Na snímke radosť hráčov Košíc Zdroj: TASR/František Iván
KOŠICE – Od podceňovaného tímu až k bronzovej medaile. Nedávno skončená sezóna HC Košice sa zapíše do histórie klubu ako jedna z najpamätnejších.
Zatiaľ čo do ročníka 2024/2025 vstupovali v pozícii najvážnejšieho ašpiranta na majstrovský titul, a napokon ho aj získali, pred štartom aktuálnej edície by si na úspešnú košickú obhajobu nestavil azda ani najoptimistickejší skalný klubu z východného Slovenska.
Čo na obhajobu, veď zverencov Dana Cemana mnohí videli v spodnej polovici tabuľky Tipsport ligy, niektorí dokonca až na deviatom alebo desiatom mieste. Lenže papier je v športe vhodný akurát tak na to, aby ste ho kompletne začarbali, alebo rovno roztrhali na márne kúsky a zahodili do koša.
Oznámenie z júna 2025 naznačovalo, že ambície nášho elitného klubu aspoň nateraz poklesnú. Košice sa totiž rozhodli ísť slovenskou cestou a nepodpísať žiadneho legionára. Ocitli sa vo finančne zložitejšom období? Rozhodol sa hlavný sponzor zúžiť tok peňazí smerujúci do klubu? A ako zvládne majster sezónu bez zahraničných hráčov? Otázok pred štartom sezóny bolo milión, odpovedí pramálo.
S okresaným rozpočtom, ale s o to väčším nasadením a motiváciou sa pustili do náročnej výzvy. Ambície celého klubu, od športového manažéra Gabriela Spilara, cez trénera Dana Cemana a jeho realizačný tím, až po posledného náhradníka sediaceho na tribúne, boli oveľa vyššie než len potácanie sa v dolnej šestke a boj o účasť v play-off.
Kto predikoval, že oranžová armáda sa uspokojí len s omrvinkami a hlavné jedlo prenechá svojím konkurentom, hrubo sa mýlil…
Takto sa robí konsolidácia!
Bolo by naivné si myslieť, že slovenskou cestou sa vybrali zámerne a plánovane s cieľom dávať viac priestoru domácim hráčom a odchovancom. „Oceliari“ majú vždy tie najvyššie ambície a veľmi dobre vedia, že bez legionárov sa vyhráva len veľmi ťažko.
Treba si však uvedomiť, že súpiska v predchádzajúcich sezónach, najmä v minuloročnej majstrovskej, nebola vôbec lacnou záležitosťou, preto je z tohto pohľadu pochopiteľné, že po zisku titulu zaradili spiatočku a stavili na konsolidáciu, čo v praxi znamenalo odchod viacerých opôr.
Zbohom Košiciam dali strelec zlatého gólu v predĺžení siedmeho finále proti Nitre, kanadský rýchlik Danick Martel, ďalej tradiční ťahúni z prvej formácie Brett Pollock a Joona Jääskeläinen, či šikovný útočník Olivier Archambault a produktívny bek Max Gildon. Odišli aj ďalší zahraniční hráči Blake Parlett a Josh Teves.
Klub ich odchodom neprišiel len o osvedčených lídrov, ale aj o enormnú palebnú silu. Keď si spočítame, koľko gólov uvedená sedmička vsietila v súčte základnej časti a play-off, dospejeme k číslu 104.
Galéria fotiek (60)
Bývalý brankár Košíc Jaroslav Janus s majstrovským pohárom po siedmom zápase finále play-off. Zdroj: TASR/František Iván
Ani slovenská časť kádra sa nezaobišla bez zmien, keď si zbalil kufre MVP minuloročného play-off Jaroslav Janus, ďalej robustní útočníci Tomáš Zigo a Eduard Šimun, ale aj rekordér v počte získaných titulov, Marek Bartánus. Zoznam nových posíl bol tentoraz veľmi skromný – do obrany pribudol Martin Bučko, do útoku Simon Jellúš a ďalej už len zopár mladíkov.
Hoci Košice vstúpili do Tipsport ligy bez jediného klasického zahraničného hráča na súpiske, pri dvoch menách predsa len svietila iná vlajka ako slovenská. Výnimkou boli mladí Ukrajinci, obranca Alexej Dachnovsky a útočník Oleksandr Plochotnik, ktorí však prešli v minulosti mládežníckou štruktúrou klubu a dokonale poznajú tamojšie prostredie. Obaja navyše rozprávajú plynule po slovensky, vedenie ich preto nepovažovalo za importov, aj keď oficiálne nimi boli.
Všetko zlé je na niečo dobré. Odchod jedných väčšinou znamená šancu pre druhých. Zároveň šlo o veľmi zaujímavé porovnanie a zrkadlo pre našu ligu, či môže rýdzo slovenské zoskupenie plnohodnotne konkurovať súperom, ktorých kádre sú prešpikované cudzincami.
Už viac ako dekádu platí, že prvé husle v extralige hrajú importi, práve oni tvoria základ prvých dvoch formácií, tréneri sa na nich spoliehajú vo všetkých kľúčových situáciách a vládnu aj štatistikám. Nikde ale nie je napísané, že ak dostanú kvalitní našinci rovnakú dôveru a priestor na ľade, nemôžu patriť k špičke súťaže.
Manažment na čele s Gabrielom Spilarom, koniec-koncov, nikdy nevylúčil, že v priebehu sezóny otvorí pokladnicu a siahne po jednom alebo aj viacerých cudzincoch, predovšetkým v prípade, ak zverenci Dana Cemana nezvládnu úvod sezóny, alebo naopak – keď zacítia šancu na titul. Napokon sa tak nestalo a Košice od októbrového návratu Michala Liščinského nepriviedli ani jednu posilu.
Vraj kaziči hokeja
HC Košice boli dlhé roky synonymom ofenzívneho a kombinačného hokeja. Ich herný štýl sa vyznačoval kreativitou, rýchlosťou, technickou vyspelosťou a neustálou snahou útočiť, čo prinášalo množstvo krásnych akcií a gólov. Fanúšikov tešili nielen víťazstvami a titulmi, ale taktiež spôsobom, akým ich získavali.
Dnes musia často čeliť kritike ohľadom svojho herného štýlu a nie vždy sa nájde dostatok hlasov, ktoré sú založené na ráciu a nie iba prázdnych floskulách.
