Slovenská herečka Barbora Bobuľová žije od roku 1997 v Taliansku. Chlípne pohľady mužov ju naučili v móde preferovať nohavice a ženy považuje za utláčanejšie a menej slobodné, ako sme my na Slovensku. Napriek tomu je v Taliansku šťastná, vybudovala si skvelú hereckú kariéru a aktuálne ju môžete vidieť aj v novom českom filme Nevďačné bytosti. Za prácou tak veľa cestuje, v súkromí má rada rutinu.
Ste herečka, ktorá hrala v mnohých slovenských, ale aj v talianskych filmoch. Je tu nejaký rozdiel? Kde sa vám prípade hrá lepšie?
Nemôžem potvrdiť že hrám vo veľa slovenských filmov. Moje posledné účinkovanie v slovenskom filme bolo v roku 1988 vo filme Juraja Lihosita „Vlakàri“, aj keď išlo v podstate ešte vtedy o československý film. Počas študijných rokov na VŠMU v Bratislave som natočila niekoľko inscenácii pre Slovenskú Televíziu, a potom v Čechách si ma diváci môžu pamätať ako princeznú Pavlínku z Nesmrteľnej Tety. No v roku 1997 som sa definitívne presťahovala do Talianska a od vtedy ubehlo takmer 25 rokov, kým som si opäť prišla zahrať, nie však na Slovensko, ale do Čiech. Bolo to v roku 2021, kedy mi režiséri Petr Kazda a Tomáš Weinreb ponúkli zahrať si maminku Rebeky Polákovej vo filme Nikto ma nemná rád. Nemohla som to odmietnuť, už len preto, že otecka Rebeky Polákovej považujem za môjho Pygmaliona, pretože ma prvýkrát postavil pred televíznu kameru a po prvkykrát postavil na divadelné dosky Slovenského Národného Divadla, ako Shakespearovu Júliu. Hrať maminku jeho dcéry mi bolo naozaj veľkou cťou.
Kde sa mi hrá lepšie určite nezávisí od geografickej polohy, ale od faktorov ako sú scenár, režisér a postava, ktorú stvárňujem. Priznám sa však, že hranie v talianskom filme som si musela omnoho viac vydrieť, pretože všetky primárne emócie sú spojene s materinským jazykom, takže za mojím účinkovaním v talianskych filmoch sa naozaj nachádza veľa driny, trpezlivosti a jazykových cvičení, ktoré driem dodnes.
Zobraziť galériu (5)
Nevďačné bytosti (Zdroj: CinemArt SK)
Aktuálne vás budú môcť diváci vidieť vo filme Nevďačné bytosti. Kedy a kde ste nakrúcali? A aká je vaša postava?
Film sa točil jednak v Chorvátsku, kde moja postava nebola prítomna, čo mi bolo ľúto, lebo Chorvátsko mám veľmi rada. Chodili sme tam na prázdniny s rodičmi k moru do kempu a mám no to nádherne spomienky. Natáčala som v Prahe a v Brne, a to v lete 2024.
Hrám Lauru – matku hlavnej predstaviteľky Kláry, ktorá trpí anorexiou a ktorej život visí na vlásku. Laura, ako takmer každá matka, je ochotná urobiť všetko preto, aby svoju dcéru zachránila, no jej konanie, ako aj konanie celej rodiny je tak extrémne, že sa zrazu ocitnú na tenkom ľade, ktorý sa každú chvíľu môže prelomiť.
Musíte zrejme kvôli pracovným ponukám veľa cestovať. Je cestovanie samozrejmou súčasťou vášho života?
Áno, cestujem dosť kvôli práci a vždy sa veľmi teším keď sa film natáča mimo môjho bydliska, lebo jednak sa mi lepšie koncentruje na prácu a jednak sa lepšie zocelí pracovný kolektív filmu. Najkrajšie zážitky mam z natáčania z Arménska, kde som strávila mesiac pri jazere Sevan, na úplnej samote. Bol tam len jeden hotel a naokolo vládlo ticho zamrznutého jazera, keďže vonku bolo mínus 20 stupňov. Pre mňa to bolo ideálne miesto na prácu, ako aj na relax.
No samotné cestovanie ako bežný turista moc nevyhľadávam. A ak, tak vždy sú to neturistické méty, bez hluku a masoviek.
