Sú tváre, ktoré sa do dejín kinematografie vpíšu svojou krásou, a také, ktoré do nich vryjú vlastný nezameniteľný osud. Česká herečka Jiřina Štěpničková mala oboje.
Foto: ČTK /
Jiřina Štěpničková v roku 1935.
Jej uhrančivé tmavomodré oči dokázali nahliadnuť človeku priamo do duše, no zároveň v sebe niesli pečať čohosi tragického. Akoby už od mladosti, keď na striebornom plátne stvárňovala nešťastne zamilované dedinské dievčatá, tušila, že jej vlastný životný príbeh prekoná akúkoľvek drámu, ktorú kedy hrala.
Čítajte viac Z červeného koberca do väzenských teplákov: Osud českej bohyne, ktorej svet tlieskal aj pľul do tváre Príbeh Jiřiny Štěpničkovej nie je len o sláve a páde. Je to svedectvo o krutosti režimu, portrét ľudskej nátury a jej najtemnejších zákutí – je to príbeh ženy, ktorá za túžbu po slobode zaplatila najvyššiu cenu: stratou desiatich rokov života a odcudzením vlastného dieťaťa.
Maryša s dušou rebelky
Jiřina Štěpničková nebola typickou „vamp“ herečkou ako jej súčasníčky Adina Mandlová či Lída Baarová. Narodila sa v apríli 1912 do pražskej meštianskej rodiny a už od detstva v sebe niesla nespútanú energiu. Výborne lyžovala, hrala tenis, jazdila na kanoe. Keď otec rozhodol, že pôjde na obchodnú akadémiu, vzbúrila sa. Tajne zložila skúšky na konzervatórium, a keď to prasklo, musela odísť z domu.
Už ako sedemnásťročná hrala v Osvobodenom divadle, no jej ambície siahali vyššie. Napísala drzo úprimný list šéfovi činohry Národního divadla a v osemnástich rokoch získala angažmán na prvej scéne. Kritika bola nadšená. Ženy v jej podaní v sebe niesli „akési tragické predurčenie“. Najväčší triumf prišiel s Maryšou. Či už na javisku, alebo vo filme z roku 1935, Štěpničková túto rolu neprezentovala len ako obeť, ale ako ženu s pevnou chrbticou. Herec Radovan Lukavský na ňu neskôr spomínal: „Ona úlohy doslova žila. Bolo v tom srdce, navyše mala ľúbezný prejav a krásnu reč,“ uviedol portál Lidovky.cz v staršom materiáli.
Foto: ČTK / Tůma
Jiřina Štěpničková v roli paní Marjánky a Václav Kaňkovský ako učitel Vorlický Herečka Jiřina Štěpničková v roli paní Marjánky a Václav Kaňkovský ako učitel Vorlický na scéně Realistického divadla v Praze v roku 1970
Počas nemeckej okupácie Štěpničková ukázala ďalší rozmer svojho charakteru – zásadovosť. Kým iné hviezdy sa usmievali do objektívov nemeckých týždenníkov, ona v nemeckom filme nikdy nehrala. Traduje sa, že si dokonca nechala operovať zdravé koleno, aby nemusela nastúpiť na nakrúcanie do pripravovanej snímky počas druhej svetovej vojny. Jej vnútorná integrita jej však po vojne nepriniesla pokoj, ale závisť a podozrievavosť nastupujúceho režimu.
Pasca, ktorá zaklapla v tme lesa
Bodom zlomu sa stal rok 1951. Štěpničková bola v zložitej situácii – v divadle dostávala čoraz menej príležitostí a ako slobodná matka so štvorročným synom Jiřím pociťovala rastúci tlak. Vtedy jej prišiel list, ktorý sa zdal byť vykúpením. Režisér František Čáp, s ktorým kedysi točila úspešné filmy, ju v ňom údajne volal do západného Nemecka: „Babo, přijeď, mám pro tebe práci.“ Sľuboval jej byt, prácu a bezpečie.
Čítajte viac Milovala ho 44 rokov, no pred oltár nešla: Ivu Janžurovú (84) trauma z bývalého režimu navždy poznačila Jiřina netušila, že list je falzifikát vyrobený Štátnou bezpečnosťou a celá akcia je cynicky zinscenovaná pasca. 21. októbra 1951 sa v noci vydala k hraniciam. V ruksaku, ktorý niesol jeden z mužov, sedel jej malý syn. Sľúbila mu, že idú za ockom a dostane bicykel. Namiesto slobody ich však čakala studená voda potoka a muži so zbraňami. Malý Jiří vtedy ešte nevedel, že mamu uvidí najbližšie až po dlhých rokoch cez väzenské mreže.
Kolegovia žiadali smrť
To, čo nasledovalo, patrí k najtemnejším momentom českých divadelných dejín. Vykonštruovaný proces v decembri 1952 mal z herečky urobiť exemplárny odstrašujúci príklad. Prokurátorka žiadala pre Štěpničkovú trest najvyšší – smrť. Najmrazivejšie však bolo, že túto požiadavku podporili aj jej kolegyne z Divadla na Vinohradech.
Čím je pre vás dnes odkaz Jiřiny Štěpničkovej najsilnejší?
Zásadovosťou – že počas vojny radšej nehrala, než by mala kolaborovať s nacistami
50,0%
Mementom – jej príbeh pripomína, akú vysokú cenu môže človek zaplatiť za túžbu po slobode
25,0%
Dôstojnosťou – že nikdy nikoho neprosila o milosť a nenechala sa zlomiť režimom
25,0%
Talentom – jej výkony v Maryši či Viktorke zostávajú neprekonané
0,0%
Vlasta Chramostová vo svojich pamätiach neskôr potvrdila existenciu petície, ktorú podpísali herečky ako Světla Amortová či Soňa Neumannová. Žiadali pre svoju kolegyňu šibenicu. Štěpničková nakoniec dostala 15 rokov za vlastizradu. Celých desať z nich strávila v pardubickej väznici, kde šila vankúše a prala väzenskú bielizeň. Musela tvrdo pracovať, no napriek dozorkyniam, ktoré jej neraz vmietli do tváre jej „umeleckú zbytočnosť“, sa vypracovala na jednu z najlepších šičiek. Aj to jej pravdepodobne pomohlo udržať si aspoň záblesk duševnej rovnováhy.
Jiří Štěpnička putoval na pol roka do detského domova pre deti „nepriateľov režimu“. „Nemali sme vychádzky. Boli sme tam skrátka zavretí,“ spomínal herec po rokoch. Malý chlapec, ktorého neskôr vychovával otec – znovu ženatý – v Karlových Varoch, vyrastal so stigmou syna zradkyne.
Keď Jiřinu v roku 1960 podmienečne prepustili, mala päťdesiat rokov, podlomené zdravie a v očiach únavu, ktorú žiadny mejkap nedokázal skryť. Vracala sa do sveta, ktorý sa ju pokúsil vymazať. Bývala v jedinej miestnosti bez tečúcej vody, vodu pumpovala zo studne a kúrila v kachliach.