Niežeby nebol na rečiach o defenzívnejšom prejave Košíc kus pravdy, veď je absolútne neodškriepiteľné, že pod taktovkou Dana Cemana dbajú v prvom rade na pevnú obranu a organizovanú štruktúru na každom centimetri ľadu. Nepochybne aj samotní fanúšikovia by privítali, keby sa ich tím vrátil k ofenzívnejšiemu hokeju.
Ale predsa, pri pohľade na mnohé názory kolujúce vo verejnom priestore sa nejednému pozorovateľovi celkom oprávnene zdá, že obrannému štýlu Košíc sa prikladá až príliš veľký význam, alebo že sa interpretuje až mierne dehonestujúcim spôsobom, akoby hráči v oranžovo-čiernych dresoch nerobili počas zápasov nič iné, len po celých šesťdesiat minút prehusťovali stredné pásmo, zaparkovali v ňom povestný autobus a kazili súperom hru.
Ak sa však pozrieme napríklad na štvrťfinále play-off, zistíme, že to neboli „vraňare“, ale skôr „barani“, kto počas série viac vsádzal na povestný trap, respektíve pascu v strednom pásme. Banskobystričania hrali pasívne dokonca aj za nepriaznivého stavu 1:3, keď mali za úlohu doháňať náskok súpera a viac otvoriť hru. Na to, aby prelomili hradbu tiel v strednom pásme, museli Košičania neraz zvoliť spätnú prihrávku, tzv. „drop pass“, niekedy až dvojnásobný.
Nechápte nás tak, že kritizujeme taktický plán Vlastimila Wojnara, ani omylom. Ak svojmu tímu naordinoval stratégiu prehusťovania strednej tretiny, aby tak sťažil Košičanom ich ofenzívne chúťky, ide o absolútne normálne, prirodzené a logické rozhodnutie. Nie nadarmo sa hovorieva, že klin sa klinom vybíja. Koniec-koncov, veľmi podobnú stratégiu zvolil v semifinálovej sérii aj bratislavský Slovan, ktorý poctivo bránil stred ihriska a po väčšinu času tak pôsobili o niečo aktívnejším dojmom Košice.
Galéria fotiek (60)
Gólová radosť hráčov HC Košice. Zdroj: TASR/Martin Baumann
Kritici, poukazujúci na defenzívny systém, ktorý preferuje kanadský lodivod Dan Ceman a jeho trénerský štáb, majú v jednom veľkú pravdu. Herný štýl východniarov je prepracovaný, často takmer dokonalý a pre súperov veľmi nepríjemný, ale určite nemožno povedať, že je založený iba na defenzíve.
Kanadský lodivod kladie veľký dôraz na organizáciu hry a systematickú prípravu mužstva. Jeho zverenci majú detailne nacvičené rozličné schémy a presne vedia, aké úlohy plniť v jednotlivých zónach – či už ide o obranné, stredné alebo útočné pásmo.
Taktiež majú precízne natrénované, ako postupovať po vyhratom aj prehratom buly, ako efektívne pracovať po zisku puku a ako minimalizovať riziká pri jeho strate. Aj vďaka tomu pôsobí tím na ľade organizovane, disciplinovane a neraz až nudne. Preto často narazí kosa na kameň, alebo ak chcete – súperi Košíc na zorganizovanú defenzívu.
Dlhodobo omieľaný naratív, podľa ktorého hrajú Košice pod Danom Cemanom defenzívny hokej, zhltne iba ten, kto nevidí rozdiel medzi štruktúrovaným systémom a defenzívnym hokejom. Slovenská liga sa vyprofilovala ako súťaž s výrazne ofenzívnym charakterom. Hrá sa rýchly, otvorený hokej „hore-dole“, neraz prechádzajúci až do naivného hurá módu, ktorý prináša množstvo šancí a gólov, preto je pre divákov veľmi atraktívny.
Keď sa ale pozrieme na dianie v iných európskych súťažiach, vidíme zaujímavý kontrast. Trebárs v Česku alebo Švédsku sa kladie oveľa väčší dôraz na organizáciu hry, taktickú disciplínu a precízne dodržiavanie stratégie, čo sa prirodzene odráža aj na celkovom štýle – zápasy sú mnohokrát opatrnejšie, s menším počtom chýb aj gólov. Nehovoriac o Fínsku, ktoré je povestné tým, že mužstvá často prehusťujú stredné pásmo a útočníkom sa ťažko presadzuje.
Na druhej strane, ak si nateraz odmyslíme Dana Cemana a jeho hernú filozofiu, treba si položiť jednu z najdôležitejších otázok – mohli si Košice dovoliť hrať ofenzívny a otvorený hokej, aj keď majú úzky káder a presne nula legionárov?
Ťažko sme mohli očakávať, že sa zrazu vydajú cestou ofenzívneho štýlu, keď sa zbavili hviezdnych cudzincov a pracovali s oveľa užšou a menej nabitou súpiskou. Dan Ceman nie je hlúpy, ako pragmatik veľmi dobre vedel, ako jeho zverenci musia hrať, aby boli konkurencieschopní a mali šancu na úspech.
Nekonečný evergreen o letisku
Ďalším omieľaným až nekonečným naratívom, ktorý sa šíri rýchlosťou svetla a väčšine Košičanom už lezie na nervy, je poukazovanie na obrovskú ľadovú plochu s maximálnou možnou šírkou 30 metrov. Inými slovami – legendárne „košické letisko“.
Nie je žiadnym tajomstvom, že Steel aréna dlhé roky patrila k halám s najväčšou ľadovou plochou na Slovensku, no časy sa zmenili a dnes je všetko inak.
Ťažko povedať, či kritikom ušla správa o zužovaní ľadu, alebo ju schválne ignorujú, no faktom je, že plocha na košickom štadióne prešla pred touto sezónou rozsiahlou úpravou a jej aktuálna šírka činí 28 metrov, čo je absolútne štandardný rozmer v našich končinách.
Ak zmapujeme arény naprieč extraligou, zistíme, že Košice majú identické rozmery ihriska ako mnohé tímy vrátane Slovana Bratislava. Naopak, v súťaži stále nájdeme kluby, ktoré ostali verné šírke 30 metrov. No pojem letisko sa napriek tomu spája hlavne s Košicami.
