Tomáš Libertíny
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Keď už hovoríme o rebelstve, rebelovali ste už pred tými 20 rokmi. Študent z Košíc sa dostal do Rotterdamu a tam začal svoju cestu. Získali ste napríklad cenu Design Academy v Eindhovene. Ja som sa o vás dozvedela len pred pár týždňami… Ako vnímate to, že ste 20 rokov v zahraničí, tvoríte krásne veci spojené s ekológiou, a pritom o vás na Slovensku veľa ľudí nevie?
Vnímam to úplne prirodzene. Nie je to niečo, po čom by som túžil, a ani mi to neprekáža. V tomto smere som neutrálny, ale zároveň som veľmi vďačný, keď mám príležitosť vystavovať na Slovensku. Beriem to ako prirodzený vývoj.
Paradoxne som tu aktívny, stretávam sa s ľuďmi a chodím sem trikrát či štyrikrát do roka. Poznám sa s mnohými ľuďmi v kultúre, no tým, že som tu nevystavoval, bol som mimo radaru. Jedno podporuje druhé. Doma nikto nie je prorokom a pod sviečkou býva najväčšia tma. Neberiem to negatívne, nie je to pre mňa téma. Čo má prísť, príde. Som poctený výzvou pani Silvie Hroncovej vystavovať v týchto priestoroch.
Čo bol kľúčový moment pred 20 rokmi, kedy ste si povedali: „Idem do Holandska, tam budem tvoriť a tam si nájdem svoj druhý domov“?
Vždy som bol zvedavý cestovateľ. Už od tínedžerských čias som túžil študovať v Amerike. Vždy ma to ťahalo von, miloval som Hollywood, svetové umenie, architektúru a dizajn. Všetko, čo som vizuálne konzumoval, sa dialo vonku.
Kvôli tomu som po dvoch rokoch odišiel z Košíc do Bratislavy a ešte predtým som vďaka Nadácii otvorenej spoločnosti (Open Society Institute) išiel študovať do Seattlu na University of Washington maľbu a sochu. Som takzvané Sorošovo dieťa, na čo som inak veľmi hrdý. Potom som sa vrátil na VŠVU dokončiť bakalára, medzitým som bol ešte na Slippery Rock University v Pittsburghu a po skončení ma to ťahalo do Holandska.
V tom čase bolo Holandsko známe takzvaným hnutím „Droog Design“ (suchý dizajn). Bola to značka aj hnutie mnohých dnes už svetoznámych dizajnérov. Bol som tým fascinovaný. Oni mali magisterský program v Eindhovene, tak som sa tam prihlásil, odcestoval a skôr, než som sa spamätal, už som tam bol integrovaný a fungoval som.
Kedy ste začali Holandsko nazývať svojím domovom?
Myslím, že v momente, keď som sa tam vracal, lietadlo pristálo na letisku Schiphol a ja som pocítil pokoj. To letisko je výnimočné tým, že sa na ňom prejavuje pragmatizmus holandského dizajnu. Má v sebe niečo veľmi čisté v informačnej hierarchii. Keď ním prechádzate, nemáte pocit úzkosti ani nemusíte prácne hľadať východ, je to veľmi plynulé. Vždy ma tam zalial pokoj a uvedomil som si, že toto nikde inde nemám – ani vo Viedni, ani v Bratislave či v Košiciach. Tam sú tie zážitky iné. V Holandsku som už mal vychodené koľaje. Je to krajina pragmaticky a efektívne zmýšľajúcich ľudí, čo sa prejavuje vo verejnom priestore, ekonomike aj politike.
Tomáš Libertíny
Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk
Vaša identita je dnes spojená so včelami a ekológiou. Ako ste prišili k bodu, že toto bude vaša umelecká cesta a vizuálna identita, ktorou sa dostanete do celého sveta?
To človek nikdy dopredu nevie. Prvý pokus je vždy o tom, že objavíte niečo, čo nikto predtým nevidel. Je to päťdesiat na päťdesiat – buď to upadne do zabudnutia, alebo sa to dostane na piedestál. Ísť do toho len so zámerom byť slávny nie je ideálny odrazový bod. Mne sa to zdalo unikátne a bol som zvedavý, čo sa stane.
