Zánik neandertálcov patrí medzi tie témy, ktoré vedcom nedajú spať už desaťročia. Dlho dominovala predstava, že ich Homo sapiens jednoducho vytlačili, silou, technológiou alebo lepšou adaptáciou. Novšia štúdia však posúva celý príbeh iným smerom. Namiesto priameho konfliktu ukazuje pomalý proces, v ktorom zohralo hlavnú rolu miešanie oboch druhov.
Dnes už vieme, že ku kríženiu skutočne dochádzalo. Ľudia európskeho aj ázijského pôvodu nesú vo svojom genóme približne 1 až 2 percentá DNA po neandertálcoch. To znamená, že naši predkovia sa s nimi nestretávali len okrajovo, ale mali s nimi aj potomkov. O to zaujímavejšie je, že v doteraz analyzovaných neandertálskych genómoch sa stopa DNA moderného človeka objavuje len veľmi obmedzene, prípadne vôbec.
Odoberaj Vosveteit.sk cez Telegram a prihlás sa k odberu správ
S iným vysvetlením prišiel Chris Stringer z Natural History Museum spolu s kolegami. Podľa nich neandertálci nezmizli náhle, ale postupne sa geneticky premiešali s populáciou Homo sapiens.
„Navrhujeme, že toto správanie mohlo viesť k vyhynutiu neandertálcov, ak sa pravidelne krížili s Homo sapiens,“ vysvetľuje Stringer.
Zdroj: DALL-E
Každý takýto vzťah totiž znamenal, že jeden jedinec už neposilnil vlastnú komunitu, ale prispel do tej druhej.
Kríženie nebol jediný faktor, ktorý prispel k zániku Neandertálcov
Tento mechanizmus by sám o sebe nestačil, keby neandertálci stáli na pevnej demografickej pôde. Lenže práve tu sa ukazuje ich slabina. Už tisíce rokov pred príchodom moderného človeka žili v malých, izolovaných skupinách a ich genetická diverzita klesla na veľmi nízku úroveň. Inými slovami, boli si geneticky extrémne podobní.
Populárna spravodajská aplikácia pre iOS a Android dostala veľkú aktualizáciu. Pribudlo množstvo nových funkcií, ktoré musíš vyskúšať
To vytvorilo situáciu, ktorú by si mohol nazvať demografickou pascou. Keď do takéhoto systému vstúpil početnejší a mobilnejší Homo sapiens, rovnováha sa začala rúcať. Každý neandertálec, ktorý si založil rodinu mimo vlastnej skupiny, predstavoval pre túto skupinu stratu. A keďže týchto strát pribúdalo, populácia sa postupne stenčovala až do bodu, z ktorého sa už nedokázala spamätať.
Do celého obrazu zapadajú aj detaily, ktoré pôsobia na prvý pohľad nenápadne, no môžu veľa vysvetliť. Neandertálci mali výrazné nadočnicové oblúky a ich tvár pôsobila pomerne „staticky“. Naopak, Homo sapiens mal plochejšie čelo a pohyblivé obočie, ktoré umožňovalo jemnejšie vyjadrenie emócií. Tento rozdiel mohol ovplyvniť komunikáciu viac, než by sa zdalo.
„Jazykové rozdiely boli pravdepodobne väčšie, než si dnes vieme predstaviť,“ poznamenáva Stringer: „Ak k tomu pridáme odlišnú mimiku, dostaneme situáciu, kde si obe strany mohli nesprávne vysvetľovať signály. To, čo jeden druh vnímal ako neutrálne alebo priateľské gesto, mohol druhý pochopiť ako hrozbu.“
Ani jazyková bariéra nezabránila vzťahom medzi druhmi
Napriek tomu k miešaniu dochádzalo. A práve to nás privádza k možno najzaujímavejšiemu dôsledku celej teórie. Ak neandertálci „vymizli“ týmto spôsobom, v skutočnosti úplne nezmizli. Ich genetické dedičstvo prežíva v nás. Tie približne 2 % DNA nepredstavujú len náhodný zvyšok minulosti.
Zdroj: lorenza62 / Shutterstock.com
Ovplyvňujú fungovanie imunitného systému, reakcie na niektoré vírusy, ale aj ďalšie biologické procesy, ako je zrážanlivosť krvi či spánkový rytmus. V niektorých prípadoch sa spájajú aj s predispozíciami k určitým psychickým stavom.
To znamená, že neandertálci nám odovzdali výbavu, ktorú si sami budovali státisíce rokov v náročných podmienkach Európy a Ázie. Homo sapiens tieto vlastnosti nevyvinul od nuly, ale do istej miery ich „zdedil“. Aj vďaka nim sa dokázal rýchlejšie prispôsobiť novému prostrediu.
Zároveň však treba dodať, že táto hypotéza ešte nemá definitívne potvrdenie. Vedci zatiaľ analyzovali len obmedzený počet neandertálskych genómov, takže obraz nemusí byť úplný.
„Stále nevieme, či jednostranný tok génov skutočne existoval, alebo len nemáme dostatok dát,“ uzatvára spoluautorka štúdie, Lucile Crété.
Aj tak však tento pohľad mení spôsob, akým sa na ich zánik pozeráme. Namiesto jednoduchého príbehu o víťazstve jedného druhu nad druhým ponúka zložitejší scenár, v ktorom zohráva hlavnú úlohu kontakt, miešanie a postupná zmena populácie.
Páčil sa vám článok? Sledujte nás na Facebooku