Naozaj mal Mikuláš Galanda taký široký záber a schopnosť spájať a inšpirovať umelcov? Platí to stále?
Myslím si, že áno, hoci možno trochu iným spôsobom, než by divák očakával. Výstava nie je postavená ako monument jedného génia, ale skôr ako živý organizmus vzťahov, stretnutí a vzájomného ovplyvňovania. Galanda je tu prítomný ako tichá, ale veľmi silná línia – ako niekto, kto dokázal inšpirovať celú generáciu, hoci sám už nemohol byť jej priamou súčasťou. Zamerali sme sa na skupinu galandovcov, ktorá vznikla spontánne – z priateľstiev, náhodných stretnutí, spoločných ciest na prijímačky či z rozhovorov v ateliéroch. Boli to mladí, začínajúci umelci z rôznych miest – hlavne z okolia Žiliny a Martina, ktorí postupne nachádzali spoločnú reč.
Foto: archív SNG
galanda a galandovci Galanda:Zátišie s voňavkou
Boli to zaujímaví ľudia, na ktorých sa nedá zabudnúť. Každý bol silná osobnosť. Čo ich spojilo a aký odkaz zanechali?
Zakladajúcimi členmi skupiny bol Andrej Barčík – jej iniciátor, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Paštéka, Ľudovít Štrompach, Anton Čutek, Vladimír Kompánek, Ivan Štubňa, Pavol Tóth, Zdeno Horecký, Miroslav Marček a Róbert Dúbravec. Nemali jednotný program ani presne definovaný cieľ. Skôr išlo o energiu doby, o potrebu slobodne tvoriť a reagovať na meniaci sa svet. A práve v tom je Galandov odkaz – nie je to konkrétny štýl, ale impulz.
Odkaz pretrváva ako niečo, čo dokázalo spojiť veľmi rozdielne osobnosti. Keď dnes návštevník prechádza výstavou, vidí, ako sa táto energia rozvetvuje – ako každý z autorov išiel vlastnou cestou, a predsa ich niečo neviditeľné držalo spolu. Keď sme vymýšľali koncepciu výstavy, dohodli sme sa, že budeme akcentovať iba ich tvorbu počas trvania samotnej skupiny, keď je ich vývoj najmarkantnejší.
Koľko diel a od koľkých autorov je na výstave?
Na výstave je 135 diel od 16 autorov, čo je samo osebe pomerne veľkorysý rozsah. Ale dôležitejšie ako čísla je to, že ide o veľmi koncentrovaný výber – každý autor tu má svoje miesto, svoj hlas. Časť diel pochádza zo zbierok SNG, ktoré vznikali systematicky počas desaťročí, a časť zo súkromnej zbierky zberateľa umenia Ivana Melicherčíka. Práve tento dialóg medzi verejnou a súkromnou zbierkou dáva výstave zvláštnu hĺbku. Niektoré diela sa bežne nevystavujú, niektoré majú za sebou zaujímavé osudy – boli ukrývané, presúvané, menili majiteľov. Návštevník tak nevidí len „dejiny umenia“, ale aj príbehy obrazov a ich putovanie v čase.
Foto: archív SNG
Galanda a galandovci, SNG Návštevníci na výstave Galanda a galandovci v SNG.
Mikuláš Galanda bol aj iskrivý mysliteľ, vedel sa vyjadrovať a aj písať. S Ľudovítom Fullom boli spolužiaci na Škole umeleckého priemyslu v Prahe, neskôr spolu vydávali dokonca (sporadicky) avantgardný časopis (1930 – 32) Súkromné listy, ktoré sú osobitým výtvarným dielom. Hovorí sa im aj manifest a dodnes elektrizujú. Ako ich kurátori do súčasnej výstavy zakomponovali?
Súkromné listy sme chceli ukázať ako niečo viac než len historický dokument. Sú to vlastne malé umelecké explózie plné nápadov, humoru, vzdoru aj radosti z tvorby. Tie súkromné listy vyšli dvakrát, v dvoch edíciách. Zberateľ Ivan Melicherčík má obidve vydania a poskytol nám originály, ktoré máme vystavené. Pre mňa osobne sú tieto listy dôkazom, že Galanda a Fulla neboli len maliari, ale aj myslitelia, ktorí mali potrebu komunikovať, provokovať, otvárať nové témy. A táto energia je prekvapivo živá aj dnes.
