Běla Kolčáková patrí už k staršej generácii slovenských výtvarníčok, ale aj o nej platí, že umenie a tvorivá práca omladzujú. Běla stále ešte maľuje a je najšťastnejšia vo svojom ateliéri. Nestráca ani zmysel pre humor a hlas má v telefóne stále zvonivý. Je ako postava zo svojich obrazov – zaujímavá, trocha tajomná žena, s bohatou dušou a má aj (to je už reálna vlastnosť) schopnosť vysloviť originálny názor. Výnimočná je aj tým, ako sa v nej spája česká a slovenská kultúra. Běla Kolčáková sa narodila 27. septembra 1938 v Prahe, tam aj vyštudovala Akadémiu výtvarných umení (v rokoch 1957 – 1963).
Foto: Robert Hüttner
Jedno z diel Běly Kolčákovej.
Praha a Orava
Už v roku 1958 sa vydala za spolužiaka Ignáca Kolčáka, nádejného maliara, ktorý tiež študoval výtvarné umenie na akadémii v Prahe a pochádzal z obce Sihelné na Hornej Orave. Běla a Ignác vytvorili veľmi zaujímavý pár už aj vzhľadom – on mal výrazné, ostro rezané rysy, Běla mala jemnú, dobrácku, usmievavú a pôvabnú tvár. Mali tri deti a usadili sa v Bratislave. Čakal ich plodný a bohatý život, v ktorom prežívali dobrodružstvá tvorby, ale aj peripetie, ktoré sa obyčajne umelcom – v ich priekopníckej profesii – nevyhnú.
Ignác Kolčák bol aj praktický človek a organizátor. Veľa urobil pre rodný kraj. Spoluzakladal napríklad Oravskú galériu v Dolnom Kubíne (istý čas bol aj jej riaditeľom), zaslúžil sa o Slanický ostrov umenia (za ten bojoval veľmi odhodlane). V roku 1990 sa podieľal na obnovení Umeleckej besedy slovenskej a pôsobil v nej. Skrátka, život Kolčákovcov bol naplnený (on zomrel v roku 2008) tvorbou i spoločenskými snaženiami.
Tajomné obrazy Běly Kolčákovej v galérii Tower 5
Video
Zdroj: TV Pravda
Výtvarníčka mala dostatok impulzov z vlastného vnútra, ale aj z okolia, čím jej tvorba zrela. Je to veľmi vášnivá maliarka, ale ide aj o silnú intelektuálnu osobnosť, takže jej dielo je pozoruhodné. A teraz mám možnosť pozrieť si ho na výstave Za hranicou všednosti v Galérii Tower na Kalinčiakovej 33 v Bratislave.
Čítajte viac Zomrela slovenská Marilyn Monroe, hrala vo viacerých kultových filmoch
Malá bilancia
Diela Běly Kolčákovej majú zvláštnu atmosféru, sú často späté s prírodou, majú príbeh alebo vyvolávajú asociácie s aktuálnym dianím. Musíme sa pri nich pristaviť a „pre niečo“ sa na ne dívať. Vracať sa k nim a premýšľať o nich. Jej obrazy sú pôsobivé najmä tým, že obsahujú veľa citu. Aj keď vytvorí abstrakciu, dotkne sa srdca. Nejde však o čisto emocionálne vnímanie, ale o uvažovanie o živote a o svete.
A ako uvažuje Běla Kolčáková? Čo prezrádza výstava? Sama hovorí, že sú to predovšetkým spomienky, hoci vystavuje aj nové diela. Pôvodne vraj chcela nazvať expozíciu „Ohlédnutí“, čo jej pekne a výstižne znelo. Trocha ako bilancia. No ak mal byť názov v slovenčine – Obzretie sa – už sa jej to nezdalo také lahodné a viacznačné, a tak sa priklonila k názvu Za hranicou všednosti. Aj to je výstižné.
Na výstave je okolo tridsať obrazov z rôznych období, sú tam diela staršie aj celkom nové. Pýtam sa, ktorý obraz maľovala Běla ako zatiaľ posledný, a ona pohotovo odpovedá: „Je to obraz Modlitba za Zem. Podobný som už robila pred rokmi, ale bol trocha optimistickejší. Nie príliš optimistické je ale aj Odlietanie alebo Dažďová víla,“ hovorí Běla Kolčáková s úsmevom.
Aj varujúce témy od nej vyznievajú najmä ľudsky. A – nevie sa vzdať humoru. Námet Ikarovho pádu namaľovala napríklad ako obraz s názvom Pozor, nielen omietka padá! Ikarov pád je inak námetom viacerých Kolčákovej diel, zaujímavo ho variuje.
Mačka pod omietkou
Prezrádza napríklad, že jednou z inšpirácií na spracovanie legendárneho ikarovského námetu bola celkom obyčajná realita – omietka jej padala v ateliéri a ona to denne vnímala. Samozrejme sa to kdesi muselo odraziť, však také veci pôsobia priamo na nervy a city. A potom, neskôr, zažila ďalší vnem týkajúci sa pádu. Bělin vnuk chodil na protesty, kde boli transparenty s nápismi: Pozor, padá kultúra! Tiež to zarezonovalo.
A ako sa o tom všetkom umelecky vyjadrila? „Biela plocha obrazu – to celé je omietka. A pod ňou, na spodku obrazu, je biela mačka,“ popísala hravo autorka. Asociáciám sa medze nekladú, stretnutie s dielom Běly Kolčákovej je ako prechádzka zázračným svetom. Divák pocíti príbehy, nálady, výzvy, a – aj sa pokochá. Skrátka, výlet s Bělou za hranice všednosti je niečo neobyčajné. Potvrdzuje, ako to hovorieval spisovateľ Ladislav Ballek, že všetci prežívame to isté, ale každý si inak pamätáme. Bělino „ohlédnutí“ stojí za povšimutie.