Nie je to však tak dávno, čo MUDr. Roman Slyško, PhD, patril aj medzi špičkových asistentov rozhodcov, zažil stovky futbalových zápasov u nás i na medzinárodnej scéne, v Lige majstrov, na majstrovstvách sveta i Európy.
Vaša profesia vyžaduje sústavné štúdium i plné nasadenie. Ako ste ju dokázali skĺbiť s prácou rozhodcu?
Skĺbiť sa to evidentne dalo, keďže som to robil dlhé roky. Ale bolo to náročné. Poznám ešte jeden podobný prípad. Profesor Jirko Moláček je špičkový chirurg, prednosta kliniky v Plzni, a pôsobil ako asistent rozhodcu, bol aj na listine FIFA. Ak to chcete zvládnuť, potrebujete na to minimálne podporu rodiny a pochopenie šéfa v zamestnaní.
Špičkoví rozhodcovia sú dnes už profesionáli, je to ich zamestnanie. Vo vašej ére to ešte nebolo bežné…
Pokiaľ rozhodujete v prvej či druhej lige, zväčša v čase víkendov, dá sa to celkom dobre naplánovať so službami v nemocnici. Zložitejšie je, ak postúpite na vyššiu úroveň, vediete zápasy v zahraničí, v Lige majstrov, ktoré sa hrajú v týždni. Alebo vás nominujú na ME či MS. S Ľubošom Michelom a Martinom Balkom sme strávili roku 2006 na MS v Nemecku 48 dní. To už je problém.
Ako ste ho riešili?
Mal som podporu u pána profesora Šefránka v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb. Bol to môj šéf, ktorý mi vždy povedal: Choď, viem, ty mi to vrátiš. To si stále vážim. Samozrejme, musel som túto dôveru vykompenzovať v práci výkonmi, zvýšeným úsilím, publikačnou i prednáškovou činnosťou. Bolo toho veľa. Teraz som už sedem rokov mimo futbalu. Ale aj keď som nastúpil na Antolskú v Petržalke pred štrnástimi rokmi a bol som ešte šesť rokov medzinárodným asistentom rozhodcu, vedel som si to zorganizovať. Rodina však trpela, to je fakt.
To už bolo obdobie, keď ste zažili takpovediac českú kariéru?
Áno, bol som členom tímu českého hlavného rozhodcu Pavla Královca, chodili sme na zápasy Ligy majstrov, nominovali nás aj na semifinále Európskej ligy Bazilej – Chelsea a zúčastnili sme sa spolu na ME 2016 vo Francúzsku. To som však už bol v nemocnici šéf. Poradil som sa s ním a umožnil mi to (smiech).
Ťažko sa to porovnáva, ale aká je zodpovednosť lekára a aká rozhodcu za správne rozhodnutia?
Zodpovednosť lekára je obrovská, najmä v mojom prípade, lebo často ide doslova o život. Ale boli situácie, keď som cítil na štadióne ešte väčší tlak i emócie. Mám za sebou 28-ročnú lekársku prax, absolvoval som tisíce operácií, bola to denná realita.
Čítajte viac Koniec! Už budem len fanúšik, hviezda Slovana sa lúči
Ale veľkých futbalových zápasov som nezažil tak veľa. Keď vybehnete na ihrisko štadióna, kde je 60-tisíc i viac fanúšikov, elektrizujúca atmosféra, proti sebe stoja veľkokluby a ide im o prestíž i obrovské peniaze a vy si nemôžete dovoliť nijaké zaváhania, je to veľký stres. Nechcem znevažovať našu ligu, ale rozhodovať na Stamford Bridge v Londýne či na Santiago Bernabeu v Madride je niečo úplne iné.
Problémy, ktoré riešite v dennej praxi v medicíne, sa stávajú po čase rutinou?
To nie, lebo každý prípad je iný a nesmiete nič podceniť. Naše operácie zväčša trvajú dlho. Dlhšie ako futbalový zápas, aj dve až štyri hodiny, vyžadujú maximálnu koncentráciu. Keby som každý víkend viedol súboj v Premier League a v týždni v Lige majstrov, tak by som to možno nevnímal ako výnimočnú udalosť.