Galéria fotiek (60)
Pohľad na vypredanú Steel arénu v Košiciach. Zdroj: SITA/Peter Jesenský
Skutočne však platí, že menšia ľadová plocha je automaticky zárukou kvalitnejšieho hokeja a väčšie ihrisko so sebou zákonite prináša menej vzruchu a viac nudy? Nikto nerozporuje, že užšie ihrisko ponúka potenciál na rýchlejší a kontaktnejší priebeh zápasu s väčším dôrazom na osobné súboje. No naozaj kontaktnejší automaticky znamená aj lepší?
Minulosť nás naučila, že hokej svetovej úrovne je možné predvádzať aj na tzv. letiskách – vrátane toho košického. Stačí si spomenúť na domáce majstrovstvá sveta v roku 2019, ktoré (spolu)hostila práve Steel aréna. Ak povieme, že slovenskí reprezentanti odohrali na spomínanom šampionáte priam nezabudnuteľné zápasy, azda najkvalitnejšie pod vedením Craiga Ramsayho a určite najfascinujúcejšie od čias zlatej generácie, ani trochu nebudeme preháňať.
Ruku na srdce, pamätáte sa na veľkolepejšie predstavenie Slovenska v súboji proti súperovi z najužšej svetovej špičky, než bol výkon našich junákov proti hviezdnemu výberu USA? A vôbec, vybavujete si kvalitnejší, živelnejší a rýchlejší hokej v podaní slovenskej reprezentácie v celej jej histórii?
Áno, hokej svetovej úrovne, ktorý dvíha divákov zo sedadiel, je možné produkovať aj na 30-metrových letiskách. Ale iba za predpokladu, že sa stretnú dva tímy, ktoré vedia a chcú hrať hokej. Kto namieta a argumentuje tým, že porovnávať svetový šampionát s účasťou hráčov z NHL so slovenskou extraligou je prinajmenšom neadekvátne, v poriadku, prejdime teda na našu domácu scénu.
Spomínate si na minuloročnú finálovú sériu medzi Nitrou a Košicami? Sériu, ktorá priniesla sedem fantastických zápasov, obrovské napätie a vzrušenie, nádherné akcie aj góly. Doslova reklamu na hokej. A najmä najlepší siedmy zápas v dejinách slovenskej extraligy.
Máte pocit, že duely na nitrianskom zimáku boli lepšie, kvalitnejšie, živelnejšie, s väčším počtom šancí či gólov, než tie v Košiciach? Správne – neboli. Finále malo veľmi vysokú úroveň bez ohľadu na to, na ktorom štadióne sa zrovna hralo. Pretože sa postavili proti sebe dve družstvá, ktoré vedeli a chceli hrať hokej.
Kdeže, cieľom tejto časti komentára nie je presvedčiť čitateľov o tom, že hokej na širšom ľade je lepší, rýchlejší alebo zábavnejší, a už vôbec nie kritizovať kluby za to, ak sa rozhodnú zúžiť plochu na svojom zimáku. Naopak, trend prechodu na menšie hracie plochy je logický, rozumný a správny, akurát je fajn rešpektovať aj inú filozofiu a nedehonestovať všetko, čo sa vymyká štandardu.
Pretože v konečnom dôsledku zárukou pozerateľného zápasu nie sú také alebo onaké rozmery ľadu, ale predovšetkým kvalita tímov, ktoré na ňom krúžia. A ich ochota aj schopnosť ukázať svoje umenie v plnej paráde.
Bude zaujímavé sledovať, kedy sa povedomie širokej verejnosti o košickom letisku konečne vytratí…
Steelke svedčí, keď je plná…
Fanúšikovia Košíc pomerne dlho volali po slovenskom tíme či väčšom priestore pre mladých hráčov a napokon sa ho aj dočkali. Na zvýšenej návštevnosti oproti predošlým rokom sa to však neodzrkadlilo.
Môžeme polemizovať, čo je hlavným dôvodom redšie zaplnených tribún. Kým zápasy vo vyraďovacej časti sprevádzala vďaka solídne zaplnenej a neraz aj vypredanej Steel aréne búrlivá atmosféra, na bežné stretnutia v základnej časti si nachádzali cestu iba skalní priaznivci.
Maximálnu možnú kapacitu (8 347 divákov) naplnili Košice vo všetkých troch semifinálových zápasoch so Slovanom, veľmi slušná návšteva prišla svoj tím podporiť aj na rozhodujúci siedmy zápas štvrťfinálovej série proti Banskej Bystrici. Naopak, počas základnej časti nebolo na druhom najväčšom slovenskom štadióne vypredané ani raz. Čo je ešte smutnejšie, väčšinou sa „Steelka“ nezaplnila ani len spolovice.
V čom tkvie problém? Zanevreli Košičania na hokej? Je chyba v nedostatočnom marketingu klubu, drahých lístkoch, menej atraktívnom hernom prejave? Alebo len ľudia spohodlneli a namiesto osobnej účasti si radšej vyložia nohy, otvoria plechovku piva a pozrú si stretnutie v televízii alebo na rôznych streamovacích platformách?
Vzťah fanúšik-klub je komplexná záležitosť a „na vine“ nikdy nie je len jedna strana. Ide o spojené nádoby a faktorov, ktoré ovplyvňujú počet ľudí, ktorí zavítajú do hľadiska, je veľa. Z každého rožka troška.
Nezabúdajme, že ekonomická situácia je momentálne na Slovensku, ako aj v celej Európe, veľmi nepriaznivá. Väčšina ľudí má hlboko do vrecka, v časoch konsolidácie a rôznych celosvetových kríz počítame každučké euro a veľmi pozorne zvažujeme, na čo minieme ťažko zarobené peniaze.
Dávno preč sú časy, keď sa Košičania mohli pýšiť jednou z najvyšších priemerných návštevností v stredoeurópskom regióne. Trebárs pred pätnástimi rokmi, v ére zlatého hetriku, patrili s priemerom 5 746 divákov na zápas na celkovú 33. priečku v rámci všetkých klubov v Európe.
V porovnaní s rokom 2011 klesol priemer o približne dve tisícky. Áno, doba sa zmenila, svoju rolu pravdepodobne zohráva aj štýl hokeja, keďže v minulosti sa „oceliari“ prezentovali atraktívnejším a ofenzívnejším prejavom s väčším počtom gólov a lahôdkových kombinácií, ktoré dvíhali divákov zo sedadiel.
