Zrazu bum… Prišla rana, po ktorej zostal 22-ročný Košičan ležať na ľade. Situácia zmenila priebeh celého stretnutia, už o pár chvíľ Tampa znížila, aby neskôr celý duel otočila vo svoj prospech: Lebo nič nenabudí unavených chlapov viac ako gigantický úder na otvorenom ľade v play off o Stanleyho pohár.
Slafkovskému i Montrealu sa vypomstilo, že spravil chybu, ktorá sa v zámorí neodpúšťa. A slovenský útočník ju neurobil prvýkrát, v minulosti si privodil už niekoľko podobných situácií. V NHL ide o jednu z najzákladnejších lekcií – a zároveň jednu z najtvrdšie trestaných.
Našťastie, zakaždým z toho „vykorčuľoval“ bez vážnych následkov.
„To je problém súčasných mladých hráčov, ktorí prichádzajú do NHL, navyše priamo z Európy. Musia sa naučiť, že hráč má mať hlavu vždy hore. Oni akoby zabúdali, že môžu dostať úder. Za mojich hráčskych čias platili dve pravidlá.
Prvé – vždy maj hlavu hore. Druhé – ak ju niekto nemá hore, daj mu hit,“ povedal v rozhovore pre Denník N Darius Kasparaitis, muž, ktorý v minulosti číhal na podobné príležitosti.
Na hráčov, ktorí si nedávajú pozor… Niektorí sa z nich poučili, iní na ne doplatili spôsobom, ktorý ovplyvnil celú kariéru.
Jedným z nich bol aj Eric Lindros. Tiež bol veľký ako Slafkovský, rovnako bol draftovou jednotkou a azda ešte o niečo šikovnejším hokejistom. Jeho kariéru však podobné inkasované údery – mimochodom, jeden dostal aj od Kasparaitisa – výrazne poznačili.
Čítajte viac Nie sme schopní vychovať každý rok hráčov ako Slafkovský. Teraz však máme chlapca, ktorý je dominantnejší ako Kanaďania či Američania
Súperi sa odrážali
Hokej dlho toleroval veci, ktoré by dnes neprešli. Tvrdosť bola cnosť, zásahy do hlavy realitou a ich následky sa neriešili. Boli jednoducho „súčasťou hry“.
Až neskôr sa ukázalo, akú cenu za túto slepú toleranciu hráči zaplatili. Jedným z najvýraznejších symbolov tejto éry sa stal práve Lindros – robustný hokejista, ktorého kariéra bola rovnako oslnivá, ako aj tragicky nedokončená.
Keď sa dnes v hokejovej brandži spomenie meno tohto kanadského útočníka, znie to ako varovanie. Nie preto, že by nebol dostatočne dobrý, to skôr naopak. To len vtedajšia doba sa s jeho výnimočnosťou vyrovnala po svojom.
Nuž, bolo to takto…
Lindros vyrastal v prostredí, kde fyzická dominancia bola absolútnou zbraňou. Bol väčší, silnejší, rýchlejší než jeho rovesníci. Mal postavu obrancu, no ruky elitného centra.
V juniorských súťažiach si mohol dovoliť niečo, čo by iným hráčom neprešlo – hrať so sklonenou bradou, bez rešpektu k priestoru okolo seba. Súperi sa od neho aj tak jednoducho odrážali, akýkoľvek náraz preňho znamenal jednodznačnú výhodu. A práve tu sa zrodil jeden z najväčších paradoxov jeho kariéry – to, čo ho vynieslo na vrchol, ho neskôr začalo systematicky ničiť.
Keď vstúpil do NHL, fyzika sa zrazu zmenila. Súperi už neboli „trpaslíci“. Boli to elitní obrancovia, ktorí čítali hru, čakali na svoj moment ako Kasparaitis. Vedeli, kde a kedy zasiahnuť. Podľa toho sa dnes číta aj Lindrosov príbeh.
Čítajte viac Vraveli o ňom, že je čudák. Slávna deviatka nebola stvorená pre život v slobode
Projekt Lindros
Keď sa prvýkrát objavil na vrcholovej scéne, hokejoví experti žasli, lebo šlo o niečo nevídané. O mladíka, ktorý spájal fyzické parametre s technickou vyspelosťou na úrovni, aká sa dovtedy nevyskytla. V juniorskej Ontario Hockey League (OHL) dominoval nielen produktivitou, ale samotným prevedením hry.
Jeho čísla z ročníka 1990/1991 – 149 bodov v 57 zápasoch – boli vskutku výnimočné. Vypovedali o útočníkovi, ktorý dávno prerástol juniorský level. Tento obraz Lindros potvrdil aj na Kanadskom pohári 1991, kde sa dokázal presadiť už proti etablovaným profesionálom.