V práci máte významné postavenie, ste rešpektovaný odborník. A potom vybehnete na ihrisko, kde na vás pokrikujú ľudia, často vás urážajú, oblievajú pivom… Ako ste sa s tým vyrovnávali?
Je to problém. Ale rozhodoval som skôr, ako som sa stal lekárom.
S tým, čo hovoríte, musí človek rátať. U nás ešte viac ako v zahraničí, kde na vás tiež pokrikujú, ale v mase ľudí to často zaniká. Je to otázka motivácie. Sníval som, že budem úspešný rozhodca, musel som sa obrniť proti negatívnym javom. Jasné, vždy je to ľahšie, keď je človek mladší, keď som sa medicíne ešte nevenoval.
Slovan nedodržal to, čo sľúbil fanúšikom. Weiss odchádzal z lavičky už v Petržalke, vždy si to rozmyslel
Video
Slovenská futbalová liga sa prebrala zo zimného spánku. Najvyššia súťaž sa rozbehne cez víkend. Ako dopadnú preteky štyroch tímov o titul? A kto elitu opustí? V relácii Fair Play sme sa pýtali kolegu Michala Zemana.
A neskôr?
Keď som doštudoval, mal som 24 rokov, už som pôsobil v druhej lige. Preskákal som už osem rokov v nižších súťažiach. Samozrejme, ak sa človek cez to neprenesie, neobrní sa, nemôže byť jednoducho rozhodca. Čím som bol starší a prišli aj úspešné roky v lekárskej praxi, už som to znášal ťažšie. Pred štyridsiatkou som si čoraz častejšie kládol otázku: Stojí mi to za to?
Čo rozhodlo, že ste ešte pokračovali?
Odpovedal som si, že mi to ešte stojí za to (smiech). Už som si vybudoval v brandži meno a tie veľké zápasy, to bol pre mňa obrovský zážitok. To mi dodávalo energiu. Na futbale som si navyše kompenzoval stres z práce. Stres vo futbale mi k tomu pomáhal. Je to zaujímavé, vyskratovalo sa to. Odrazu som mal čistejšiu hlavu. Dokázal som sa vo futbale odreagovať od problémov v nemocnici a v práci som sa nezaťažoval futbalom.
Roku 2011 v zápase Žilina – Slovan ste zažili inzultáciu, napadol vás fanúšik…
Do konca zápasu zostávala minúta či dve, stav bol 0:0. Bol to dôležitý zápas pre oboch, išlo im o titul. Súťaž finišovala, Žilina viedla o päť bodov. Nemal som nijaké problémy s divákmi, neriešil som žiadne sporné situácie, ale odrazu sa objavil na ihrisku divák, ktorý do mňa vrazil.
Domáci vyvíjali úsilie, aby sa zápas dohral. Ale normy u nás boli vtedy jasné. V zahraničí platilo, že ak aj bol rozhodca inzultovaný a cítil sa dobre, bol schopný pokračovať, mohol sa zápas dohrať. Dnes by som to riešil inak.
Ako?
So súčasnými vedomosťami a skúsenosťami by som chcel, aby sa tie dve minúty dohrali. Bola by remíza a nech by to potom pri zelenom stole vyriešili. Ale ešte raz vravím, že inzultácia to bez debaty bola. Následne sa voči mne zniesla veľká kritika, až nenávisť najmä zo Žiliny, akoby som ja bol za to zodpovedný.
Čítajte viac Kucharevič dal belasým nádej, Barseghjan ju zhasol. Pohárové derby Trnavy so Slovanom rozhodli penalty
Zažili ste ako rozhodca aj iné nepríjemnosti?
Bolo ich dosť, napríklad v Kazachstane som zažil nepríjemnú situáciu, keď sme sa s hráčom zrazili hlavami, padol som na zem a dve minúty som o sebe nevedel.
Dohralo sa?
