Nová štúdia priniesla zaujímavý pohľad na život v starovekom Ríme. Vedci sa pozreli na starý nález, ktorý dlhé roky takmer nikto neriešil, a prišli s prekvapivým záverom, ženy zrejme nevystupovali v arénach len výnimočne. Naopak, mohli zohrávať aktívnu úlohu aj v krvavých predstaveniach so zvieratami.
Celý príbeh sa točí okolo mozaiky z 3. storočia nášho letopočtu, ktorú objavili ešte v roku 1860 vo francúzskom meste Reims. Originál sa počas prvej svetovej vojny z veľkej časti zničil, no zachovala sa kresba archeológa Jeana Charlesa Loriqueta. Práve tá sa teraz dostala znovu pod drobnohľad, informuje Live Science.
Odoberaj Vosveteit.sk cez Telegram a prihlás sa k odberu správ
Na kresbe vidíš scénu z arény. Na jednej strane stojí leopard, na druhej žena v krátkej sukni, ktorá drží bič. Kľúčovým detailom je, že horná časť jej tela zostala odhalená. A práve tento prvok pomohol výskumníkom určiť, že nejde o muža ani o inú nejasnú postavu, ale o ženskú lovkyňu, takzvanú venatrix.
Takéto vystúpenia nepredstavovali nič neznáme. V rímskych arénach sa pravidelne organizovali zápasy so zvieratami. Lovci bojovali s diviakmi, medveďmi či veľkými mačkami. Na rozdiel od gladiátorov nečelili iným ľuďom, ale divokej prírode priamo pred očami divákov.
Autor štúdie Alfonso Mañas tvrdí, že identifikácia dáva zmysel. Uviedol, že pri pohľade na kresbu niet pochýb, že ide o ženu. Opiera sa najmä o fyzické znaky na kresbe, ale aj o absenciu výbavy, ktorú by nosili iné typy bojovníkov. Postava nemá ochranné prvky ani palicu, ktoré by napríklad používal arénový klaun či pomocník.
Populárna spravodajská aplikácia pre iOS a Android dostala veľkú aktualizáciu. Pribudlo množstvo nových funkcií, ktoré musíš vyskúšať
Podľa štúdie nemohlo ísť ani o odsúdeného človeka
Zároveň odmietol teóriu, že by išlo o odsúdenú osobu. Takí ľudia zväčša nedostali zbraň a často ich zviazali. Tu však žena drží bič a pôsobí pripravená na boj.
Zdroj: Taylor and Francis Online (Alfonso Manas)
Zaujímavý detail sa týka aj samotného miesta nálezu. Mozaika zdobila pravdepodobne podlahu hostinskej miestnosti v dome bohatého človeka. Takýto majiteľ mohol financovať hry v aréne, a preto si dal podobné scény zobraziť priamo vo svojom dome. Hostia ich sledovali počas hostín.
Vedci poukazujú na zvláštny paradox. Na jednej strane môžeme vidieť ženu zobrazenú na luxusnej mozaike, ktorú obdivovali hostia. Na druhej strane jej skutočné postavenie v spoločnosti patrilo na úplné dno. Bojovníci v arénach totiž niesli status takzvanej infamie. To znamenalo, že síce zabávali davy ako dnešné celebrity, no z právneho hľadiska stáli na úrovni prostitútok.
Takíto ľudia nemali plné občianske práva. Nemohli voliť, vystupovať ako svedkovia na súde ani zastávať verejné funkcie. Práve tento status vysvetľuje aj odhalené telo. Pre ženu z vyšších vrstiev by niečo také znamenalo spoločenskú katastrofu. Pre ženu so statusom infamis išlo o súčasť predstavenia, ktoré malo zaujať publikum za každú cenu.
Niektorí vedci hovoria, že štúdia nemusí pracovať úplne s realitou
Nie všetci odborníci však súhlasia bez výhrad. Problém predstavuje fakt, že originál mozaiky sa nezachoval.
„Výskum je dobre spracovaný, ale máme len starú kresbu, ktorá nemusí byť úplne presná. Vždy existuje riziko, že detaily sa počas prekresľovania skreslili,“ upozornil historik Thomas Scanlon.
Mañas sa snažil túto pochybnosť oslabiť. Porovnal kresbu s malým fragmentom mozaiky, ktorý prežil bombardovanie a dnes sa nachádza v múzeu. Podľa neho sa oba obrazy zhodujú, čo zvyšuje dôveryhodnosť celej interpretácie.
„Myslím si, že ženy sa pravidelne zúčastňovali arénových vystúpení a v prameňoch ich podceňujeme,“ uviedla historička Alison Futrell.
Dôležitý je aj pohľad na samotné publikum. Rímske hry nepredstavovali len surové násilie alebo trest pre odsúdených. Organizátori ich stavali ako premyslené predstavenia, ktoré mali zaujať všetky zmysly. Kombinácia nebezpečného zvieraťa a odhalenej ženy vytvárala silný efekt.
„Cieľom bolo vzbudiť erotický efekt a zaujať divákov. Inými slovami, nešlo len o boj, ale aj o vizuálnu atrakciu. Rímske arény tak fungovali aj ako forma starovekého „marketingu“, ktorý cielil na emócie publika,“ tvrdí Mañas.
Zdroj: Taylor and Francis Online (Alfonso Manas)
Rímska ríša ženy ako gladiátorky v určitom momente zakázala
Zaujímavé je aj načasovanie. Rímska ríša zakázala ženské gladiátorky okolo roku 200. Mozaika však vznikla neskôr. To naznačuje, že zákaz sa nemusel týkať lovkýň zvierat.
Dôvod súvisí s tým, ako Rimania vnímali jednotlivé typy bojov. Súboj človeka proti človeku patril k ideálu mužskej cnosti. Žena so štítom a mečom preto pôsobila pre mnohých ako niečo neprijateľné. Naopak, lov zvierat mal iný význam. Spájal sa s ovládnutím prírody a často aj s bohyňou Dianou.
Keď žena čelila leopardovi, nevnímali ju nutne ako „napodobeninu muža“. Skôr ju mohli chápať ako súčasť širšieho príbehu o tom, ako civilizácia ovláda divočinu.
Celý objav tak nepriniesol len jednu zaujímavú scénu z arény. Otvoril aj otázky o postavení žien, vkuse publika a o tom, ako veľmi Rimania premýšľali nad tým, čo vlastne svojim divákom ukazujú.
Páčil sa vám článok? Sledujte nás na Facebooku