Ale to málokedy, stačí mi cestovať za prácou, vďaka ktorej som už bola na rôznych miestach: Arménsko, Rusko, Ukrajina, Maroko, Malta, Francúzsko, Barcelona, Grécky ostrov Paros… Najviac mi na tom vyhovuje to, že keď cestujem pracovne nemusím sa vôbec o nič starať. Všetko je totiž zorganizované produkciou, od cestovných lístkov až po ubytovanie. Navigovať po internete za účelom nájsť si ideálnu dovolenku nie je mojím koníčkom. Som milovník rutiny, takže keď nájdem miesto, kde mi je dobre, nemám potrebu hľadať niečo nové. Vlastne aj k moru chodím už roky na to isté miesto.
Zobraziť galériu (5)
Nevďačné bytosti (Zdroj: CinemArt SK)
Vráťme sa k filmu, jeho témou je okrem iného náročná problematika dospievania. Vy sama ste mama dvoch detí, do akej miery je pre vás téma výchovy a dospievania detí náročná?
Výchova mladých ľudí v dnešnej pretechnizovanej dobe sa mi zdá byt veľmi náročná. Nie som si totiž istá, či nás táto super technika robí šťastnejšími ľuďmi. Mám pocit, že práve naopak. Vidím okolo seba veľa mladých ľudí s rôznymi psychologickými problémami, ako sú úzkosť či depresia. Keby som sa mohla vrátiť o pár rokov dozadu, dala by som mojim deťom obyčajný telefón, bez internetu, ktorý by mal 2 funkcie: telefonovanie a posielanie správ. Boj proti prehnanej konzumácii sociálnych sieti a mobilného telefónu je pre mňa najvyčerpávajúcejší a často ma premáha pocit bezmocnosti.
Máte sama spomienku na nejakú vývojovú fázu vašich detí, kedy ste si chvíľu naozaj nevedeli dať rady?
Keď som zostala po druhykrát v druhom stave. Skončila som kojenie prvej dcérky Lei a o pár dní na to som zostala opäť tehotná. Prišlo to akosi neočakávane a rýchlo. Keby mi občas neprišli pomôcť starí rodičia z Turína, či moja mama zo Slovenska, asi by som to naozaj nezvládla. Ich pomoc však musela byt vždy plánovaná, keďže bola medzi nami obrovská vzdialenosť. Každodenná pomoc mi veľmi chýbala a občas som musela hľadať extrémne riešenia. Keď mi napríklad ochorela opatrovateľka, bola som odkázaná zobrať deti na pľac a tajne ich prepašovať do môjho karavanu, kde som im dala papiere a ceruzky a povedala, že kým sa nevrátim, nech sa neopovážia vyjsť von. Mali vtedy len 4 a 5 rokov, no, našťastie, boli veľmi poslušné a presedeli bez pohnutia v karavane cely deň, až kým som sa nevrátila. Podobnú situáciu som musela riešiť počas Covidu, kedy som ich bola nútená nechať samé doma celé 4 dni. Mali len 14 a 13 rokov. Na nástenke mali napísané telefónne čísla všetkých susedov a známych, keby bolo najhoršie. A v škole mali zakázane hovoriť, že sú samy doma, lebo by mi hrozila sociálna služba. Tá možnosť zavolať mame, otcovi či sestre a požiadať o ich pomoc, mi naozaj veľmi chýbala.
Zobraziť galériu (5)
Nevďačné bytosti (Zdroj: CinemArt SK)
Prečo by diváci mali podľa vás ísť si pozrieť film Nevďačné bytosti?
Film originálne spracováva niekoľko tém, ktoré sú veľmi aktuálne, ako napríklad rozpad rodiny, generačný odstup medzi rodičmi a deťmi či bezmocnosť dnešných rodičov voči problémom ich pubertálnych detí. A hlavne zápletka filmu má niekoľko tragikomických situácii a nepredvídateľný záver.
Veľa rokov žijete v Taliansku. Prečo práve v Taliansku?