Šéf SNG Juraj Králik: Nová výstava ZO ZÁPADU prináša umenie z východu. Čo na to prezident Pellegrini?
Video
Zdroj: TV Pravda
Galanda sa neskôr stretával s Fullom v ateliéri na Trnavskej ulici. Má SNG k dispozícii informácie aj o ateliéroch, kde galandovci tvorili? Poznáte niektorých potomkov galandovcov? Aj vy ste vyrastali v bratislavskej umeleckej štvrti – máte spomienky na galandovcov?
Príbehy ateliérov sú často len fragmentárne, ale o to silnejšie. Vieme, že ateliéry neboli len pracoviská – boli to miesta stretnutí, diskusií, niekedy aj sporov. Ja mám to šťastie, že som vyrastal v prostredí, kde galandovci a ich rodiny žili. Poznám deti viacerých z nich – vyrastali sme spolu, stretávali sa a hrali na ulici. Pre mňa to vtedy neboli „veľkí umelci“, ale susedia, ktorých som vídaval každý deň. A možno práve preto dnes vnímam ich tvorbu inak – nie ako vzdialený kánon, ale ako niečo veľmi živé, ľudské.
Foto: archív SNG
Rudolf Krivoš: Chlapec s jablkom, Galanda a galandovci Rudolf Krivoš: Chlapec s jablkom na výstave Galanda a galandovci
A ako na vás pôsobila tá tvorba v detstve?
Úprimne – ja som sa s ňou stretol skôr, než som vedel, čo vlastne vidím. Ich obrazy viseli u nás doma, hračky od Vladimíra Kompánka boli súčasťou môjho detstva. Až neskôr, keď som začal študovať, prišiel ten zvláštny moment – keď si uvedomíte, že to, čo ste považovali za samozrejmé, je vlastne súčasť slovenských dejín umenia. Je to zvláštny pocit, až dojemný. Človek si spätne uvedomí, aké mal šťastie, že mohol vidieť týchto ľudí nielen ako mená v učebnici, ale ako živé osobnosti.
Čítajte viac Šéf SNG Juraj Králik: Ja by som sa na cudziu stoličku neposadil. Aj tú, na ktorej dnes sedím, som si priniesol vlastnú
Čo sa vám na tejto aktuálnej výstave najviac páči? Zostalo niečo nedopovedané?
Najviac sa mi páči práve tá rôznorodosť. To, že každý autor je úplne iný, a napriek tomu vytvárajú spoločný príbeh. A áno, vždy zostane niečo nedopovedané. Výstava je len jedna z možných interpretácií. O pár rokov by mohla vyzerať úplne inak – s inými dôrazmi, s inými otázkami. A to je na tom krásne.
Foto: archív SNG
Vladimir Kompanek Materstvo, Galanda a galandovci Vladimír Kompánek: Materstvo na výstave Galanda a galandovci
Zostal ešte v depozitároch (či v súkromí) materiál aj na ďalšie výstavy?
Určite áno. Slovenská národná galéria je zbierkotvorná inštitúcia, v ktorej sa nachádza takmer 100-tisíc zbierkových predmetov. Mnohé diela z depozitárov čakajú na svoje znovuobjavenie. Možno aj súčasná konsolidačná finančná situácia nás núti viac sa obracať k tomu, čo už máme – a nachádzať v tom nové súvislosti. Niekedy práve v depozitári objavíte diela, ktoré vás prekvapia viac ako nové akvizície. Pre mňa bolo mimoriadne, že keď sme túto výstavu pripravovali, tak všetci autori boli zastúpení v zbierkach Slovenskej národnej galérie.
Dnes totiž zisťujeme, že mnohé signifikantné persóny slovenskej výtvarnej scény boli za ostatných dvadsať rokov vytesňované. Vedenie alebo kurátori, ktorí nemali sympatiu k istým umelcom, ich diela jednoducho nekupovali. Keby sa toto dialo v minulosti, dnes by sme nemali v depozitári SNG napríklad Ľudovíta Štrompacha alebo Zdena Horeckého. Slovenská národná galéria, našťastie, v minulosti rešpektovala týchto autorov ako súčasť daného obdobia a ich diela zakúpila do svojich zbierok. Zbierková politika SNG sa bude meniť. Je nutné doplniť diela viacerých autorov, ktorí sa možno nepáčili bývalému vedeniu, ale napriek tomu majú kvalitné diela. Tu ide antipatia alebo sympatia bokom.