Galéria fotiek (60)
Po zápasoch v Steel aréne nemohla chýbať spoločná ďakovačka. Zdroj: TASR/František Iván
Podľa mnohých fanúšikov je nižšia priemerná návštevnosť spôsobená aj postojom klubu k predaju lístkov. Mnohí ľudia totiž preferujú sledovanie hokeja z vyšších poschodí arény, pretože odtiaľ majú lepší prehľad o dianí na ľade.
V Steel aréne sú však horné sektory, menovite A31-A37 a B31-B36, počas veľkej väčšiny zápasov v základnej časti, zatvorené. Výnimkou je sektor B37, ktorý ale slúži ako fanklub hostí. Zvyšné sektory sú neprístupné a klub ich uvoľní iba vo vybraných súbojoch, kde sa očakáva vyššia divácka kulisa.
Či by absolútne sprístupnenie horných poschodí Steel arény automaticky viedlo k lepším číslam, nevedno. Je však možné predpokladať, že viacerí fanúšikovia by sa tomuto kroku veľmi potešili a Steel arénu by navštevovali oveľa častejšie.
Priaznivci klubu vyčítajú aj nedostatočnú komunikáciu vedenia smerom k verejnosti a najmä vcelku nevýrazný marketing. S ich názormi sa dá súhlasiť, aj keď hlavne v druhom prípade nastal určitý progres, no stále je obrovský priestor na zlepšenie a Košičania v tomto smere za svojou konkurenciou zaostávajú.
Pre inšpiráciu, ako sa dá robiť marketing a prilákať ľudí na štadión, netreba chodiť ďaleko. Stačí zostať v rovnakom meste a čo-to odkukať od futbalového klubu FC Košice. Vedenie „žlto-modrých“ robí všetko pre to, aby zaplnilo tribúny Košickej futbalovej arény – po meste premáva električka s motívom klubu, sídliská sú oblepené billboardami informujúcimi o najbližšom programe, svetlo svetla uzrel aj prvý klubový podcast.
Samozrejme, všetko je otázkou peňazí, keďže podobná masová propagácia sa nezaobíde bez nemalých finančných prostriedkov. Druhým dychom však treba dodať, že ani snaha futbalového klubu prilákať ľudí na štadión zatiaľ neprináša želaný efekt, keďže s návštevnosťou v KFA to taktiež nie je žiadna veľká sláva.
Ale späť ku klubu sídliacemu na Nerudovej ulici.
Kedy inokedy, ak nie v sezóne 2025/2026, mali ľudia ideálnu možnosť fandiť výlučne slovenskému zoskupeniu a podporovať ho počas celého ročníka a nie iba v rozhodujúcich zápasoch play-off, prípadne vo vybraných dueloch základnej časti? Družina okolo kapitána Michala Chovana, ktorá poctivo oddrela celú základnú časť a nevypustila ani jedno striedanie, si zaslúžila plnšie tribúny a oveľa hlasnejšiu podporu.
Faktor menom Dan Ceman
Jeden legionár sa v tíme predsa len nachádzal. A nie hocijaký, ale ten najdôležitejší. Reč je, asi už tušíte, o Danovi Cemanovi.
Kanadský odborník sa pred sezónou ocitol v pozícii, na ktorú nie je vôbec zvyknutý. Nemal k dispozícii najlepší káder v lige, nemohol sa spoľahnúť na rozdielových cudzincov a musel pracovať výlučne so slovenskými hráčmi, medzi nimi aj mnohými juniormi. Novinkou pre stále iba 52-ročného rodáka z Windsoru bola aj skutočnosť, že pred sezónou sa nehovorilo o konkrétnom výsledkovom cieli a už vôbec nie o útoku na titul.
Mnohí si s úškrnom mädlili ruky a čakali, či a ako sa Ceman potkne. Veď nech sa teraz predvedie, čo dokáže bez importov… Košický kormidelník ale prijal novú výzvu s gráciou a pochybovačom zavrel ústa. Potvrdil tak povesť najlepšieho trénera v súťaži.
Držiteľ troch extraligových titulov od začiatku vedel, čo a ako mieni hrať. Gro hráčov jeho systém veľmi dobre poznalo, nováčikom a mladíkom sa zas vštepil rýchlo pod kožu. Herný prejav Košičanov mal hlavu a pätu. Pravá ruka vedela, čo robí ľavá.
Na tíme bolo vidieť rukopis trénera a jeho realizačného tímu. Nemalý podiel na úspechoch v uplynulom období má aj Ryan Colville, ktorý pred štrnástimi rokmi vyhral Stanleyho pohár s Los Angeles Kings. Pre „kráľov“ pracoval ako videotréner, v Košiciach má funkciu asistenta trénera.
Galéria fotiek (60)
Hlavný tréner Dan Ceman a jeho zverenci po víťaznom zápase v play-off. Zdroj: TASR/Pavel Neubauer
V tomto smere si Ceman určite zaslúži aspoň malilinké ospravedlnenie od mnohých ľudí zo širokej verejnosti, ktorí boli skeptickí ohľadom jeho práce s výlučne domácom výberom bez legionárov. Kto o ňom v minulosti pochyboval, teraz musí uznanlivo zatlieskať.
Aj keď kanadský stratég možno na nejedného diváka pôsobí počas zápasov nesympatickým dojmom, najmä vo chvíľach, keď výbušne, často až vulgárne a sarkasticky komentuje temer každý verdikt rozhodcov, na druhej strane, nikdy neodmietne poskytnúť rozhovor, na otázky odpovedá slušne a vecne, priebeh zápasu hodnotí absolútne presne, účastní sa aj tlačových konferencií, a treba oceniť aj skutočnosť, že „DC“ nemá potrebu rýpnuť si do súperovho mužstva alebo akokoľvek ho komentovať.
O Cemanovi je dlhodobo známe, že predovšetkým vo vyraďovacej fáze dokáže zo svojho tímu dostať aj nemožné. Východniari si preto cenia svojho najdôležitejšieho muža skutočne bezhranične, svedčí o tom skutočnosť, že je absolútne suverénne najdlhšie slúžiacim trénerom v súčasnosti.
