Ako jediného kajakára v histórii prestížnej ankety a jedného zo šiestich Slovákov, ktorí v jej 34-ročnej histórii obsadili prvú priečku. Attila Szabó, sympaťák z Komárna, oslávil vo februári šesťdesiatku.
V médiách vás označovali aj za sexsymbol vašej doby. Lichotilo vám to?
(smiech) Všeličo sa popíše, ale ja som sa tak vôbec necítil. Nikdy som to nebral vážne.
Kto vás dobre pozná, vyzdvihuje vašu priateľskú povahu. Vraj nemáte ani nepriateľov…
Nerobím iným to, čo by sa nepáčilo ani mne. Usilujem sa vždy správať k druhým slušne. V našej vodáckej partii boli vždy čisté vzťahy, úprimnejšie a priateľskejšie, ako to vidím teraz často okolo seba. Žili sme spoločenskejším životom, chodili so susedmi na rodinné výlety. Dnes vám občas závidia aj to, čo nemáte. A ak máte na niečo iný názor, hneď vás nenávidí pol dediny či mesta.
Máte 193 centimetrov. Bola vaša výška v kajaku výhodou?
Kanoistiku vnímam ako šport, v ktorom môžu byť úspešní vzrastom malí i veľkí. To v každom športe neexistuje. Napríklad v basketbale či volejbale výška zohráva významnú úlohu. V kanoistike sú dôležitejšie iné veci. Ale boli aj situácie, keď sa hovorilo, že vysokí nemajú veľké šance, keď fúkal silný protivietor. Keď som mal, naopak, vietor v chrbte, bola to moja výhoda.
Váš brat dvojča Zoltán je prekvapujúco o hlavu nižší. A bol tiež dobrý kajakár, hoci také výsledky ako vy nedosiahol. Chvíľu ste sedeli spolu aj v jednej lodi…
To bolo v začiatkoch, potom som sa venoval viac singlovým disciplínam. Aj Zoli, prezývaný práve vďaka výške Pici, sa tešil z viacerých pekných úspechov. Mne niekedy možno pomohli v kajaku dlhé ruky, ale nemám pocit, že to bolo podstatné.
Boli ste prvý šampión z Komárna, kde bola silná základňa rýchlostnej kanoistiky. Odštartovali ste úspešnú éru – po vás prišli Risdorferovci, Bača, Tarr, Vlček…
Už aj predo mnou boli u nás šikovní vodáci, ktorí založili klub a rozvíjali ho. Možno len nemali také úspechy, ale aj v slabších podmienkach poctivo budovali klub. To nie je záležitosť roku či dvoch, kým sa jeho reprezentant objaví na olympiáde. Keď potom niekto z neho získa medailu, je to vždy výsledok dlhodobej práce. Nepovažujem sa za prvého, kto prerazil z komárňanskej liahne.
Čítajte viac Mládež bez podpory, vedenie bojuje s pretekármi. Budúcnosť našej kanoistiky je ohrozená, tvrdí bývalá slalomárka
Spočiatku ste trénovali aj s maďarskými reprezentantmi, ktorí patrili k špičke…
Poprosil som ich, aby mi to umožnili, v týždni som bol s nimi, víkendy som trávil doma. To platilo len do MS 1987, kde som získal dve medaily – striebornú a bronzovú. Po nich ma zo skupiny vylúčili, čo som chápal, predsa nebudú pomáhať konkurencii. Keď som v roku 1984 narukoval, pôsobil som najskôr v Dukle Trenčín a keď v nej zrušili kanoistiku, pokračoval som v Prahe. V drese Dukly som súťažil dovedna 14 rokov. Ale aj v tom čase som zväčša trénoval doma.
Z MS máte štyri medaily, najcennejšiu – zlatú – ste získali na rieke Marica v Plovdive 1989. Potom vás dekorovali za športovca roka v ČSSR. Ako si na to spomínate?
Vyhlásenie výsledkov bolo v Topoľčanoch. Taká pocta ma potešila. Československý šport bol silný, ale práve v tom roku nemal významnejšie úspechy. Bol som asi jediný majster sveta. To ma vynieslo na prvé miesto v ankete.
Štartovali ste aj na troch olympijských hrách. V Barcelone 1992 ste boli členom štvorkajaku, ktorý finišoval štvrtý a k bronzu vám chýbalo deväť stotín. Mrzí vás, že olympijskú medailu ste nikdy nezískali?
Mrzí-nemrzí, to už bolo dávno. Vtedy ma to štvalo, ale dnes už žijem úplne iný život a netrápi ma to. Ani v singli, v ktorom som skončil na olympiáde šiesty, som nemal k cennému kovu ďaleko. Ale aj bez olympijskej medaily sa dá žiť. V poslednom období máme úspechov čoraz menej. A aj špičkových športovcov.
Čomu to pripisujete?
Nie je jednoduché povedať, prečo to tak je. Určite nie je jeden dôvod. Počúvam, že peňazí je viac ako v nedávnej minulosti, ale výsledky to neprináša. Možno je problém s ich rozdeľovaním. To je zložitá úloha. Spravodlivo ich nerozdelíme asi nikdy. To neviete ani v rodine. Problém vidím aj s motiváciou mladých. Skúšať to v súčasnosti s cestovaním či olympiádou je problém. To išlo v našej dobe. Dnes sa vyberiete na letisko a za niekoľko hodín ste na druhom konci Európy. Nepotrebujete na to drieť každý deň.
Čítajte viac Zomrel majster sveta, ktorý získal medailu aj vďaka pomoci Slováka Tarra. Kontroverzný šampión mal iba 34 rokov
Vás zdobila všestrannosť, hrali ste aj futbal, basketbal, tenis, dobre ste plávali, behali. Prečo to je už dnes výnimočné?
