Vysoký, čierno odetý muž s uhrančivými očami na pódiu opäť uchvacuje svojou husľovou hrou publikum. „Spolčil sa s diablom!“ šuškajú si diváci. Uverí tomu aj cirkev, ktorá potom bude zosnulému virtuózovi dlhé roky upierať kresťanský pohreb.
Od chvíle, keď deväťročné zázračné dieťa menom Niccolò Paganini (1782–1840) nadchne svojou virtuóznou hrou na husle publikum janovského Veľkého divadla, kariéra talianskeho génia letí strmo nahor. Keď získa vzácne husle od jedného z najlepších tvorcov Bartolomea Guarneriho (1698-1744), zvukom dokonalého nástroja ešte vylepší svoje umenie. Koncertuje po celom Taliansku a v roku 1828 sa vydáva aj do Viedne, odkiaľ onedlho pokračuje do ďalších európskych krajín.
Zobraziť galériu (5)
(Zdroj: Wikipedia)
Jeho démonický zjav, vysoká štíhla postava i neobvyklé držanie tela priťahujú, ale aj desia. „Zapredal dušu diablovi, aby mohol takto hrať,“ hovorí sa o ňom. On sám to považuje za skvelú reklamu a rád legendy o sebe ešte priživuje. Na koncerty prichádza v čiernom kočiari, ťahanom vraníkmi, sám sa tiež oblieka výhradne do čiernej. „Je to temná osobnosť a jeho struny sú vyrobené z vnútorností jeho obetí,“ vymýšľajú si milovníci tajomna…
Nikdy nepridáva
Málokto z uchvátených divákov vie, že génius na pódiu zúfalo bojuje s chorobami. Až po stáročiach vedci odhalia, že huslista trpel dedičnou poruchou spojivového tkaniva, zvanou Marfanov syndróm. Práve ten spôsobuje Paganiniho neobvyklú postavu, bledú pleť a uhrančivé zapadnuté oči a vďaka uvoľnenému väzivu mu dodáva výnimočný rozsah prstov.
Zobraziť galériu (5)
(Zdroj: Wikipedia)
Daňou za túto jedinečnosť je vyčerpanie a bolesti, kvôli ktorým umelec odmieta na záver koncertu prídavky. Aj z toho ale dokáže urobiť výnimočnosť. „Paganini neopakuje,“ nerozpakuje sa dokonca odmietnuť žiadosť o prídavok od samotného vojvodu Savojského. Okrem toho Niccolò trpí syfilitídou, ktorú sa lekári snažia liečiť ortuťou, čo ale prináša ďalšie vedľajšie účinky. K tomu sa pridáva tuberkulóza hrtana, ktorá ho nakoniec pripraví o reč a čiastočne aj o sluch. Keď v 57 rokoch umiera, už dávno nekoncertuje.
Nečakaný koniec
Smrť v máji 1840 počas ozdravného pobytu v juhofrancúzskom Nice prichádza tak náhle, že Paganiniho priatelia ani nestihnú zavolať kňaza. To popri povesti o jeho zmluve s diablom prekáža cirkvi. „Jeho telo nesmie byť pochované na kresťanskom cintoríne,“ rozhodne miestny biskup. Nabalzamované pozostatky sú preto zatiaľ uložené v nemocnici vo Villefranche-sur-Mer.
Až po 13 rokoch sa podarí so súhlasom parmského biskupa vyjednať provizórne pochovanie, avšak bez potrebného cirkevného požehnania, na záhrade Paganiniho vily Gaione v Parme. A ešte ďalších 13 rokov trvá, kým sám pápež privolí k pohrebu na parmskom cintoríne Cimitero della Villetta. Tam je potom postavená monumentálna mramorová hrobka a ostatky najgeniálnejšieho huslistu všetkých čias konečne nájdu zaslúžený pokoj.
Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise HISTORY Revue.
Zobraziť galériu (5)