Ak sa v najbližších týždňoch a mesiacoch neudeje čosi nepredvídateľné, tak Kanaďan sa postaví na lavičku elitného slovenského hokejového klubu aj na štarte ročníka 2026/2027.
Slovenskí junáci z Košíc
V septembri by ste sotva našli optimistu, ktorý by sa odvážil tipovať, že mužstvo okolo kapitána Michala Chovana bude až do posledného kola v hre o druhé miesto po základnej časti. Košičania však od začiatku zreteľne demonštrovali, že nemienia byť iba do počtu a ich ambície môžu siahať až nečakane vysoko.
Kto základnú časť sledoval pozorným okom, iste postrehol, že tohtosezónne mužstvo v porovnaní s lanským pôsobilo omnoho živším a súdržnejším dojmom. V kabíne prirodzene dominovala slovenčina a celý kolektív vyzeral kompaktnejšie, uvoľnenejšie a atmosféra oveľa pozitívnejšie.
Hráči držali viac spolu, úprimne sa radovali z gólov, dopriali jeden druhému, ťahali za jeden povraz, bez náznakov skupinkovania. Vedeli, že ak chcú byť úspešní, musia si pred zápasmi obliecť montérky a drieť v každom jednom striedaní. Ak by v tejto sezóne predvádzali taký profesorský a ležérny hokej, ako vo väčšine zápasov základnej časti minulého ročníka, ich šance na úspech by boli mizivé.
Fanúšik chce vidieť nielen kvalitné výkony a víťazstvá, ale aj potrebnú iskru na ľade aj na striedačke. Košičania od úvodného kola pôsobili skromne, bez veľkých vyhlásení či prehnaných cieľov. Držali sa pri zemi a sústredili sa najmä na svoju hru, zápas od zápasu, striedanie po striedaní. Zároveň šípili, že budú potrebovať aj kusisko šťastia na zranenia, keďže operovali s úzkym kádrom.
Povzbudila a zdravo ich nakopla výhra v otváracom kole na ľade najväčšieho rivala Slovana Bratislava. Dlhodobú časť súťaže ukončili so ziskom 101 bodov, čo je navlas rovnaký počet ako v majstrovskej sezóne. Iste, umiestnenie po základnej časti ešte o ničom zásadnom nerozhoduje, ale veľa naznačí. Mnohí skalní sa zhodujú, že podobný pocit z výkonov svojho družstva zažívali naposledy v megaúspešnej ére trénera Rostislava Čadu, keď Košice kraľovali lige a trhali rekordy.
V základnej časti si udržali pozitívnu vzájomnú bilanciu proti väčšine súperov, výnimkou boli iba dva tímy. Proti hviezdami nabitej Nitre ani Zvolenu nenašli recept a vo všetkých štyroch dueloch ťahali za kratší koniec. Potešujúci môže byť pre nich i fakt, že počas celého ročníka neprehrali viac ako tri zápasy po sebe a na prelome januára a februára ťahali sedemzápasovú šnúru víťazstiev.
Galéria fotiek (60)
Košickí hokejisti si uplynulú sezónu mimoriadne užívali. Na snímke gólová radosť Šimona Petráša so Simonom Jellúšom. Zdroj: TASR/František Iván
Dominovali najmä na domácom ľade, keď spomedzi všetkých účastníkov nazbierali pred vlastnými fanúšikmi najviac bodov – 59. O to zaujímavejší je tento fakt v porovnaní s minulou sezónou, v ktorej sa práve v Steel aréne výrazne trápili a svoju kvalitu ukazovali najmä na ihriskách súperov. Tentoraz mali oveľa častejšie dôvod zaspievať si Mandarinku Darinku, legendárnu víťaznú pieseň domáceho fanklubu.
Cemanovci už tradične výrazne profitovali z výborne zvládnutých špeciálnych formácií. V presilových hrách sa stabilne radili medzi elitné kvarteto, no ešte presvedčivejší boli v oslabeniach, kde sa držali na čele súťaže a ich úspešnosti sa dokázali vyrovnať azda len žilinskí vlci.
Čo si však už rozhodne za klobúk nedajú, je ofenzívna potencia ich bekov, veď okrem Mislava Rosandiča skórovali už len dvaja zadáci – Jakub Ferenc raz a Alexej Dachnovsky dvakrát. Zvyšní obrancovia vyšli gólovo úplne naprázdno, čo je suverénne najhoršia štatistika zo všetkých tímov v lige a veľké memento pred budúcou sezónou.
Košice sa opäť opierali o tradične najpevnejšiu obranu v lige a inkasovali najmenej gólov v súťaži. Na druhej strane im však trochu škrípal útok, keď menej presných zásahov zaznamenali už len tri tímy, čo je ale pochopiteľné vzhľadom na fakt, že hrali bez importov.
Fanúšikov potešil aj nový dizajn dresov a návrat k tradičnej oranžovej farbe. Tá už tentoraz nebola len doplnkovou alternatívou v podobe tretej sady, ale stala sa dominantným prvkom počas celej sezóny, čím Košice nadviazali na svoju históriu. Tí, ktorí dýchate a konzumujete slovenský klubový hokej 24/7, celkom určite viete, že oranžová farba je s „oceliarmi“ úzko spätá ešte z čias federálnej ligy a slávneho tímu VSŽ Košice.
S blížiacim sa záverom sezóny sa čoraz početnejšie skloňovalo slovo nadplán. S jedlom rastie chuť a s pribúdajúcim časom rástla aj sebadôvera Košičanov. Keď prišlo play-off, už neboli tímom, ktorý by sa uspokojil iba s účasťou. Naopak, dali jasne najavo, že mienia byť plnohodnotným súperom, ktorý je pripravený zabojovať o medailu.
Sezóna poslala hráčov na hranicu ich fyzických aj psychických možností. V play-off už mnohí nastupovali s boľačkami a únavou, ktorá sa nedala skryť, no práve v kritických momentoch sa ukázal ich charakter. Ako kedysi povedal legendárny bežec Emil Zátopek: „Keď nevládzeš, tak pridaj.“ A presne týmto heslom sa riadili aj hráči HC Košice – aj keď telo protestovalo, dokázali zo seba vyžmýkať posledné zvyšky energie a nevzdali sa ani v najťažších chvíľach.