Mal som šťastie, že to bolo unikátne a zároveň veľmi zaujímavé z hľadiska relevantnosti k téme životného prostredia. V rokoch 2005 a 2006, keď vyšli moje prvé projekty, rezonoval film Al Gorea „Nepríjemná pravda“ o dopadoch emisií CO2 na klímu. Moje diela boli impulzom do diskusie o tom, ako inak sa dá spolupracovať s prírodou a ako žiť na tejto zemi v súzvuku s planétou, nie proti nej.
Ako teda vznikajú vaše sochy a diela? Spolupracujete so včelami-robotnicami…
Príbeh je to dlhý, tak skúsim takú skrátenú verziu (smiech). Začalo sa to voľbou materiálu. Za hrdinu svojho príbehu som si zvolil včelí vosk. Inšpirácia prišla nečakane z knihy Fiodora Dostojevského Bratia Karamazovovci. Hlavný hrdina Alioša je nenápadný, citlivý človek, ale práve tá citlivosť ho robí odolným. Na konci príbehu vychádza ako jediný, kto stojí pevne na nohách a je relatívne nepoškodený.
Povedal som si, že si tento koncept požičiam – niečo, čo je citlivé a zároveň odolné. Včelí vosk je jeden z najtrvácnejších prírodných materiálov, vydrží tisíce rokov bez degradácie, ale zároveň je nesmierne citlivý na dotyk, teplo a svetlo. Je to ako metafora stromu – ak je príliš tvrdý a neohybný, v búrke sa zlomí. Strom, ktorý je flexibilný, búrku prežije, lebo sa ohýba. Flexibilita a citlivosť sú veľkou devízou v kritických situáciách.
Bol to už len krôčik k tomu, aby som začal spolupracovať priamo so včelami. Fascinoval ma koncept dirigenta orchestra. Je to človek, ktorý odstupuje od samotného remesla jednotlivých nástrojov a stáva sa koordinátorom. Jeho úlohou je pretvoriť potenciálnu kakofóniu na harmóniu. Snažil som sa porozumieť včeliemu úľu tak, ako dirigent rozumie svojmu orchestru. Nie som autorom diela v tradičnom zmysle, ale som s ním bytostne stotožnený.
V roku 2006 sa mi po mnohých pokusoch a zlyhaniach podarilo vytvoriť prvé vázy priamo v úli. Našiel som spôsob, ako ich navigovať, aby vytvorili niečo konkrétne a vizuálne rozpoznateľné. Tieto vázy sa stali ikonou debaty o dizajne, umení a prírode a skončili v zbierkach MoMA v New Yorku či v parížskom Louvre.
Ako ten proces navigácie včiel vyzerá? Môžeme si to nejako vizualizovať?
Postupy sa za tých 20 rokov zefektívnili a technologicky posunuli. Dnes už to nie je také rudimentárne. V podstate to vyzerá tak, že včelám dávam do úľa „lešenie“, po ktorom ony stavajú svoj včelí mrakodrap. Používame technológie ako 3D tlač, aby lešenie bolo čo najmenej intruzívne.
Nie je to instantný proces, trvá to dlho. Včely stavajú od apríla do júna či júla, to je náš pracovný rozmer. Niektoré sochy trvajú aj niekoľko rokov. Napríklad najväčšie torzo, ktoré som dokončil minulý rok, trvalo dva a pol roka. Socha Nefertiti, ktorú môžete vidieť na mojej výstave, trvala celú jednu sezónu.
Prečo práve Nefertiti?
Pánom celého úľa je včelia kráľovná. Zdalo sa mi, že nedostáva dostatočný kredit. Rozhodol som sa odstúpiť od abstraktnej tvorby váz a amfor a prejsť k figuratívnej tvorbe. Nefertiti je pre mňa stelesnením včelej kráľovnej v úli.