„Každý manažér chce takého hráča, ale neprichádzajú často,“ vravel Bobby Clarke, generálny manažér Philadelphie.
Čítajte viac Suzuki o Slafkovskom: Tréner, tohto mladého Slováka chcem do útoku! Potomok bájnych samurajov predvádza veci, ktoré iní nedokážu Lindrosa si vybral z prvého draftového miesta Quebec Nordiques, klub, ktorý predtým pozdvihli slovenskí bratia Šťastní.
Lenže Kanaďan uvažoval inak a prelomil tým akékoľvej hokejové tabu – odmietol za mužstvo nastúpiť. V kontexte začiatku 90. rokov šlo o naozaj výnimočnú situáciu, veď draft bol vnímaný ako niečo záväzné a 19-ročný mladík tento princíp spochybnil.
Mal na to svoje dôvody: nespokojnosť s organizáciou, či osobné preferencie… Situácia sa vyostrila, keď Quebec uzavrel paralelné dohody – jednu s Philadelphiou Flyers a druhú s New Yorkom Rangers. Spor musela riešiť až arbitráž. Rozhodnutie prisúdilo Lindrosa Philadelphii.
Nitra má pohár. Tréner Kmeč o hokejovom majstrovskom titule
Video
Nitra má pohár. Tréner Kmeč o hokejovom majstrovskom titule / Zdroj: TASR
Tento moment mal napokon dlhodobé dôsledky, keďže sa ukázalo, že aj hráč bez odohraného zápasu v NHL môže ovplyvniť fungovanie celej profesionálnej ligy. Výmena medzi Quebecom a Philadelphiou dodnes patrí medzi najrozsiahlejšie v histórii NHL. Philadelphia získala Lindrosa, zatiaľ čo Quebec obdržal viacero hráčov, draftové výbery, aj zaujímavú finančnú kompenzáciu.
Kľúčovým menom tohto kšeftu bol Peter Forsberg, ktorý sa v nasledujúcich rokoch stal jedným z pilierov organizácie. Quebec sa presunul do Colorada a tím časom získal Stanleyho pohár. Výmena za Lindrosa bola jedným zo základov tohto úspechu.
Získala však aj Philadelphia. Zrazu mala hráča, ktorý sa okamžite stal jej ústrednou postavou. Po stránke športovej aj marketingovej.
Foto: Profimedia
20. Eric Lindros Eric Lindros.
Výkon, produktivita, líderstvo
Lindros vstúpil do NHL v sezóne 1992/1993. Už v prvých rokoch bolo zrejmé, že priniesol niečo nové. Vytváral tlak v útočnom pásme, bol produktívny a zároveň fyzicky dominantný. Spolu s Johnom LeClairom a Mikaelom Renbergom vytvorili formáciu, ktorá dostala prezývku „Légia skazy“. Všetci bolo mohutní a produktívni.
O dva roky Lindros získal Hart Trophy, pre najužitočnejšieho hráča základnej časti a vzápätí aj Lester B. Pearson Award, o ktorej rozhodujú samotní hráči. V tom období bol považovaný za najkomplexnejšieho hráča súťaže. „Bol to hokejista, ktorý mal postavu, korčuľovanie aj zručnosti,“ uviedol legendárny Mark Messier.
Čítajte viac Tarasov bol génius i grobian. Sovietskeho trénera si vážili aj za morom
V prvých siedmich sezónach patril medzi najproduktívnejších hráčov ligy. Aj napriek tomu, že neodohral všetky zápasy, dosiahol 600 bodov v 431 stretnutiach – priemer 1,39 bodu na zápas ho radil medzi absolútnu špičku.
Zároveň mal skvelé čísla aj v štatisitke plus/mínus, čo dokumentovalo jeho vplyv na hru na oboch koncoch klziska. V play off 1997 bol najproduktívnejším hráčom svojho tímu a Philadelphia doviedol až do finále o Stanleyho pohár.
Popri výkonnosti sa však postupne objavoval aj faktor, ktorý zásadne ovplyvnil jeho kariéru. Boli to opakované otrasy mozgu. V tom čase neexistovali štandardizované protokoly, ktoré by určovali minimálnu dobu rekonvalescencie alebo podmienky návratu.
Lindros ich utrpel viacero, pričom niektoré nasledovali v krátkom časovom období. Tento fakt zvyšoval riziko dlhodobých následkov. „V otrasoch mozgu je veľmi málo objektívnej vedy. Nevieme presne určiť, či sa hráč úplne zotavil,“ uviedla lekárka Karen Johnstonová.
Z dnešného pohľadu je však zrejmé, že jeho návraty boli v mnohých prípadoch predčasné.