Šancu treba chytiť za pačesy
Tohtoročná zostava síce nepripomínala „crème de la crème“ z minulej sezóny, no napriek tomu si zachovala vysokú kvalitu aj dostatok individualít. Dan Ceman s Gabrielom Spilarom skrátka opäť namiešali veľmi chutný a zdravý kokteil.
Čo sa nezmenilo oproti majstrovskej jazde, je overené slovenské jadro. Ak sa pozrieme na iné tímy, podobne kvalitným slovenským základom sa môžu pýšiť zrejme len v Nitre na čele so Samuelom Bučekom, Michalom Krištofom, Matejom Paulovičom či Sebastiánom Čederlem.
Ak existuje jeden hráč, o odchode ktorého väčšina priaznivcov HC Košice nechce ani len premýšľať, je to Mislav Rosandič. Záhrebský rodák postavou i herným štýlom pripomína Andreja Sekeru, vicemajstra sveta z Helsínk 2012. Oboch navyše spája aj rovnaké číslo na drese – 44.
Bronzový medailista z olympijských hier v Pekingu sa zaradil k najvyťažovanejším obrancom Tipsport ligy a košickú defenzívu si bez neho už ani nevieme predstaviť. V prvej polovici základnej časti mal priemer bodu na zápas a bol šéfdirigentom elitnej presilovkovej filharmónie. Zbieral jednu asistenciu za druhou, najmä Šimon Petráš neraz profitoval z jeho perfektne načasovaných prihrávok.
Rosandič vie vycítiť, kedy a ako má zatlačiť smerom dopredu a kedy je zas rozumnejšie ostať vzadu a brániť. Zároveň solídne korčuľuje a ešte lepšie klame telom. Aj keď nepatrí k fyzicky hrajúcim bekom, je dominantný vo všetkých troch pásmach, skvele číta a organizuje hru, zakladá protiútoky a je najdôležitejším rozohrávačom košického tímu. Vedľa jeho mena svieti štatistika osem gólov a 41 asistencií v 65 odohraných zápasoch. Lepšie čísla ešte nikdy v kariére nemal.
Kľúče od kancelárie fínskeho ostrostrelca Joonu Jääskeläinena prebral nemenej nebezpečný kanonier Šimon Petráš. Keď Košice dostali možnosť hrať v početnej výhode, hráča s osmičkou na drese sme našli v prvej presilovkovej formácii nalepeného na ľavom kruhu. Pre východniarov mala jeho produktivita cenu zlata, veď 30-góloví strelci, najmä tí so slovenským pasom, nerastú len tak na stromoch.
Galéria fotiek (60)
Šimon Petráš potvrdil odchod z Košíc, zamieri do Žiliny, alebo si vyberie zahraničie? Zdroj: SITA/Milan Illík
Petráš, obrazne povedané, nepripomína Alexa Ovečkina len číslom na drese, ale aj svojím typickým pohybom či mierne zhrbeným postojom na ľade. To najvýraznejšie spojenie medzi nimi sa ukazuje v jeho strele, najmä v obávanom „one-timeri“. Keď Šimon napriahne z prvej, gólmanovi často neostáva nič iné, len sa prežehnať a dúfať, že puk minie bránu.
V 62 zápasoch tejto sezóny zaznamenal rovnaký počet bodov (35+27) a bol najproduktívnejším hráčom HC Košice. Odchovanec ružinovského hokeja si stabilnými výkonmi v základnej časti aj play-off vypýtal pozvánku do kempu reprezentačného trénera Vladimíra Országha pred svetovým šampionátom vo Švajčiarsku.
Nečakané zlepšenie nastalo v prípade Filipa Krivošíka, ktorý statočne nahradil Bretta Pollocka na pozícii prvého centra a zaradil sa k najlepším slovenským útočníkom v súťaži. Bratislavský rodák zažil najvydarenejšiu sezónu v kariére a predovšetkým v prvej polovici základnej časti mal priam reprezentačnú formu.
Na robustnom útočníkovi bolo azda najviac vidieť, ako mu prospieva väčší priestor na ľade a výraznejšia rola v tíme v porovnaní s minulou sezónou. Pôsobil sebaistejšie, častejšie sa zapájal do kľúčových situácii a lepšie si nachádzal miesta, kde mohol vyniknúť. Kraľoval najmä v predbránkovom priestore, bol signifikantným prvkom presiloviek, vyhrával dôležité vhadzovania a pomáhal aj defenzíve.
Jedným z Krivošíkových nedostatkov je jeho slabšie korčuľovanie, ktoré ho limituje na ceste stať sa hráčom medzinárodnej úrovne a stabilným reprezentantom. Pri pohľade na jeho štatistiky zo základnej časti si možno položíte aj otázku, ako je možné, že v play-off zrazu prestal bodovať a v trinástich zápasoch ani raz neskóroval. Pravdou je, že jeho ofenzívny prínos Košiciam vo vyraďovačke citeľne chýbal.
Kredit treba udeliť aj Petrovi Repčíkovi. Vrátiť sa po zranení, obzvlášť dlhodobom, nie je žiadna prechádzka ružovou záhradou, čo bol aj prípad košického odchovanca. Dynamický a kreatívny útočník mal skvelý štart do sezóny, keď si držal priemer takmer jedného bodu na zápas a zdalo sa, že spolu so Simonom Jellúšom a Filipom Krivošíkom vytvoria jeden z najúdernejších útokov v lige. V rozlete ho pribrzdilo októbrové zranenie, ktoré si vyžiadalo niekoľko mesačnú pauzu a do akcie sa vrátil až vo februárovom zápase proti Nitre.
Ak bude aj v najbližších rokoch pokračovať vo výkonoch, aké nastolil v práve skončenej sezóne, a ešte ich dokáže vyšperkovať, pozvánka do národného tímu ho celkom určite neminie. Rovesník Juraja Slafkovského v Košiciach podľa všetkého končí, no núdzu o uchádzačov mať nebude.
V kuloároch sa už pomerne nahlas hovorí o jeho prestupe do Žiliny, kam by mohol zamieriť spoločne s Petrášom. Mimoriadne aktívny a korčuliarsky náročný štýl hokeja, ktorý forsíruje hlavný tréner Milan Bartovič, by skvele sa pohybujúcemu Repčíkovi nepochybne zavoňal, no všetko je zatiaľ len v rovine špekulácií a na definitívnu odpoveď o budúcom pôsobisku dvadsaťdvaročného útočníka si budeme musieť počkať.