Je to ako v rozprávke o Aladinovi – čo by sa stalo, keby ste pošúchali včelí úľ a z neho by vyšla fyzická forma včelej kráľovnej? Hľadali sme s asistentmi ideálnu nositeľku tejto formy, niekoho historicky dôležitého a okamžite rozpoznateľného. Zoznam bol smutne krátky, tých žien v dejinách nebolo až tak veľa. Mali sme tam Kleopatru či Margaret Thatcherovú, ale hľadal som niečo nadčasové. Nefertiti bola jediná, pri ktorej mene si každý hneď vybaví tú konkrétnu podobizeň.
Jej 3D model nebol verejne dostupný, ale v roku 2019 sme na nejakých nelegálnych internetových kanáloch našli uniknutý 3D model z múzea v Berlíne. Niekto ho odfotil cétečkom a nechal uniknúť na web. Tak sme ho stiahli a vytvorili presnú repliku, na ktorej včely pracovali. Vzniklo päť rôznych verzií a tú záverečnú môžete vidieť tu v Bratislave.
Dielo Nefertiti od Tomáša Gabzdila Libertínyho
Zdroj: Martina Beňová
Výstava pôsobí veľmi pokojne, ale zároveň vyvoláva emócie, napríklad pri pohľade na fotografiu mŕtvej včely. S akým nastavením by mali ľudia na vašu výstavu prísť?
Celá výstava sa točí okolo života včiel a hlavnými témami sú služba, pokora a obeť. Tie sa opakujú v každom diele. Sú tam dve veľké fotografie. Jedna zachytáva moment súboja dvoch panien kráľovien. Mnohí nevedia, že keď sa narodia mladé kráľovné, musia medzi sebou bojovať, až kým nezostane len jedna. Je to moment krásy a smrti zároveň.
Potom je tam socha lebky, inšpirovaná Caravaggiovou maľbou Sťatie Jána Krstiteľa, čo opäť odkazuje na tému obete a služby. Fotografia mŕtvej včely je zase inšpirovaná Jacquesom-Louisom Davidom a jeho maľbou Zavraždený Marat. Chcel som poukázať na paralelu medzi obeťou v prírode, reprezentovanou včelstvom, a vytvoriť moment empatie a zodpovednosti bez toho, aby som na niekoho ukazoval prstom.
Dielo Tomáša Gabzdila Libertínyho
Zdroj: Martina Beňová
Silvia Hroncová bola veľmi nadšená, že sa táto výstava podarila. Je to vaša prvá sólová výstava na Slovensku. Ako vznikla táto spolupráca?
So Silviou Hroncovou sa poznáme dlhšie, bol som súčasťou pracovnej skupiny Kultúra 2030 v rámci Slovak Global Network. Ale poznáme sa aj lokálne cez Kokavu nad Rimavicou, kde sa s rodinou snažia zachrániť starú školu a vytvoriť tam múzeum skla. Sklárstvo je s tým regiónom silno späté. Ja som v Dlhej Lúke spolupracoval s Davidom Turčánim a jeho včelínom Včelí kRaj. Tým, že pracujem aj so sklom v kombinácii so včelami, ten kruh sa uzavrel. Keď ma pani Hroncová oslovila, nebolo prečo váhať.
V rámci ekológie sa často hovorí, že keď zahynie posledná včela, ľudstvo zanikne. Ako vnímate túto svoju misiu?
Ekológia v mojej tvorbe nie je niečo, čo musím tlačiť programovo, je v nej prítomná prirodzene. Robiť dobro by nemalo byť niečo vykalkulované. Život včiel je dobro samo o sebe. Ich poslaním nie je vyrábať med pre nás, ony ho robia pre seba. Ich skutočným prínosom pre planétu je to, že sú masovými opeľovačmi a dávajú do pohybu celý mechanizmus prírody.
V mojich dielach sa snažím podčiarknuť moment zraniteľnosti. Ak si človek z mojej výstavy odnesie pocit úcty k niečomu, moja misia je splnená. Možno naše skutočné poslanie v tom širšom obraze vôbec nie je to, čo si myslíme – že sme lekári alebo právnici. Možno sú to tie drobné interakcie, úsmev či pohľad, ktoré v niekom zanechajú stopu a zmenia niečo iné. Včela si tiež myslí, že jej misiou je znášať med, ale v skutočnosti udržiava pri živote celý svet.
Celý rozhovor si pozrite v našom VIDEU.