Prvý máj nie je len dátumom v kalendári. Je to živý odkaz krvi preliatej v Chicagu, kde v roku 1886 desaťtisíce pracujúcich žiadali to, čo dnes považujeme za samozrejmosť – osemhodinový pracovný čas. Je to pripomienka parížskeho kongresu, ktorý z neho urobil medzinárodný sviatok, aj hrdosti prvej Československej republiky, ktorá medzi prvými na svete zaviedla platenú dovolenku či ústavou garantované právo na ochranu pracovných pomerov.

Monika Uhlerová, prezidentka KOZ SR

30.04.2026 12:00

Napriek tomu, že si tento sviatok nesie pachuť povinnej propagandy z éry socializmu, jeho podstata zostáva nemenná. Ak dnes namiesto život ohrozujúcich bojov v uliciach využívame sociálny dialóg a kolektívne vyjednávanie, neznamená to, že konflikt záujmov vymizol. Len sa skultivoval.

Tie isté príbehy

Je fascinujúce sledovať, ako málo sa zmenil slovník odporcov zamestnaneckých práv. Už v 19. storočí zamestnávatelia pri každej požiadavke na skrátenie času či rast miezd prorokovali okamžitý krach. Dnes na Slovensku počúvame tie isté „srdcervúce“ príbehy. Dozvedáme sa, že mzdy vraj rastú rýchlejšie než produktivita, že vyššia minimálna mzda zlikviduje pekárov a mliekarov a že príplatky ohrozujú konkurencieschopnosť štátu.

Tento naratív sa pravidelne opakuje. Realita je však oveľa menej dramatická. Dáta jasne ukazujú, že podiel miezd na celkových nákladoch firiem na Slovensku nie je dominantný. V porovnaní s cenami energií, materiálov či kapitálu tvoria mzdy v závislosti od sektora len 1,7 % až 31 % nákladov.

Ak niektoré podniky nedokážu prežiť bez extrémne nízkych miezd, nejde o systémovú chybu ekonomiky, ale o ich zlý obchodný model. Náš hospodársky model je totiž dekády založený na nízkych mzdách, čo prináša negatívne ovocie: od roku 2019 rastie podiel pracujúcich nachádzajúcich sa v pásme rizika chudoby.

Často sa straší aj daňovo-odvodovým zaťažením. Faktom však zostáva, že aj po započítaní všetkých daní a odvodov patria celkové mzdové náklady na Slovensku k najnižším v Európskej únii.

Argument o „rýchlom raste miezd“ je historicky krátkozraký. Celé desaťročia u nás platilo opačné pravidlo: produktivita rástla výrazne rýchlejšie než odmeny, čo sa pretavilo do rekordných ziskov firiem. Dnešné mierne dobiehanie nie je deformáciou trhu, ale logickou a spravodlivou korekciou. Slovenská nominálna produktivita práce na odpracovanú hodinu dosahuje 82 % priemeru EÚ, ale naše mzdy sa stále pohybujú len okolo polovice európskeho priemeru.

Slovenský zamestnanec vytvára vysokú hodnotu, no dostáva za ňu neprimerane nízku odmenu. Problémom Slovenska nie sú vysoké mzdové požiadavky, ale pretrvávajúca nízka úroveň príjmov.

Daňovo-odvodový strašiak

Často sa straší aj daňovo-odvodovým zaťažením. Faktom však zostáva, že aj po započítaní všetkých daní a odvodov patria celkové mzdové náklady na Slovensku k najnižším v Európskej únii. Ak rast už aj tak nízkych miezd niekoho odrádza od investícií, čo s investíciami robí nízka kúpyschopnosť obyvateľstva? Skutočnými brzdami našej prosperity sú nízke investície do výskumu, neisté podnikateľské prostredie, infraštruktúrne dlhy a absencia jasnej hospodárskej politiky. Nie to, že ľudia chcú za svoju poctivú prácu dôstojne žiť.

Dnes ľudia čelia rastúcej neistote – pracujú viac, často v neistej a stresujúcej atmosfére. Zhoršujú to fenomény ako nedostupné bývanie, rastúce životné náklady či privatizácia verejných služieb. Tlak na zamestnancov rastie a riešenia prichádzajú pomaly. Kolektívne zmluvy, ktoré by mali zlepšovať podmienky ľudí, stále nepokrývajú dostatočnú časť pracujúcich. Témy ako kratší pracovný čas či ochrana odborárov sa posúvajú len minimálne.

Odbory – hlas pracujúcich

Nehovoriac o aspekte, že ekonomický zápas sa v istom momente nevyhnutne transformuje na zápas politický. Odbory majú byť hlasom pracujúcich – nie predĺženou rukou politiky. Skúsenosti ukazujú, že keď sa odbory príliš priblížia k politickým záujmom, strácajú svoju silu aj dôveru.

Dnes čelíme reálnym výzvam. Na ľudí dopadajú nielen globálne krízy, ale aj rozhodnutia doma – vrátane opatrení, ktoré viac zaťažujú zamestnancov než kapitál. O to dôležitejšie je, aby odbory ostali pevné, nezávislé a zamerané na to podstatné: férové mzdy, podmienky a istotu pre pracujúcich.

Prvý máj by preto nemal byť len spomienkou na minulosť, ale apelom na súčasnosť. Ak sa chceme vymaniť z pasce nízkej pridanej hodnoty, mzdy musia rásť. Je to nielen sociálne opatrenie, ale ekonomická nevyhnutnosť, ktorá prinesie úžitok celej spoločnosti. Prestaňme hľadať problémy tam, kde nie sú, a priznajme pracujúcim podiel na hodnote, ktorú denne tvoria. Solidarita má zmysel. Aj dnes.