V roku 1995, kedy som bola študentkou VŠMU, prišla talianska produkcia robiť konkurz do Bratislavy na Kolibu do talianskeho televízneho filmu. Konkurz som vyhrala a letela som tak po prvýkrát do Ríma na natáčanie. O rok neskôr ma Taliani pozvali do Ríma na konkurz do talianskeho filmu Marca Bellocchia „Princ Homburský.“ Získala som úlohu princezny a od tohto momentu sa rozbehlo moje účinkovanie v Taliansku. Po prezentácii Bellocchiovho filmu na Filmovom Festivale v Cannes 1997 som sa rozhodla presťahovať sa „definitívne“ do Talianska. Definitívne v úvodzovkách preto, lebo som si nebola ešte istá, či v Taliansku zostanem. Povedala som si, že zostanem, len ak sa dokážem uživiť vlastnou prácou ako herečka. Nemala som žiadne istoty a určite to bol najodvážnejší krok v mojom živote.
Taliansko je krajina, ktorú veľa ľudí považuje za svoj sen. Aké boli vaše začiatky v tejto krajine, je to naozaj taká snová krajina?
Neviem, ja som ju nikdy nevnímala ako snovú krajinu. Mám pocit, že Taliani si pre mňa prišli do Bratislavy, ako som už spomínala. Osobne by som sa asi nikdy nevybrala íst skúšať herectvo do Talianska. Bola to akási náhoda alebo osud. Lebo vlastne už ako 15-ročná som dostala pozvanie na filmový festival do talianskeho Giffoni s filmom „Vlakari“. A veľmi dobre si pamätám celú tu dlhú cestu vlakom z Viedne cez Rím až do Giffoni, stretnutie s Michele Placidom, hercom talianskeho seriálu „Chobotnica“, ktorý bol vtedy na Slovensku veľmi populárny, či Ginu Lollobrigidu zblízka naživo. Bol to pre mňa neuveriteľný zážitok, no nemala som vtedy ani potuchy, že sa táto krajina stane raz mojím druhým domovom.
Zobraziť galériu (5)
Nevďačné bytosti (Zdroj: CinemArt SK)
My sme ženský portál – v čom sú iné ženy Talianky a iné ženy Slovenky? Ktoré sú vám bližšie?
Osobne nevidím žiadny rozdiel medzi Taliankami a Slovenkami. To, čo ich možno robí inými, je spoločnosť, v ktorej vyrastajú. Mám pocit, že Slovenky majú v niečom predstih pred Taliankami, čo sa týka ženských práv. Kým na Slovensku napríklad ženy volia už od roku 1920, v Taliansku ženy nadobudli právo voliť len od roku 1945. Aj rozvody na Slovensku (vtedajšom Československu) boli povolené už omnoho skôr ako tu v Taliansku.
A aj keď Taliansko má síce momentálne na čele vlády ženu, stále sú tu viditeľné sklony k patriarchálnej spoločnosti. Stále je ešte príliš veľa Talianov, ktorí sa chlipne otočia za ženou s veľkým výstrihom či ženou v minisukni a stále je ešte príliš veľa Talianov, ktorí si myslia, že žena patri len do domácnosti.
O Taliankach sa hovorí, že sú krásne, vášnivé a vždy upravené ženy. Aká je vaša skúsenosť ako ženy, ktorá tam roky žije?
Asi sa to pripisuje tomu, že sa dáva príliš veľká pozornosť vonkajšej kráse žien, bez toho, že by niekoho zaujímalo, čo si žena mysli. Berlusconiho éra určite neprispela k emancipácii žien, práve naopak. Bolo to obdobie, keď som práve prišla do Talianska bývať a dosť ma šokovalo, keď som v každej televíznej relácii videla nejaké polonahé dievča robiť kulisu.
Áno, zmenila som obliekanie. Chlipne pohľady neznámych chlapov na ulici ma donútili si začať obliekať prevažne nohavice.
A na záver: Je niečo, čo by ste odkázali slovenským ženám ako žena žijúca každou nohou v inej krajine, vnímajúca filozofie, atmosféry a energie týchto dvoch krajín a aj ženstva v týchto dvoch krajinách?
Nerada niečo odkazujem, myslím si, že slovenské ženy nemajú čo závidieť talianskym ženám, a naopak. A tiež mýtus o tom, že všetky Talianky sú ako Sofia Loren či Gina Lollobrigida – to tiež nie je pravda. Nájdu sa aj blondínky s modrými alebo zelenými očami. A to hlavne na Sicílii, ktorú v XI. storočí ovládli Normani škandinávskeho a francúzskeho pôvodu. Jediné, čo môžu slovenské ženy závidieť talianskym je more, slnko, móda a talianska kuchyňa. Tej sa asi naozaj žiadna iná kuchyňa nevyrovná.