V play off 2000 proti New Jersey Devils došlo k zásadnému momentu, ktorý ovplyvnil ďalší priebeh jeho kariéry. Lindros sa vrátil do zostavy po predchádzajúcom zranení a v siedmom zápase utrpel tvrdý zásah od drsniaka Scotta Stevensa. Robustný hokejista sa sklátil k ľadu a v nehybnom kŕči zostal ležať.
Foto: Bildbyran / Zuma Press / Profimedia
Eric Lindros Eric Lindros v čase najväčšej slávy vo Phildelphii.
Zákrok bol síce v súlade s vtedajšími pravidlami, ale následky boli viac ako vážne. „Od tej chvíle som sa stal iným hráčom. Necítil som sa dobre, keď som mal prechádzať stredom hracej plochy. Už som sa jednoducho bál,“ uviedol Lindros.
Zrazu to bola aj psychologická zmena.
Konflikt a strata céčka
Množiace sa zdravotné problémy sa vyústili až do napätia medzi hráčom a vedením klubu. Clarke verejne spochybňoval Lindrosov prístup a kritizoval ho návraty na ľad po vleklých zraneniach. Lindros a jeho rodina naopak kritizovali klub za nedostatočnú zdravotnú starostlivosť.
Čítajte viac Malinký čiernovlasý Žid, bez ktorého sa Hitler nezaobišiel, dostal ojedinelú výnimku
Konflikt vyvrcholil odobratím kapitánskeho céčka v sezóne 1999/2000. Lindros následne vynechal ďalší ročník a po nezhodách o zmluve z klubu napokon odišiel.
Neskôr pôsobil v New Yorku Rangers, Toronte Maple Leafs, či Dallase Stars, no jeho výkonnosť už bola výrazne ovplyvnená zdravotným stavom. A hoci si udržiaval určitú bodovú produktivitu, už viac nedokázal nadviazať na výkony z polovice 90. rokov. Zranenia a psychický blok jednoducho obmedzovali jeho nasadenie.
Kariéru ukončil na konci sezóny 2006/2007 vo veku 33 rokov.
V základnej časti NHL odohral 760 zápasov, zaznamenal 372 gólov a 493 asistencií. V play off pridal ďalších 53 duelov. Priemer 1,14 bodu na stretnutie ho radí medzi najproduktívnejších hráčov svojej generácie. Nikdy nezískal Stanleyho pohár. Napriek tomu jeho kariéra zostáva predmetom diskusií: „Čo by bolo keby?“
Čítajte viac Keď ho v Česku nechceli, do Ameriky ho dostal slovenský majster sveta z Göteborgu. So Slafkovským majú rituál, ktorému nikto nerozumie Po ukončení kariéry sa Lindros zapojil do aktivít zameraných na výskum otrasov mozgu. Viaceré projekty a iniciatívy podporoval finančne aj organizačne. „Každý, kto hral, má určité obavy z budúcnosti. Je to prirodzené,“ vravel.
Zároveň poukazoval na potrebu lepšej koordinácie výskumu: „Je veľa skupín, ktoré sa snažia robiť správnu vec, ale potrebujeme lepšie zdieľanie informácií.“ Jeho angažovanosť prispela k zvýšeniu povedomia o tejto problematike v rámci NHL aj mimo nej.
V roku 2016 bol uvedený do Hokokejovej siene slávy. Rozhodnutie nebolo okamžité a sprevádzali ho diskusie. „Bol niekoľko rokov najlepším hráčom na svete. Absolútne si zaslúži uvedenie do nej,“ tvrdil Clarke.
Čítajte viac Keď vedľa mňa sedela manželka, žiadal som o eutanáziu. Slávny Rus oberal u Golonku čerešne. Vypil pri tom dve fľaše vodky
Pocit vďačnosti
Kariéra Erica Lindrosa je príkladom hráča, ktorého výkonnosť a potenciál boli na najvyššej úrovni, no jej priebeh zásadne ovplyvnili zdravotné faktory. „Boli to skvelé chvíle a úžasné skúsenosti. Keby som tú hru nemiloval, skončil by som oveľa skôr,“ uviedol.
Na otázku, ako hodnotí celý svoj hokejový život, aj dnes odpovedá jednoducho: „Človek sa cíti vďačný.“
Iste, otázka, „čo by bolo keby“, je na mieste, Lindrosova kariéra však môže byť tiež poučením, lebo aj keď hokej sa odvtedy výrazne zmenil, niektoré situácie zostávajú rovnaké. Minulotýždňový hit na Slafkovského je až príliš známy.
Hlava musí byť hore!
Nie každý mal to šťastie, aby z podobného omylu odišiel bez následkov.