Áno, bol som v poriadku. Inzultácia to nebola, išlo o nešťastnú náhodu. Ale bola to pamätná situácia, lebo práve na základe tohto incidentu UEFA zaviedla pravidlo, že hráči nemôžu vstupovať do priestoru asistenta. Zažil som aj viacero inzultácií. Najmä v nižších súťažiach, niekde v okrese, občas ide o život. Najmä keď ste sám, okolo vás je veľa podgurážených divákov a o nejakej bezpečnosti nemôže byť ani reči. Teraz by som už podobné riziko nepodstupoval.
Už by ste nechceli rozhodovať?
Vôbec sa nečudujem, že v čase, keď ľudia necítia rešpekt k ničomu a k nikomu, k učiteľom, policajtom, lekárom, keď si každý robí, čo chce, neplatia základné morálne pravidlá a stále sa to zhoršuje, nechcú mladí ľudia rozhodovať. Dnes majú iné možnosti, môžu vycestovať, vidieť zápas v Barcelone i inde. Ja som mal inú optiku. Keby som teraz uvažoval o dráhe rozhodcu, asi by som sa po nej nepustil.
Jedným z vrcholov vašej kariéry bolo finále Ligy majstrov 2008 v Moskve, v ktorom sa stretli Manchester United a Chelsea. Na tento zápas si však nespomínate v najlepšom…
Bol veľmi nepríjemný a ťažký, v zložitej atmosfére. Bola to síce veľká pocta, ale narazili na seba dva vtedy znepriatelené tábory, ich rivalita prekračovala hranice únosnosti, a tak to vyzeralo aj na ihrisku.
Bola to futbalová vojna. Padlo veľa žltých kariet, a keby to Ľuboš dobre nekočíroval, boli by aj červené. Aj po predĺžení bol nerozhodný stav 1:1, góly dali hviezdy Ronaldo a Lampard, v prospech Manchestru rozhodol penaltový rozstrel.
Foto: ČTK
Slyško, Angelovič, Žilina Žilinčania márne prehovárali Romana Slyška. Toho napadol domáci fanúšik a zápas pod Dubňom sa predčasne skončil.
Bol to váš najťažší zápas v kariére?
Patril určite medzi najťažšie, neviem vybrať jeden. Zabrať nám dalo aj štvrťfinále MS 2006 Nemecko – Argentína, na konci prestížneho súboja sa strhla hromadná bitka. Finále Ligy majstrov dostane rozhodca raz za život za odmenu. Optimálne je, keď si ho trojica rozhodcov užije. My sme si ho neužili. Teraz som rád, že som bol jeho súčasťou, ale pôžitok to nebol. Okrem iného bola aj hrozná zima a celý čas pršalo.
Finále však malo predohru, v ktorej ste boli namočený aj vy… V semifinále Liverpool – Chelsea v máji 2005 rozhodoval Michel a uznal na váš podnet gól, ktorý narobil rozruch…
Liverpool ho strelil už vo štvrtej minúte, dal ho Garcia. Vo výskoku sa zrazili českí futbalisti, domáci Baroš a brankár Čech, lopta sa dokotúľala za čiaru, na čo som upozornil Ľuboša Michela.
Tento gól rozhodol o postupe Liverpoolu do finále. Hráči Chelsea protestovali, hneval sa najmä tréner Mourinho, ktorý viedol londýnsky klub. Bol to však regulárny gól. Keby sme ho neuznali, domáci by kopali penaltu, lebo Čech fauloval Baroša.
Chelsea nám tento moment nevedela zabudnúť, tento tieň visel nad nami, preto sme neboli nadšení, že sme viedli práve finále, v ktorom hrala.
Viete, koľko zápasov ste na čiare absolvovali v profesionálnom futbale?
Takú štatistiku nemám. Nechcem to ani odhadovať. V lige sú to stovky stretnutí. V európskych pohároch, neberiem do úvahy predkolá, to mám spočítané – bolo ich 34. K tomu medzištátne zápasy, kvalifikačné na ME a MS. Vo finálových turnajoch na veľkých šampionátoch ich bolo desať vrátane štvrťfinále.
Malí chlapci túžia byť slávnymi futbalistami. Ako ste sa dostali k rozhodovaniu?
