Christina Kochová sa zapísala do histórie ako prvá žena, ktorá obletela Mesiac. Po 10 dňoch v stave beztiaže a historickom pristátí v Tichom oceáne je však návrat do pozemskej gravitácie a reality poriadna výzva. Na sociálnych sieťach zdieľala video, kde bojuje s rovnováhou. Zábery sa okamžite stali virálnymi.
Foto: SITA/AP, Ashley Landis
Astronautka NASA Christina Kochová, členka posádky Artemis II, počas tlačovej konferencie vo štvrtok 16. apríla 2026 v Houstone.
Len pred necelými dvoma týždňami so zatajeným dychom celý svet sledoval, ako modul Orion úspešne pristál pri pobreží Kalifornie. Štvorčlenná posádka misie Artemis II, v ktorej bola aj rekordérka NASA Christina Kochová, sa po vyše 50 rokoch stala prvými ľuďmi, ktorí zblízka videli odvrátenú stranu Mesiaca.
Artemis II: Astronauti sa dostali rekordne ďaleko od Zeme
Video
Zdroj: Reuters
Slávnostné fanfáry a potlesk v riadiacom stredisku však vystriedala tvrdá realita všedného dňa – alebo skôr tvrdá realita zemskej príťažlivosti. Christina Kochová na svojom Instagrame zverejnila video z rehabilitačného centra, ktoré ukazuje, že aj tí najtrénovanejší ľudia planéty sa po návrate z vesmíru cítia ako batoľatá, všíma si refresher.
„Na surf si budem musieť ešte počkať“
Na videu, ktoré okamžite obletelo svet, vidno astronautku, ako sa pokúša o tzv. „tandemovú chôdzu“ (kráčanie v jednej línii, kde sa päta dotýka špičky druhej nohy) so zatvorenými očami. Výsledok? Kochovú museli istiť dvaja asistenti, pretože jej telo jednoducho zabudlo, kde je „hore“ a kde „dole“.
„Asi si budem musieť ešte minútku počkať, kým pôjdem znova surfovať,“ zavtipkovala Christina v popise príspevku. Dodala, že hoci misia trvala „len“ 10 dní, prechod z nulovej gravitácie späť na 1G (štandardné gravitačné zrýchlenie na povrchu Zeme) je pre mozog obrovský šok.
Prečo telo „zabudne“ chodiť?
Veda za týmto javom je fascinujúca. V stave beztiaže náš vestibulárny systém (vnútorné ucho zodpovedné za rovnováhu) prestáva dostávať signály, na ktoré je zvyknutý. Mozog sa adaptuje a tieto „zmätočné“ správy začne ignorovať, pričom sa pri orientácii spolieha takmer výhradne na zrak.
Po návrate na Zem však vnútorné ucho zrazu opäť cíti gravitáciu, ale mozog je stále nastavený na „vesmírny režim“. Svaly a kĺby tak dostávajú informáciu o váhe tela, ktorú 10 dní necítili, ale su jednoducho príliš lenivé.
Úchvatné zábery z pristátia lode Orion na Zemi
Video
Misia Artemis II, počas ktorej prví ľudia od 70. rokov minulého storočia obleteli Mesiac, v noci na sobotu SELČ ukončila svoju viac ako milión kilometrov dlhú cestu. / Zdroj: NASA
Zavretie očí (ako na videu) spôsobí totálny výpadok orientácie, pretože mozog stratí jediný zmysel, ktorému počas misie veril a teda zraku.
Príprava na Mars
Tieto testy nie sú len pre pobavenie fanúšikov na sociálnych sieťach. NASA ich využíva na to, aby pochopila, ako rýchlo sa ľudské telo dokáže adaptovať po pristátí na inom vesmírnom telese.
