Na gratulácie si nepotrpím, ale s Oľgou to bolo iné. Ona si vždy spomenula na moje narodeniny a ja – hoci nemám pamäť na dátumy – som tiež nikdy nezabudla na tie jej. Mala ich totiž na Deň učiteľov (narodil sa vtedy aj Ján Amos Komenský) a ten som mala zafixovaný ešte zo školských čias. A tak aj tohto roku – ako sa priblížil 28. marec, nutkalo ma myslieť na Oľgu a písať esemesku.
Staroba sa nás netýka
Pozrela som si históriu správ od Oľgy v mobile. V jednej z posledných písala: „Staroba je strašná vec, dobre, že nás sa netýka.“
Áno, dlho sme vzdorovali, dlho sme boli samá „švanda“, samý žart a mierne povýšenecká irónia, ale v čase minulých narodenín mi už Oľga písala smutnú správu o tom, že jedna naša niekdajšia spolužiačka z novinárstva, veľká rebelantka F. V., si želala byť vysypaná z urny do Dunaja a – práve sa to stalo. Takže, veselé časy sa definitívne skončili, náš ročník pomaly odchádza (patril tam napríklad aj Peter Zeman, šéfredaktor po roku 1968 perzekvovaného Echa, čo bol pôvodne náš cvičný časopis), mohla by som vyroniť slzu, ale mňa Oľga zasa rozosmiala.
Foto: Ivan Majerský
Ľubomír Feldek, Katka Feldeková, Helena Dvořáková spisovateľ Ľubomír Feldek s dcérou Katkou a novinárkou Helenou Dvořákovou
Pozrela som si totiž našu mailovú korešpondenciu, ktorá je plná dôverných informácií o živote, ale najmä som tam našla rôzne pracovné listy, čo sme si vymenili. Oľga bola totiž veľmi vtipná respondentka, rada som ju oslovovala do rôznych ankiet a rozhovorov. Raz sme robili anketu na tému, či sa dnešné deti boja viac, alebo menej ako kedysi. Oľga nám veľmi zaujímavo porozprávala o svojich strachoch. „V detstve som sa bála čerta, ale aj anjela, lebo mama tvrdila, že jej nabonzuje každý môj prehrešok, dokonca aj škaredú myšlienku,“ spomínala Oľga. A pokračovala: „V našom mestečku sa hovorilo o istých ženách, že sú strigy a keď sa na mňa pozrú, ‚príde mi z očí’. Niekedy som sa im zamotala naschvál do cesty s tlčúcim srdcom. Asi som sa rada bála.“
Vrátila sa aj k svojej novele Veverica, kde sa v strašidelnom príbehu jedna postava naľakala tak, že sa jej prevrátili oči a bolo vidno len bielka. Druhá postava sa jej ich usilovala prevrátiť nazad zápalkami. Bolo to vraj naozaj strašidelné, ale pri písaní strach nemáva. Ten sa dostaví. až keď si ide prečítať, čo napísala. No a ešte má jeden strašidelný zážitok. V detstve sa jej občas snívalo, že ju uniesol drak: „Pamätám sa, že som ho mala rada a že som s ním bola šťastná.“
To je celá Oľga. Mala rada drakov i boje s drakmi. Už som neraz opísala, ako nás neohrozene viedla „ukradnúť“ auto našej kamarátky Betky Šimonovičovej, ktorej ho nespravodlivo odtiahli. A akcia sa vydarila.
Čítajte viac Za Oľgou Feldekovou. Srdce plné humoru, spomína jej spolužiačka a kamarátka Helena Dvořáková Niektoré dievčatá volali Oľgu Feldečka, lebo sme mali ešte jednu Oľgu, tak aby sa odlíšili, ale vyplývalo to aj z toho, že Oľga bola naozaj Feldečka, prvá z ročníka sa vydala a s manželom Ľubom ich spájalo veľmi silné puto. Za slobodna sa volala Lukáčiová, ale s tým menom sme ju zažili len krátko. Niektoré kamarátky ju volali Lusinka, no pre mňa bola vždy Oľga, to jej sedelo.
V jednej ankete som sa Oľgy pýtala aj na to meno, či je s ním spokojná a kto jej ho dal. „No, už som pristará na to, aby som ho menila,“ usmiala sa Oľga. „Na Orave sa vyslovuje mäkko každá spoluhláska, ktorá sa len dá. Aj amen na konci modlitby vyslovujú ameň. Už ako decku sa mi to zdalo smiešne a kde som mohla, tam som vynechala mäkčeň v mene Oľga. Jedine to som chcela na svojom mene zmeniť. Moja mama mi chcela dať meno Dagmar. Vtedy to letelo. Veľa mojich rovesníčok sa tak volá.
Foto: Pravda, Viola Ivašková
Oľga Feldeková Oľga Feldeková, spisovateľka.
