Hlasy o škodlivosti alkoholu sa na území dnešných Spojených štátoch ozývajú dlho. Už v roku 1735 Georgia, ešte ako britská kolónia, na sedem rokov zakazuje rum. V ďalších storočiach sa ale zákaz predaja alkoholu šíri po USA v oveľa väčšom meradle. „Priemerný Američan spotrebuje dve fľaše pálenky týždenne,“ varujú aktivisti.
V roku 1869 vzniká politická strana Prohibition Party. Bojuje po boku Ženskej kresťanskej únie za striedmosť. „Striedmosť je umiernenosť v dobrých veciach a úplná zdržanlivosť od vecí zlých,“ hlása jej predsedníčka Frances Willardová (1839 – 1898). Súboj názorov na politickom kolbisku však občas vyústi v násilnosti. Útokmi na obchody a bary sa neslávne preslávi ďalšia zo ženských aktivistiek Carry Amelia Mooreová (1846-1911). „Urobila som, čo som mohla,“ pochvaľuje si krátko pred smrťou. Bola by ešte spokojnejšia, keby tušila, ako sa prohibícia raz v Spojených štátoch ujme.
Hostia len o vode
Atmosféra totiž neprestáva hustnúť ani s príchodom 20. storočia. Zakázať predaj a konzumáciu alkoholu ale nie je len tak. „Daň z alkoholu tvorí štyridsať percent príjmov americkej vlády, takže musíme zaistiť iný zdroj financií,“ uvedomujú si prohibicionisti, zástancovia zákazu. To sa im podarí v roku 1913, keď novo schválený 16. dodatok americkej ústavy zavádza daň z príjmu. Hlavnú úlohu v boji proti alkoholu teraz preberá novozaložená Protisalónová liga, ktorá sa z lokálnej organizácie v Ohiu v priebehu niekoľkých rokov vypracuje v celoštátnu nezanedbateľnú silu.
„Piť alkohol znamená byť pronemecký,“ znie navyše jej heslo v čase prvej svetovej vojny a Američania na to počúvajú. Stále viac sa ozýva hlas náboženských aktivistov, ale pridávajú sa aj politici. „Počas štátnych večerí nebudem hosťom podávať alkohol, len vodu a hroznovú šťavu,“ umieni si napríklad William Jennings Bryan (1860–1925), keď kývne na ponuku stať sa ministrom zahraničia.
Prezident nesúhlasí
Protisalónová liga prejde úspešne skúškou, pri ktorej sa podarí 18. novembra 1918 v Kongrese presadiť dočasný zákon o vojnovej prohibícii, zakazujúci predaj nápojov s obsahom alkoholu nad 1,28 percenta. „Ušetrí to obilie pre vojnové dodávky,“ znie vysvetlenie, hoci je zákon prijatý pár dní po podpise prímeria, ktorým prvá svetová vojna končí. Úsilie prohibicionistov však pokračuje ďalej.
Zobraziť galériu (4)
(Zdroj: Vygenerované umelou inteligenciou (Gemini by Google))
Republikán Andrew Volstead (1859 – 1947) v júni 1919 prichádza s návrhom zákona, ktorý výrobu a predaj alkoholu obmedzuje ešte viac. Všetko, čo presahuje pol percenta obsahu alkoholu, je náhle nelegálne. Atmosféra v USA už je v tom čase taká premenená, že Volsteadov zákon je ratifikovaný aj napriek vetu prezidenta Woodrowa Wilsona (1856–1924). Schválením 18. dodatku Ústavy Spojených štátov 16. januára 1919 sa prohibícia stáva skutočnosťou.
Tisíce otrávených
Rýchlo sa ukáže, že množstvo sprievodných javov prohibície jej autori nepremysleli. Krachujú výrobcovia alkoholických nápojov, čo prináša zástupy nezamestnaných. Zatvárajú sa bary a výčapy. Mnoho ľudí sa snaží vyrábať vlastný alkohol doma. Mnohé z týchto amatérskych produktov sú nielen zdraviu škodlivé, ale aj priam jedovaté. Veď surovinami sa stávajú aj čistiace prostriedky alebo laky, za farbivá slúži tabak alebo jód.
Domáci výrobcovia navyše nedbajú na to, že priemyselný lieh teraz povinne obsahuje nepožívateľné chemické prísady. Pokútne vyrábanému domácemu alkoholu sa začína hovoriť hooch podľa destilátu hoochinoo, ktorý v 19. storočí popularizovali prospektori za zlatej horúčky na Aljaške. „Počas prohibície každoročne zomrelo na následky otravy zhruba tisíc Američanov,“ uvádzajú odhady.