Keby ste sa opýtali predstaviteľov klubu aj jeho fanúšikov, či si želajú zotrvanie Simona Jellúša v oranžovom drese, stopercentne by ste dostali kladnú odpoveď. Dobre stavaný útočník sa veľmi rýchlo etabloval v košickom tíme a zaradil sa k najväčším kométam celého ročníka.
Sezónu začal na krídle tretieho útoku, ukončil ju ako center prvej formácie. Jellúš má potenciál byť elitným forvardom s vyváženou technickou a silovou stránkou, pretože jeho herný štýl ho na to presne predurčuje. Veľmi dobré korčuľovanie, nebezpečná strela, nadpriemerné hokejové IQ a skvelé krytie puku. Tieto všetky prednosti nájdeme v Simonovom talóne. Nie je náhoda, že mnohým pripomína hru Juraja Slafkovského, pravdaže, na podstatne nižšej úrovni.
Ak sa bavíme menovite o hráčoch Košíc, v žiadnom prípade nie je možné opomenúť trojlístok Patrik Lamper – Matúš Havrila – Patrik Rogoň, ktorí majú povesť jedného z najlepších „bottom six“ útokov v lige. Pracovnou morálkou, dôležitosťou v oslabeniach, energickým forčekingom a schopnosťou dostať sa súperom pod kožu, sa môžu rovnať nitrianskemu tripletu Čederle – Lacka – Okoličány.
Pochvalu si zaslúži aj Michal Liščinský, dvadsaťročný neúnavný motor štvrtej útočnej formácie. Jeho prínos pre tím ale spočíva v niečom inom, ako v zbieraní kanadských bodov. Každé jedno striedanie odovzdá absolútne maximum, nevypustí jediný súboj, svojím pohybom a aktivitou znepríjemňuje život súperovým obrancom.
V základnej časti neskóroval ani raz, v play-off bol za svoju aktivitu odmenený troma mimoriadne dôležitými gólmi. Poctivým prístupom, nekonečnou energiou, ale aj nákazlivým úsmevom na tvári pripomína Adama Sýkoru, celkom určite najväčšie slniečko slovenského hokeja.
Jednou z kľúčových tém minulého leta bolo, ako sa vedenie Košíc na čele s manažérom Gabrielom Spilarom a trénerom brankárov Dušanom Strharským postavia k vyriešeniu otázky medzi tromi žrďami, pretože po odchode Jaroslava Janusa, majiteľa dvoch titulov a MVP minuloročného play-off, ostal jediným overeným a skúseným gólmanom košický rodák Dominik Riečický.
Kompetentní napokon stavili na čisto domácu dvojicu a parťákom Riečického sa stal ďalší miestny odchovanec Patrik Jurčák. Stávka na mladú dvojku sa osvedčila. Ani pri jednom gólmanovi sa nemuseli priaznivci najúspešnejšieho slovenského klubu obávať, že by vybuchol. Ak náhodou nevyšiel zápas jednému z nich, v najbližšom ho plnohodnotne nahradil jeho kolega.
Galéria fotiek (60)
Dominik Riečický patrí dlhé roky k oporám HC Košice. Zdroj: TASR/František Iván
V posledných rokoch trápia Dominika Riečického rôzne zranenia. Z tohto dôvodu museli mať Košice k dispozícii kvalitného druhého brankára, pripraveného okamžite naskočiť do hry. Jurčák sa svojej šance chopil veľmi dobre, a hoci išlo o jeho prvú kompletnú sezónu v A-tíme, rýchlo sa zaradil medzi stabilné opory mužstva. Odmenou mu bola aj pozvánka do reprezentácie na Vianočný Kaufland Cup.
Zaujímavosťou je, že až traja zo štyroch gólmanov, ktorí v tejto sezóne zasiahli do hry, pochádzajú z Košíc a sú zároveň odchovancami tamojšieho hokeja, čo je v slovenskej extralige absolútna rarita. Okrem Riečického a Jurčáka dostal príležitosť aj talentovaný mladík Jakub Husár, ktorý sa stal najmladším debutujúcim brankárom v histórii, keď nastúpil v extraligovom zápase vo veku 16 rokov, 5 mesiacov a 1 deň.
Štvrtým do partie bol Jakub Lackovič, ktorý prišiel na výpomoc z prvoligového Humenného.
Bez defibrilátora ani na krok
Nadnesene povedané, povinnou výbavou každého fanúšika Košíc pri sledovaní tohtoročného play-off bol nepochybne defibrilátor. Do kroník sa zapíše najmä štvrťfinále proti Banskej Bystrici, v ktorom „vraňare“ prvýkrát v histórii klubu otočili sériu z 1:3 na 4:3.
Konfrontácia tretieho so šiestym po základnej časti priniesla podporovateľom oboch tímov poriadnu dávku emócií, napätia a doslova infarktové stavy. Súboj sa natiahol až na maximálny počet zápasov a ponúkol naozaj všetko, čo si môžeme priať – bojovnosť, emócie, nečakané zvraty aj neustálu neistotu až do záverečných sekúnd.
Vo vyraďovacej časti neplatilo okrídlené pravidlo, že keď sa Košice dostanú do vedenia o jeden alebo dva góly, už ho nepustia z rúk a zápas dovedú do víťazného konca. Nielenže až v troch zápasoch po sebe prešustrovali náskok a napokon duel prehrali, ale v sérii sa rovno päťkrát predlžovalo, čo sa ešte nikdy v histórii slovenskej extraligy nestalo. Pamätníci, ktorí sledujú hokejové dianie naprieč Európou, tvrdia, že ide o rekord v rámci všetkých súťaží na starom kontinente.
Niet pochýb, že štvrťfinále proti Banskej Bystrici vyžmýkalo z Košičanov enormné množstvo síl, ktoré im následne v semifinále chýbali. Nielen v slovenskej extralige platí, že titul nevyhráva jedna, dve ani tri kvalitné formácie. Ak máte ambíciu siahnuť si na majstrovský pohár, potrebujete minimálne štyri ako-tak vyrovnané päťky a ideálne ešte jednu v zálohe, pripravenú naskočiť na ľad kedykoľvek to vaše mužstvo potrebuje.