Nakoniec meno Oľga presadila žena môjho strýka, ktorá sa volala Oľga a bola mojou krstnou mamou. Presviedčala vraj mamu, že je to výborné meno, lebo sa nedá škaredo vysloviť. Dokonca aj Olina je pekné. Ako školáčka som sa presvedčila o opaku, keď ma nahnevaný spolužiak volal Olinisko a niekedy aj Olinisko psisko. Ale asi mala moja krstná mama pravdu, lebo odvtedy mi Olinisko nikto nepovedal a dnes sa mi dokonca aj Olinisko páči. Páčia sa mi mená ktoré sa dajú ľahko zapamätať a ľahko vysloviť. Pomáha mi to vyhnúť sa trapasom pri komunikácii. Rada ľudí oslovujem v zdrobneninkách a napríklad pri mene Kvido mám problém.“
To je svätá pravda, Oľga nikdy svojmu mužovi (a pri zmienkach o ňom) nepovedala inak ako Ľubko. A veľmi sa mi páčilo, keď hovorila o ich rodinnom priateľovi (a lekárovi) spisovateľovi Petrovi Belanovi, že – Peterko. Aj Belanova mama, slávna maliarka, bola Oravčanka ako Oľga, a to sú tiež silné väzby. Ale tu musím povedať, že Oľga síce prišla k nám do prvého ročníka z Oravy, ale pôsobila ako človek z Paríža, bola šarmantná, a najmä – bez predsudkov. Kriticky sa vedela pozrieť aj na najväčšie lásky a autority. Iskrila humorom.
Jedlo jej šlo na nervy
A – nebývala chorá. Nevidela som ju nikdy pribratú. Tučná Oľga to by bol nonsens. Raz však, ešte v mladosti, sa skoro zadusila. Prehltla pri zaváraní polovicu marhule so včelou a tá ju poštípala v ústach. Oľga bola sama doma, hrdlo jej začalo puchnúť, dusila sa, nemohla hovoriť. Vybehla na ulicu, našťastie neďaleko bola nemocnica, kde jej pomohli. Túto historku sme neraz aj s Oľgou preberali, Oľga nám hrala ako huhňala a ako lekári hneď vedeli, čo sa deje.
Foto: TV JOJ
relácia sedem, sedem, feldeková, hudák, Vo štvrtok večer sa v relácii predstaví komik Tomáš Hudák.
Paradoxom bolo, že Oľga nemala rada ovocie. Vždy hovorila, že nevie, čo jej to prišlo vtedy na um, prehltnúť tú marhuľu. Pripomína mi to fakt, že Oľga vôbec nebola gurmánka. Také veci ju nezaujímali. Raz som videla, ako si v reštaurácii objednala volské oko a na jeden šup ho prehltla. Vôbec ho nevychutnávala. Asi to súviselo s tým, že jedlo jej išlo skôr na nery, keďže kŕmila veľkú rodinu a stále na stravu musela myslieť. Ešte keď sme boli študentky, chodila na prednášky s obedárom, do ktorého v menze kupovala obed. Mám fotku, ako čupíme asi štyri na schodíkoch univerzity, Oľga má vlasy do chvosta, jazyk vyplazený do „ruličky“ a v ruke plechový obedár. Zvláštne je aj to, že hoci som navštívila všetky domácnosti Feldekovcov, od študentskej cez pražskú až po terajšiu, vždy sa mi Oľga vybavuje v kuchyni.
Nikdy nebola tou pravou intelektuálkou za písacím stolom (raz mi nejaký malý stolík ukázala v rohu spálne), stále robila niečo manuálne v domácnosti. Bola aj rodinnou šoférkou, aj viedla stavbu, keď rekonštruovali dom. O svojej tvorbe cudne mlčala. Všetko robila zľahka a nenútene. A dobre. Istý čas sme spolu sedeli v redakcii. Mali sme stoly oproti sebe, chodila len občas. Väčšinu času sme aj tak predebatovali pri káve a cigaretách. A novinám sa darilo.
Oľga vedela, samozrejme, variť, ale nebola to naša téma. Najviac mi utkvela v pamäti polievka, ktorú nám uvarila, keď zomrela moja mama, s ktorou sme aj v dospelosti bývali, a boli sme z toho zničení a ochromení. Večer o deviatej sa zrazu objavila Oľga, zaťukala na okienko ako dobrá víla (bývali sme v dome s pavlačou) a priniesla nám v kanvičke svoju polievku. Tá bola vtedy pre mňa najlepšia na svete. Oľga bola veľmi láskavá.
Foto: Pravda, Viola Ivašková
Oľga Feldeková, Ján Melkovič Spisovateľka Oľga Feldeková a Ján Melkovič, hudobník.
Myslím, že aj ona si užila veľa lásky a láskavosti. Keď sme sa ešte donedávna stretávali – spolužiačky z novinárstva – v kaviarni na korze, čašníci boli vždy k nášmu stolu veľmi pozorní, lebo tam bola aj Oľga. Vystúpeniami v televízii si získala popularitu, stala sa celebritou, ktorá sa objavovala v spoločenských rubrikách. Vždy bola krásna, ale to mala od prírody. Bola to predovšetkým krása ducha, čo ju zdobilo.
Inak vôbec nebola parádnica, móda ju nevzrušovala, obliekali ju dcéry. Raz, to mal jej syn Martin len pár mesiacov, sme boli našu prvorodičku so spolužiačkami navštíviť. Oľge sa páčila moja biela čiapka, ktorú som mala na hlave. Hneď som ju zložila a dala som jej ju. Zdalo sa mi, že sa potešila. Ako som Oľgu spoznávala počas nasledujúcich rokov, zistila som, že žiadne čiapky nenosí. Na tamtú bielu sme už dávno zabudli, keď mi hovorila, že v čiapke sa cíti ako debil a že radšej zmrzne, akoby si mala nasadiť niečo na hlavu.
Až teraz mi prišiel na um ten dávny darček, ktorý asi nemal žiaden praktický zmysel, ale – ako sa teraz zaskvel svojím príbehom! V našom živote mali zmysel príbehy a taký život je krásny. Prináša pointy ešte aj po smrti. Takže – zbytočne krásna biela čiapka ešte raz – k tým nedožitým narodeninám.