Mafia na vrchole
Na vzostupe je ale predovšetkým pašerácke remeslo. Bohatí Američania si stále môžu dopriať alkohol, tajne dopravovaný z Kanady, Strednej Ameriky aj Európy. Americké mestá začínajú byť pretkané ilegálnymi barmi, takzvanými speakeasmi. Len v New Yorku je ich náhle na 100 000 a v ďalších veľkých mestách nie je situácia oveľa lepšia. „Poznal som San Francisco za prohibície. Bolo tam viac barov ako kostolov a vždy sa tam dal zohnať drink,“ spomína neskôr herec Jackie Coogan (1914-1984), jedna z najlepšie platených hollywoodskych hviezd, neskôr známa problémami so závislosťou.
Prohibícia má odstrániť zneužívanie alkoholu. Nielenže sa jej to nedarí, navyše bujnie korupcia a násilie. A to všetko nemá pod dohľadom nikto iný ako mafia. Víťazmi prohibície sa tak stávajú gangstri ako Tom Dennison (1858–1934) z Omahy alebo Al Capone (1899–1947), vládca chicagského podsvetia. Novo zriadený federálny Úrad pre prohibíciu má k dispozícii 3000 agentov, ktorí ale nemôžu stihnúť strážiť dlhú hranicu s Kanadou a Mexikom a súčasne vyšetrovať nelegálnu domácu výrobu a prepravu alkoholu po celej krajine…
Pijanom proti Atlantiku
Existujú samozrejme aj výnimky zo zákona. Jednu z nich získavajú lekárnici, ktorým predpisy umožňujú zaobstarať si alkohol na laboratórne použitie, a ktorí majú dokonca právo predpisovať whisky ako liek na úzkosti či prechladnutie. Už počas prvých rokov prohibície sa počet registrovaných lekárnikov strojnásobuje. A pretože aj víno sa stále smie využívať na náboženské účely, stúpa aj počet veriacich. Mnoho obchodníkov sa rýchlo naučí, ako zákon obchádzať.
„Môže dôjsť k skvaseniu a premene na alkoholický nápoj,“ znie napríklad nápis na nádobách s ovocnými koncentrátmi, varovanie je v tomto prípade ale skôr návodom na použitie. „Alkohol je možné kúpiť takmer v ktorúkoľvek dennú i nočnú dobu, či už na vidieku, alebo v meste,“ pripúšťa v roku 1929 smutne Mabel Walker Willebrandtová (1889–1963), asistentka generálneho prokurátora, ktorá má na starosti stíhanie za porušenie prohibície. „Musíme dopadnúť hlavných pašerákov. Postihovať len nelegálne bary je ako skúšať vysúšať Atlantik pijakom,“ vyhlasuje.
Čakanie na hrdinu
Pokračovanie v prohibícii je neúnosné. Úplne zlikvidovaný je pivovarnícky priemysel, prudko narastá nezamestnanosť, výpadok daňových príjmov je 11 miliárd dolárov. „Hlavnou príčinou je rozsiahla policajná a politická korupcia v kombinácii s nedostatkom vôle verejnosti,“ uvádza správa Komisie pre dodržiavanie a presadzovanie práva v roku 1931. Neutešenú situáciu si mnohí uvedomujú, ale nikto nemá odvahu vystúpiť a verejne vyhlásiť, že prohibícia zlyháva.
Zobraziť galériu (4)
(Zdroj: SITA/AP)
Takým hrdinom je až demokratický kandidát na prezidenta Franklin D. Roosevelt (1882-1945), ktorý vstupuje do volebnej kampane s jasnou požiadavkou prohibíciu ukončiť. „Tento zjazd chce, aby bola zrušená. Váš kandidát chce, aby bola zrušená. A som si istý, že Spojené štáty tiež chcú, aby bola zrušená,“ vyhlasuje v roku 1932 na demokratickom zjazde v Chicagu. Aktívna kritika prohibície prispeje k jeho víťazstvu, 4. marca 1933 sa naozaj stáva 32. prezidentom Spojených štátov. Len päť dní po inaugurácii mu stačí, aby v záležitosti prohibície zvolal Kongres. Už 5. decembra 1933 je všetkými americkými štátmi ratifikovaný 21. dodatok k ústave, ktorým sa prohibícia ruší. „Amerika teraz potrebuje drink,“ komentuje tento úspech s úľavou Roosevelt.
Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise HISTORY Revue.
Zobraziť galériu (4)