Ráno sme ho budili na tréning o pol šiestej. Vždy nám povedal, že ide. Nestalo sa nám, že by sa mu nechcelo,“ prezradil pre Sportnet Martin Hlavaj, ktorý si dobre pamätá, ako Samo už od tretej triedy prosil trénerov, že chce byť brankár. Tréneri mu to napokon umožnili, ale pod podmienkou, že musí absolvovať aj tréning pre tretiakov ako korčuliar. Zvládol všetko. Už vtedy bolo jasné, že keď sa pre niečo rozhodne, ide si za tým. To zdedil po svojich rodičoch.
Svätá povaha
„Sme športovo aktívna rodina. Manželka je volejbalistka, ja som hrával hokejbal a dcéra je plavkyňa. Sme športovo všestranní,“ prezradil Martin Hlavaj, ktorý vysvetlil, že za Samovým úspechom nie je len športové nadanie, ale aj jeho „svätá povaha“.