Aj ja som chcel byť futbalista. Som rodák zo Šale, kde som hrával vo všetkých vekových kategóriách vrátane prvej dorasteneckej ligy. Nastupoval som na rôznych postoch v obrane.
Keď som prišiel do Bratislavy, pôsobil som vo Vinohradoch, v tretej lige, tam som bol útočník. Otec bol dlhoročný rozhodca v slovenských súťažiach, spolu sme to vyhodnocovali, a keď som začal študovať medicínu, bolo jasné, že sa to nedá zladiť. Urobil som si záver, že povolanie lekára je stabilnejšie ako futbalistu.
Práve sa rozbehla jarná časť ligy. Sledujete ju ešte?
Sledujem, ale už nie tak pozorne ako kedysi, a nechýba mi. Občas sa vyberiem na zápas, niečo si pozriem v televízii. Ale radšej idem na štvrtú ligu do Rovinky, kde vidím krajšie emócie. Občas sa niečo ujde aj rozhodcovi, ale je tam celkom kultúrne prostredie.
Čítajte viac Tvoje otázky ma nezaujímajú, odvrkol Weiss na tlačovke. Po prehre s Trnavou bránil terč hnevu fanúšikov
Futbalové pravidlá ste mali v malíčku. Čo by ste v nich zmenili, ak by ste mali takú právomoc?
O mne je známe, že nie som zástanca VAR-u. Nezakázal by som ho, ale zmenil by som jeho fungovanie v praxi. Nepáčia sa mi verdikty o milimetrových ofsajdoch, to je nezmysel. Ak sa útočiaci hráč ocitne v postavení mimo hry vinou malíčka na ruke, určite nezíska nijakú výhodu a futbal často prichádza o krásne akcie a góly. Divákom kradnú emócie. Najskôr vybuchnú nadšením a potom päť minút čakajú, čo povie VAR.
Vy ste zažili VAR až ku koncu kariéry a v jeho začiatkoch…
Ak sa ocitol hráč v päťcentimetrovom ofsajde, púšťali sme to a tlieskali nám za to. Akceptovalo to aj brániace mužstvo, lebo tiež vedelo, že to nerozhodlo. Na druhej strane sú momenty, keď VAR nemôže zasiahnuť, a pritom ovplyvnili výsledok. Nemyslím si, že za našich čias bolo viac veľkých chýb ako teraz.
VAR je navyše príšerne drahá záležitosť, stojí milióny. Nepriniesol takú spravodlivosť, akú mnohí čakali. A vzďaľuje futbal od ľudského rozmeru, ktorý k nemu patrí. Ako k nemu patrí aj to, keď vo vyloženej šanci hráč prekopne bránku. O tom boli potom vášnivé debaty fanúšikov.
A hovorilo sa aj o chybách rozhodcov. Arbiter nebol nadšený, keď urobil chybu, ale to je život, patria k nemu aj chyby. Nulovú bezchybnosť nedosiahneme. Aj keď budú viesť zápasy roboti.
Myslíte si, že futbal k tomu smeruje?
O pár rokov odstránia z ihriska asistentov. V ich prípade je najzaujímavejšie posudzovanie ofsajdov a o nich už rozhoduje počítačový systém. Skončí to tak, že po ihrisku budú behať len hráči. Rozhodca bude virtuálny. Alebo bude sedieť v nejakej kabíne, nebude hráčom zavadzať na ihrisku. Uvidíte, prvých z neho vyženú asistentov.
Nevyženú nakoniec z ihriska aj futbalistov?
Možno ho raz budú hrať len roboti. Ale futbal by nemal strácať ľudské parametre. Opakujem, aj chyby k nemu patria a robia ho zaujímavým. Súčasný vývoj súvisí najmä s tým, že do futbalu sa dostali šialené, nezmyselné peniaze, ničia ho. S argumentom, aby niekto neobral chybou iného o milióny a tento biľag nezostal do smrti na ňom, usilujeme sa omyly vymazať. Len neviem, či sa to podarí a či to zvýši atraktívnosť futbalu.