Avšak ako bolo spomenuté vyššie, práve šírka kádra bola jedným z hlavných dôvodov, prečo sa Košice v minulom ročníku tešili zo zisku jubilejného desiateho titulu v ére samostatnosti. Zatiaľ čo v minulom ročníku mali k dispozícii takú kvantitu aj kvalitu, že by pokojne mohli vyskladať aj šesť útočných trojíc a päť obranných párov, v tejto sezóne disponovali podstatne užším výberom, čo sa zákonite odzrkadlilo na ubúdajúcich silách.
Galéria fotiek (60)
Na košických hokejistoch bolo po vypadnutí badať obrovské sklamanie. Zdroj: TASR/František Iván
Na druhej strane, košický tím sa mohol spoľahnúť na osvedčené slovenské jadro, ktoré bolo podstatnou súčasťou minuloročného úspechu a fanúšikovia tak nemuseli mať strach z nedostatku skúseností. Petráš, Rosandič, Riečický a spol. predsa veľmi dobre vedeli, čo všetko obnášajú súboje v play-off.
Bolo zrejmé, že hráčom vo vyraďovačke postupne dochádzali sily. V mnohých momentoch už ťahali nohy, nestíhali v súbojoch a pôsobili, akoby mleli z posledného a šli na kyslíkový dlh. Tempo, ktoré nastolili od úvodných kôl základnej časti, si vybralo svoju daň – energia ubúdala a v rozhodujúcich chvíľach bolo cítiť, že v nádrži už nezostáva veľa paliva.
V Steel aréne však nechceli roztápať ľad už v prvej polovici apríla. Keď sa zdalo, že je po sezóne, opäť sa zomkli a našli v sebe zvyšky síl. Obdivuhodne sa vrátili aj do série proti Slovanu, keď zvíťazili na bratislavskom ľade a znížili stav z 1:3 na 2:3. Napokon nechýbalo veľa, aby si vynútili rozhodujúci siedmy duel. Presne 140 sekúnd.
Prirodzene, na košických hokejistoch bolo po vypadnutí badať obrovské sklamanie, viacerým hráčom stekali z tváre aj slzy, ale emotívna ďakovačka domáceho fanklubu aj potlesk a uznanie celého hokejového Slovenska ich musel úprimne potešiť a dať im pocit zadosťučinenia.
Košičania sa nemajú za čo hanbiť, pretože odviedli poctivú prácu a dosiahli oveľa viac, než si drvivá väčšina ľudí vedela vôbec predstaviť.
Quo vadis, HC Košice?
Keď v júni 2025 oznámili, že v budúcom ročníku plánujú nastúpiť bez cudzincov, pravdepodobne nemali ani potuchy, že napriek výlučne slovenskému kádru dokráčajú až k ďalšej medaile. Veď súčasná extraliga je postavená na importoch a tím bez zahraničných hviezd je skôr braný ako niekto, kto môže iba prekvapiť, ale rozhodne nie ašpirovať na popredné priečky.
Jazda za bronzom nebola o individualitách, ale o skvelom kolektíve. Cemanovci všetko podriadili jednému cieľu a od prvého kola až do záverečného zápasu v play-off, svedomito dodržiavali herný systém. Hráči ťahali za jeden povraz, ego odložili do šuplíka a vytvorili skvelú partiu.
Fanúšikovia prirodzene radi vidia svoj tím bojovať o zlato, ale ak by ste Košičanom položili otázku, či by radšej pokračovali v nastolenom trende a spoliehali sa výlučne na domácich bojovníkov, mnohí z nich by neváhali ani sekundu. Preto sa tisne na jazyk otázka – budú „oranžovo-čierni“ kráčať po slovenskej ceste aj v ročníku 2026/2027, alebo sa vrátia k starému modelu a podpíšu aspoň dvoch alebo troch legionárov?
To sú otázky, ktoré si kladú mnohí hokejoví experti, priaznivci HC i široká verejnosť. Tipovať, či a ako dlho mienia pokračovať s kádrom postavenom na Slovákoch, je trúfalé, možno to nevedia ani samotní predstavitelia košického vedenia. Podobne vo vzduchu visí otázka, ktorí hráči sa v košickom drese predstavia aj v nasledujúcej sezóne. Tak, či onak, neurobia chybu, ak v lete ešte viac omladia a zrýchlia svoj tím.
Podoba kádra pre nasledujúcu sezónu je zatiaľ zahalená rúškom tajomstva. Koniec v tejto chvíli sami potvrdili iba Šimon Petráš a Peter Repčík. V kuloároch sa dlho šušká aj o odchode Filipa Krivošíka, no na oficiálne stanovisko zo strany vedenia si ešte budeme musieť počkať.
Naopak, zotrvanie v klube už oznámil srdciar tímu Matúš Havrila. Z Košíc sa nikam nechystá ani Simon Jellúš, ktorý je podľa vlastných slov ochotný premýšľať iba nad zaujímavou ponukou zo zahraničia.
Rovnako tak doposiaľ nepoznáme mená nových posíl, hoci za oponou sa skloňujú zaujímaví hráči. Otáznik visí aj nad rozpočtom – zákulisné šumy naznačujú jeho možné navýšenie, no všetko je zatiaľ len v rovine špekulácií. Jasnejší obraz o podobe mužstva a smerovaní klubu by mali priniesť až najbližšie týždne a mesiace, počas ktorých sa očakáva, že manažment na čele s Gabrielom Spilarom poskytne konkrétnejšie informácie.
Sezóna HC Košice môže byť príkladom toho, ako sa dá dosiahnuť úspech. Bez najvyššieho rozpočtu, ale s jasnou filozofiou a pečaťou trénera, šikovným manažmentom a so skupinou po úspechu hladných hráčov. S troškou zveličenia, ročník 2025/2026 sa zapíše do klubovej histórie ako jeden z najpamätnejších. Napriek tomu, že nepriniesol jedenásty titul ani finálovú účasť.
Košičania ale prekonávali všetky očakávania a prežili sezónu, na ktorú budú spomínať s hrdosťou a úsmevom.
Fotogaléria k článku
Počet fotiek: 60
Autor: © Zoznam/ Patrik Seman Zdroj: Športky