Libanon, kedysi prezývaný Perla Blízkeho východu, dnes stojí pred neistou budúcnosťou. Izraelské ozbrojené sily pokračujú v rozsiahlych leteckých útokoch naprieč krajinou a zároveň postupujú pozemnými jednotkami na jej juhu.
Tomáš Michaľák, politológ a arabista
21.04.2026 12:00
Snažia sa posunúť hranicu až k rieke Lítaní a fakticky tak zabrať približne desatinu územia Libanonu.
Tieto operácie si vyžiadali tisíce obetí a zranených z radov civilného libanonského obyvateľstva. Zároveň prinútili viac než milión ľudí z južných oblastí opustiť svoje domovy a presunúť sa na sever.
Aktuálna izraelská ofenzíva sa začala po tom, čo šiítske hnutie Hizballáh ostreľovalo vojenské základne a priemyselné objekty na severe Izraela ako odvetu za americko-izraelský útok na Irán z 28. februára, pri ktorom zahynul najvyšší šiítsky vodca ajatolláh Chámeneí.
Následný postup Izraela však presahuje rámec bežnej bezpečnostnej konfrontácie v širšom konflikte, ktorý Spojené štáty a Izrael vedú proti Iránu.
Kto vládne v Libanone?
Zapojenie Hizballáhu do iránskeho konfliktu prehĺbilo v Libanone politický i vojenský pat, ktorý je vnímaný ako porušenie dohody o prímerí medzi Izraelom a Hizballáhom z 27. novembra 2024. Zároveň treba zdôrazniť, že Izrael túto dohodu narušil už skôr, keď nesplnil záväzok úplne stiahnuť svoje jednotky z libanonského územia, najmä z takzvaných „piatich bodov“.
Svoje zotrvanie v týchto oblastiach podmienil odzbrojením Hizballáhu, čím v praxi ochromil fungovanie libanonských štátnych inštitúcií. Tie sa tak ocitli v situácii, keď nedokážu ani presadiť odzbrojenie Hizballáhu, ani zabezpečiť odchod izraelských síl z týchto pozícií.
Dočasné prímerie z 8. apríla medzi americko-izraelskou alianciou a Iránom ukázalo krehkosť Libanonu. Irán presadzoval širšie prímerie zahŕňajúce aj Libanon, čo by mohlo tamojším orgánom posilniť pozíciu pri rokovaniach o stiahnutí izraelských síl, no v praxi sa tým ešte viac ukázala krehkosť libanonskej štátnosti.
Vyšlo najavo, že krajina nemá plnú kontrolu nad jedným zo základných znakov suverenity – schopnosťou samostatne rozhodovať o vojne a mieri. Izrael časť dohody o neútočení na spojencov Iránu jednoducho nerešpektoval a už nasledujúci deň podnikol ďalší tvrdý úder na Libanon.
Situácia v Libanone ukazuje, že štát nemá skutočný vplyv na dianie. Rozhodujúcu pozíciu má iránsky spojenec Hizballáh, ktorého význam uznávajú všetky strany konfliktu, pričom zásadným problémom zostáva neschopnosť štátnych úradov účinne presadzovať svoju autoritu.
Za týchto okolností sa libanonsko-izraelské rokovania, ktoré sa začali pred týždňom, javia ako málo účinné, keďže Izrael si je vedomý, že jeho požiadavka na odzbrojenie Hizballáhu presahuje schopnosti súčasnej libanonskej vlády, a to aj napriek jej deklarovanej snahe. Zintenzívnené izraelské útoky na Libanon, ktoré presahujú samotný Hizballáh, však podľa tejto interpretácie naznačujú širší zámer.
Ďalekosiahle zámery Izraela
V prvom rade sa Izrael snaží získať kontrolu nad strategickými zdrojmi, najmä vodou a zemným plynom, hoci svoje kroky zdôvodňuje obranou pred útokmi Hizballáhu. Analýzy naznačujú snahu o dlhodobé ovládnutie vodných zdrojov v povodiach riek Lítání a Wazzání, čo súvisí aj s izraelskými aktivitami pri južnom pobreží spojenými so zásobníkmi plynu a jeho distribúciou.
To môže poukazovať na zámer udržiavať vojenský tlak na Libanon, kým si Izrael nezabezpečí trvalejšiu prítomnosť v južnej časti krajiny.
A v druhom rade sa rozsiahle ničenie viac než stovky dedín a miest na juhu Libanonu počas marca nedá vnímať len ako obranná reakcia, ale skôr ako uplatňovanie stratégie „spálenej zeme“, ktorej cieľom je vysídlenie obyvateľstva a premena oblasti na nárazníkové pásmo pod izraelskou kontrolou, potenciálne otvorené pre ďalšiu osadnícku expanziu podľa vzoru palestínskeho Západného brehu Jordánu či sýrskych Golanských výšin.
Izrael sa snaží získať kontrolu nad strategickými zdrojmi, najmä vodou a zemným plynom, hoci svoje kroky zdôvodňuje obranou pred útokmi Hizballáhu.
Tieto obavy prehlbuje i opätovné oživenie idey „Veľkého Izraela“ (od Nílu po Eufrat) v prostredí izraelskej krajnej pravice, či už sekulárnej, alebo náboženskej, ktorá považuje južný Libanon za súčasť Zasľúbenej zeme. Takýto vývoj naznačuje, že podobný scenár by sa mohol rozšíriť aj na ďalšie arabské krajiny, najmä v kontexte konfliktu s Iránom.
To by mohlo viesť nielen k ďalšiemu územnému rozširovaniu, ale aj k využívaniu ropných a vodných zdrojov pod zámienkou posilňovania izraelskej dominancie, ktorú premiér Benjamin Netanjahu označuje ako „Nový Blízky východ“.
Túto územnú expanziu pokrýva tiež Trumpov pragmatizmus, ktorý sa prejavuje otvorenými požiadavkami na podiel z iránskych ropných zdrojov.
Libanon sa tak ocitá v pozícii rukojemníka v konflikte medzi USA a Izraelom na jednej strane a Iránom na strane druhej, teda v súboji dvoch mocenských blokov o vplyv v regióne. Ich rivalita obmedzuje suverenitu krajiny a zvyšuje tlak na obyvateľstvo.
Tomu by mohol čeliť len silnejší ľudový odpor s podporou arabských štátov, ktoré však svojou slabšou angažovanosťou v otázke Palestíny oslabili aj vlastnú pozíciu. Vzniknuté mocenské vákuum potom využívajú vonkajší aktéri podľa vlastných záujmov.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.