„Učíme sa o tom, ako liečiť vertigo, otrasy mozgu a iné neurologické stavy tu na Zemi,“ vysvetlila Kochová. Dáta z misie Artemis II budú kľúčové pre budúcich astronautov, ktorí budú musieť po dlhom lete na Mars vystúpiť z lode a okamžite fungovať v marťanskej gravitácii bez pomoci lekárov.
Christina Koch je aktuálne 13. deň po pristátí a podľa vlastných slov sa každým dňom cíti lepšie. Spolu s kolegami Reidom Wisemanom, Victorom Gloverom a Jeremym Hansenom teraz absolvujú sériu lekárskych vyšetrení, ktoré pomôžu vydláždiť cestu pre misiu Artemis III – teda skutočný návrat ľudí na povrch Mesiaca.
Trump prehovoril k astronautom. Odpoveďou mu bolo dlhé a trápne ticho
Video
Je však možné čosi podobné, čo zažila Kochová, navodiť človeku v pozemských podmienkach?
Odpoveď je jednoduchá: Áno, ale asi by ste sa unudili k smrti.
1. Suchá imerzia Vedci v Rusku a v ESA (Európska vesmírna agentúra) používajú Dry Immersion.
Ako to funguje: Dobrovoľník si ľahne do vane s vodou, ktorá je pokrytá špeciálnou nepremokavou tkaninou (ako veľmi voľný igelit). Človek je teda „ponorený“, ale ostáva suchý.
Čo sa deje: Voda rovnomerne tlačí na celé telo, čím simuluje stav beztiaže. Mozog prestane dostávať signály o tlaku na chodidlá alebo chrbát.
Výsledok: Už po 3 dňoch v takejto vani majú ľudia problém udržať rovnováhu. Po 10 dňoch by si na tom bol podobne ako Christina Kochová – tvoj nervový systém by bol „rozladený“ a pri pokuse postaviť sa by si mal pocit, že podlaha pod tebou pláva.
2. Bed Rest Studies (inak povedané extrémny Netflix maratón) NASA pravidelne platí dobrovoľníkom tisíce eur za to, aby strávili napríklad 60 dní v posteli.
Má to však háčik: posteľ je naklonená o mínus šesť stupňov (hlava je tak nižšie ako nohy).Prečo ten sklon? Aby sa simuloval presun telesných tekutín do hornej časti tela, presne tak, ako sa to deje v kozme (preto majú astronauti vo vesmíre „opuchnuté“ tváre a tenké nohy).
Čo sa stane: Svaly na nohách a chrbte, ktoré nás držia vzpriamene (tzv. antigravitačné svaly), začnú v priebehu dní ochabovať.
Návrat do reality: Keď sa títo ľudia po mesiaci či dvoch prvýkrát postavia, často omdlievajú (krv im stečie do nôh a mozog ostane na suchu) a ich chôdza pripomína niekoho po veľmi divokom večierku.
3. Dlhodobá sadra alebo choroba. Možno si to zažil ty alebo niekto v tvojom okolí.
Ak máš nohu v sadre 6 týždňov a nepoužívaš ju, po jej odstránení sa deje toto:Svalová atrofia: Sval je viditeľne tenší.
Senzomotorický výpadok: Tvoj mozog na chvíľu „zabudol“, ako tú nohu presne ovládať. Cítiš sa, akoby si mal namiesto nohy drevený kôl.
Prečo je to u astronautov iné? Hlavný rozdiel je v tom vnútornom uchu (vestibulárnom aparáte). Na Zemi, aj keď ležíš 10 dní v posteli, gravitácia stále ťahá tvoje „ušné kamienky“ (otolity) smerom dole. Mozog teda stále vie, kde je zem. Vo vesmíre však tento senzor úplne vypadne.
Keď sa Christina Kochová vrátila na Zem, jej vnútorné ucho hovorilo: „Hej, padáme dole! Ale “jej oči hovorili: „Nie, stojíme na mieste. “Jej svaly však boli zmätené: „Cítime nejaký tlak, ale nevieme, čo s ním.“