Foto: archív SND
Mikuláš Galanda, Ružový akt Mikuláš Galanda: Ružový akt
Súčasťou výstavy je aj kolekcia diel galandovcov od už spomínaného zberateľa Ivana Melicherčíka. Sú v tejto zbierke unikáty? Upozorňujete napríklad na Ružový akt, na ktorom je pani Galandová. Čím je dielo jedinečné?
Ivan Melicherčík je doyen slovenského zberateľstva. Patrí k najväčším súkromným zberateľom umenia. Zberateľstvo je preňho radosť, vášeň, ako on sám hovorí, „obsesia“. Obraz Ružový akt má za sebou silný príbeh. Pani Galandová ho počas 2. svetovej vojny zamurovala do steny, aby ho zachránila. A po vojne ho z úkrytu vybrala. To už nie je len umelecké dielo – to je svedok dejín. A keď dnes vidíte ten obraz na výstave, nesie všetky tieto vrstvy. Pani Galandová obraz nechcela nikdy predať. Celý život ho uchovávala a na sklonku života ho Ivanovi Melicherčíkovi darovala za to, že sa o meno a tvorbu Mikuláša Galandu a aj o ňu staral. Ide o unikátne dielo a návštevníci galérie ho majú teraz možnosť vidieť na výstave.
Jednu z prvých výstav Skupiny M. Galandu otváral ich generačný rovesník Milan Rúfus a bola to udalosť. Má aj táto výstava nádej na veľkú odozvu?
Verím, že áno. Rúfus vedel pomenovať podstatu vecí – a galandovci ju niesli vo výtvarnej podobe. Každá doba potrebuje svoje príbehy a svoje návraty k hodnotám. Táto výstava nie je len o minulosti – je aj o tom, ako sa pozeráme na umenie dnes. Ak sa nám podarí sprostredkovať túto energiu a vnútornú pravdivosť, výstava si svojho diváka nájde.
Foto: Marian Turčan
Galanda a galandovci, Milan Laluha Milan Laluha: Za dedinou na výstave Galanda a galandovci.
Aká je teda návštevnosť výstavy? Nezanikne veľkolepý projekt v neprajných okolnostiach?
Doba nie je jednoduchá a kultúra to vždy pocíti medzi prvými. Návštevnosť kolíše, ľudia majú iné starosti, často existenčné. Ja ale verím, že práve v ťažkých časoch má umenie veľký význam. Možno nie masový, ale hlboký. Kultúra prežila horšie obdobia a vždy si našla cestu. Je smutné, ako je v súčasnosti kultúra silno spolitizovaná. Neskúma sa kvalita diela, neskúma sa odbornosť, skúma sa politický názor. Nepíšu sa nezaujaté odborné recenzie na výstavy, píšu sa politické pamflety často plné klamstva a zavádzania. Napríklad sa verejne vyzýva na bojkot návštevy SNG. A následne nás tí istí, ktorí na bojkot vyzývajú, kritizujú za nízku návštevnosť. Čo je vlastne cieľom týchto iniciatív? Ide im naozaj o galériu, o to, aby fungovala, alebo tu ide o politiku?
Aspoň na čas by mohol všetkých spojiť veľký objav. Myslíte, že sú zmapované všetky diela galandovcov? Môže sa objaviť neznámy unikát?
Nikdy to nemožno vylúčiť. Stále sa objavujú diela v súkromných zbierkach, na povalách, v zabudnutých zásuvkách. Pamätám si prípad, keď niekto našiel pod posteľou obrazy od Bazovského. Aj to je súčasť dobrodružstva umenia – nikdy neviete, kde sa ešte ukrýva.
Koľko času si majú návštevníci rezervovať na prehliadku výstavy? Aký priestor ste jej poskytli?
Ak sa chcú ponoriť do umenia naozaj dôkladne, pokojne aj niekoľko hodín. Výstava je rozložená na dvoch podlažiach a ponúka dostatok priestoru na tiché vnímanie aj rozjímanie. A to je možno v dnešnej uponáhľanej dobe najdôležitejšie – spomaliť a nechať obrazy prehovoriť.