Prinášalo to aj problémy. Neučili sme sa toľko, koľko bolo potrebné a koľko od nás vyžadovali… Ale nik nás nemusel vyháňať na ihriská. Celý deň sme športovali. Robili sme všetko. Všestrannosť dnes športovcom často chýba a je to problém. Aj preto sa ťažšie presadzujú. Ubudlo športovísk, ale vybudovali sa aj nové, podmienky sú často lepšie. Napríklad v našej lodenici sme mali kedysi dve činky. Teraz pri nej vybudovali perfektnú posilňovňu za milión eur.
Máte dve dcéry. Venujú sa športu?
Áno, ale nešli v otcových stopách. Obe sa venovali volejbalu. Staršia Sandra bude mať tridsať, je vysoká ako ja, má 193 centimetrov, hrala aj za slovenskú reprezentáciu, zúčastnila sa na majstrovstvá Európy a chvíľu pôsobila aj v zahraničí. Potom si dokončila vysokú školu ekonomickú v Bratislave, našla si tam aj prácu. Mladšia, dvadsaťročná Emma je nižšia, študuje v druhom ročníku na vysokej škole v Budapešti a hrá volejbal za Spartak Komárno.
S rýchlostnou kanoistikou ste sa rozlúčili v roku 1998, mali ste tridsaťdva. Začala sa vám nová kariéra – futbalová. Prečo ste vybrali „na staré kolená“ práve najpopulárnejšiu hru?
Mal som k nej vždy blízko. Naša rodina bola najmä futbalová. Futbalu sa venoval môj otec, najstarší brat Mikuláš a napokon aj Zoli. V Komárne sa hrá teraz prvá liga, verím, že nevypadneme. Škoda, že stále nie je dokončený štadión. Občas som chodil aj na zápasy do Zlatých Moraviec, kde máme domácu základňu. Dúfam, že už túto jar dokončia aj štadión v Komárne a budeme mať konečne skutočné domáce prostredie.
Zahrali ste si aj v tretej maďarskej lige v tíme Kinizsi Ács. Dokázali ste sa vo vyššom veku zaradiť medzi najlepších v tíme?
Hral som v tretej lige nielen v Maďarsku, ale aj doma za Komárno. Bola to vtedy celkom kvalitná súťaž, teraz za veľa nestojí. Aj iní sa čudovali, že držím krok s ostatnými. Kondične som bol na tom dokonca lepšie a čo sa týka techniky, pomáhali mi dobré základy z mladosti. Mal som to v sebe.
Čítajte viac Falšovanie výsledkov a možný subvenčný podvod v slovenskej kanoistike? Najúspešnejší slovenský šport čelí škandálu. Prezident kanoistiky zareagoval
Na akom poste ste sa so svojou výškou uplatnili?
Hrával som tam, kde ma potrebovali – v útoku i v obrane. Neskôr najmä v obrane. Keď som sa stal majstrom sveta v kajaku, dostal som odmenu 29-tisíc korún, teda dnes by to bolo skoro tisíc eur. A v Dukle som zarábal 10-tisíc. Keď som bral prvú výplatu ako futbalista, myslel som, že sú to peniaze pre celé mužstvo (smiech). Ako futbalista v tretej lige som zarábal viac ako reprezentant a svetový šampión.
Nemali ste sa hneď od začiatku radšej venovať futbalu?
Som spokojný, ako to bolo. Teraz sú vo futbale obrovské peniaze. Ale aj v kanoistike sú podstatne väčšie peniaze, to sa nedá porovnávať s nedávnou minulosťou. Kto je dobrý, tiež si môže niečo zarobiť. Mal som peknú športovú kariéru, vôbec nič neľutujem, peniaze neboli hlavné. Žijem na slušnej úrovni a zarobím si aj teraz.
Čomu sa venujete?
Som absolvent stavebnej priemyslovky a spolu s bratom Mikulášom sme si založili stavebnú firmu. Mali sme v nej aj niekoľko ľudí. Pred niekoľkými rokmi sa odsťahoval do Bratislavy, pokračoval som s jedným-dvoma pracovníkmi a v posledných rokoch som už zostal sám. Viem urobiť všetko. Špecializujem sa na prerábky bytov, odovzdám ich na kľúč. Ale spravím aj garážovú bránu, elektrinu… Mal som roboty habadej. Dobrých majstrov je dnes málo. Niekedy som si toho zobral na plecia priveľa a cítil som sa už vyčerpaný. Teraz mám však nútenú pauzu.
Prečo?
Na začiatku roka mi vymenili členkový kĺb, to nebola jednoduchá operácia, liečenie trvá viac ako tri mesiace, niekedy až do pol roka. Aj v detstve som mal problémy s členkom a v poslednom čase sa nahromadili. Nemal som inú možnosť. Už som sa s nohou veľmi trápil. Odložil som aj väčšie oslavy šesťdesiatych narodenín, mali sme ich zatiaľ len v úzkom rodinnom kruhu. Môj zdravotný stav sa zlepšuje, už to vyzerá sľubne. Toto obdobie malo aj svoje výhody.
Aké?
Vždy som pozorne sledoval šport, ale teraz som mal taký prehľad ako nikdy. Mal som sadru na nohe, veľmi som sa nemohol hýbať, vychutnal som si pred obrazovkou celú zimnú olympiádu. O mojom bratovi Picim sa vie, že je to chodiaca športová encyklopédia, vie všetko, ale teraz sa ma aj on na niečo pýtal (smiech). Trochu som si aj oddýchol, ale ešte možno mesiac-dva a vrátim sa do plnohodnotného života.