V srdci filipínskej metropoly Manila leží jeden z najväčších a najstarších cintorínov v krajine – Manila North Cemetery, známy aj ako Cementerio del Norte, teda Severný cintorín. Tento 54‑hektárový priestor je oficiálne miestom posledného odpočinku pre viac než milión ľudí – ale paradoxne tiež domovom pre tisícky živých.
Zobraziť galériu (9)
(Zdroj: SITA/AP)
Približne 6 000 Filipíncov, väčšinou rodín, žije priamo medzi hrobmi. Namiesto bežných domov si v úzkych uličkách cintorína postavili prístrešky a chatrče, alebo obývajú staré mauzóleá a hrobky, ktoré slúžia zároveň ako ich domovy.
Zobraziť galériu (9)
(Zdroj: SITA/AP)
Dievčatá vešajú bielizeň medzi náhrobkami, deti sa hrajú na úzkych chodníčkoch medzi kamennými krížmi, a večer sa svetlá malých domácností rozžiaria uprostred ticha medzi hrobmi. Na návštevníkov to môže pôsobiť desivo – pre obyvateľov je to normálny život.
Zobraziť galériu (9)
(Zdroj: SITA/AP)
Manila je jedným z najhustejšie osídlených miest sveta, kde milióny ľudí žijú bez stabilného bývania. Mnoho rodín nemá peniaze na prenájom alebo kúpu domu – a tak si našli strechu nad hlavou práve tam, kde je priestor zadarmo alebo veľmi lacný. Niektorí majú dokonca písomné povolenie od vlastníkov hrobov či rodín, ktorých hroby udržiavajú.
Zobraziť galériu (9)
(Zdroj: Profimedia)
Pracujú ako opatrovatelia hrobov, predavači sviečok a kvetov, alebo čistia a upravujú hrobky pre príbuzných návštevníkov. Za túto skromnú prácu dostávajú malé sumy, ktoré im pomáhajú prežiť – ich mesačné príjmy môžu byť len pár desiatok dolárov, pričom špeciálne počas sviatkov ako Undas (Deň všetkých svätých) môžu dostať aj poplatky za údržbu viacerých hrobov.
Zobraziť galériu (9)
(Zdroj: SITA/AP)
Komunita má vlastnú dynamiku. Hračky a hry detí sa objavujú medzi náhrobkami, a tam, kde by ste čakali ticho, môžete počuť televíziu či rozhovory pri večeri. Na viacerých miestach sa dajú nájsť malé obchody so základnými potrebami od instantných rezancov po mydlo či šampón, ktoré fungujú ako neformálne trhoviská. Energiu čerpajú z pripojení, ktoré si „požičiavajú“ z oficiálnych liniek, a vodu kupujú od studní či cisternových dodávok.
Zobraziť galériu (9)
(Zdroj: SITA/AP)
Pre 51-ročnú Priscillu Buanovú, ktorá sa narodila na cintoríne a vychovala svoje deti medzi hrobkami, nie je nič desivejšie ako príkazy na demoláciu, ktoré nasledujú po občasných sťažnostiach návštevníkov. „Vždy, keď počujeme o príkazoch na demoláciu, odstránime svoje veci… Skryjeme (spotrebiče) v inom mauzóleu, aby ich nebolo vidieť,“ povedala agentúre AFP obyvateľka cintorína tretej generácie s tým, že demolácie sa dejú aspoň raz ročne.
Zobraziť galériu (9)
(Zdroj: Profimedia)
Buanová a jej štvorčlenná rodina spia na dvoch kryptách v mauzóleu. Zvyšná plocha bola prerobená na obývaciu izbu s pohovkou, skrinkou a spotrebičmi. Z mriežkovaného okna hrobky predáva občerstvenie a drobný tovar. „Aj keby som chcel, nemáme peniaze na kúpu domu,“ povedal Buan.
Zobraziť galériu (9)
(Zdroj: SITA/AP)
Správca cintorína však pre agentúru AFP pripomenul, že pôvodný zámer nebolo vytvárať trvalé obydlia pre živých – ide o priestor pre mŕtvych. Napriek tomu existuje neoficiálna dohoda, že tí, ktorí upratujú a udržiavajú hroby, môžu zostať. Deti však kvôli svojmu bydlisku často čelia posmechu a aj mnohí obyvatelia sami priznajú, že radšej by žili mimo hrobov, keby mali možnosť. „Všetci tu snívame o tom, že budeme mať dom vonku, ale… je to ťažké, veľmi ťažké,“ hovorí jedna z obyvateliek.